Konšpirácie o bitke Lučanského v prešovskej base: Nesedí viacero faktov!

Bývalého prezidenta policajného zboru zadržal, keď sa dobrovoľne vrátil z Chorvátska a prišiel vypovedať. Návrhu prokurátora na jeho uväznenie pre obvinenie z korupcie v kauze Judáš vyhovel špecializovaný trestný súd. Z uznesenia, ktoré máme k dispozícii, vyplýva, že rozhodol o jeho umiestnení do kolúznej väzby v Ústave na výkon väzby v Prešove. Bolo to na Mikuláša, 6. decembra. 

Už o tri dni však generál skončil v nemocnici. Utrpel totiž zranenie oka za záhadných okolností. A práve to sa stalo živnou pôdou pre rôzne konšpirácie. Vraj ho zbili štyria bachari, museli ho dlho operovať v ružomberskej nemocnici a tam ho previezli preto, lebo primárom oddelenia je blízky človek premiéra Igora Matoviča.

Ničím nepodložené informácie sa šírili napriek tomu, že udalosť vyšetrovala komisia zriadená ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou a dokonca aj prokurátori na pokyn generálneho prokurátora. Obe komisie konštatovali, že zranenia Lučanskému nespôsobila žiadna iná osoba. Dokonca to potvrdil aj on sám prostredníctvom svojho advokáta.

A Lučanský sa ešte prostredníctvom advokáta poďakoval nielen zdravotníkom, ale aj príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže za korektný prístup. Podľa Denníka N povedal o dozorcoch v prešovskej väznici a v trenčianskej väzenskej nemocnici: "Chlapci sú zlatí!"

Lenže zainteresovaní do tejto veci sa nestačia z týchto klamlivých informácií čudovať. A dozorcovia musia teraz čeliť rôznym útokom, dokonca aj od svojich známych. Preto sa rozhodli prehovoriť. Všetky mená máme k dispozícii v redakcii, ale pre citlivosť prípadu ich nezverejňujeme.

“Je to hrozne nespravodlivé. Medzi bacharmi mám kamarátov a nezaslúžia si, aby ich bez dôkazov takto osočovali. Dostávajú výhražné správy, dokonca aj od ľudí, s ktorými sa kamarátia, že zabili generála a že majú čakať to isté. Len preto, že si niekto napíše na internet čo sa mu prisnilo. Veď je to choré!” tvrdí muž, ktorý sa na to už nemôže pozerať a preto sa nám ozval.

Podľa neho v čase, keď sa Lučanský prvý raz zranil, slúžil na oddelení len jeden dozorca na chodbe, takzvaný chodbár, a jeden referent: “Informácie o tom, že ho zbili štyria, sú smiešne.”

Jeho slová potvrdil aj jeden zo strážnikov, no viac sa z obavy o stratu zamestnania vyjadrovať nechcel:  “Mali by sme problém čo i len s tým, ak by sme hoci aj na toho najhoršieho väzňa zvýšili hlas. Vedenie by sa za nás nepostavilo a prišli by sme o prácu. Kto by toto dnes riskoval? A ešte v regióne, kde nájsť si prácu sa rovná zázraku!”

Pri prvom zranení Lučanský tvrdil, že sa v noci nešikovne pošmykol na šľapke a okom dopadol na rám kovovej postele. Keď sa prevalilo, že je zranený, ihneď sa rozhodlo o jeho prevoze do prešovskej nemocnice:“Mal tlak v oku celý deň, zakrvácané viečko, no zranenie podceňoval a vravel, že to nič nie je. Až popoludní sa sám žiadal na lekárske ošetrenie, lebo vraj kľukoval a zhoršilo sa mu to.”

Z lekárskeho prostredia vieme, že to bol práve lekár z očno-nosno-ušného oddelenia, ktorý po viacerých vyšetreniach rozhodol, že ho musia transportovať do ružomberskej vojenskej nemocnice. “Lebo len dvaja lekári vedeli v tej chvíli spraviť taký zákrok, jeden v Ružomberku a druhý v Bratislave. A v Prešove nechceli riskovať oslepnutie, tak ho hneď viezli na operáciu,” uviedol náš zdroj.

No a do ružomberskej vojenskej nemocnice ho viezli obyčajní príslušníci väzenskej stráže. “Tí  by ani dieťa pred školou nezbili, nieto generála,” opisuje ďalší človek z prostredia väznice. 

Na margo lekárskej správy z 90-minútovej operácie, ktorá unikla do médií a podľa ktorej mal Lučanský očnú buľvu zatlačenú smerom k nosnej prepážke, skúsený primár z centrálneho príjmu Univerzitnej nemocnice v Bratislave Július Hodossy uviedol, že zo správy vyplýva, že zranenie mohlo vzniknúť tak, ako Lučanský popisoval.

Podľa neho ak by bol zbitý alebo dokopaný, nemal by zranené iba oko, ale minimálne aj jeho okolie a iné časti tela. Bitku vylúčili aj lekári z trenčianskej väzenskej nemocnice, kam ho po operácii previezli.

Odtiaľ potom znovu putoval do Prešova, dva dni pred Vianocami. O týždeň na to spáchal samovraždu, hoci o jeho väzbe ešte mal rozhodovať Najvyšší súd. 

Lučanský bol v kolúznej väzbe, ktorá má zamedziť tomu, aby obvinený nepôsobil na svedkov, znalcov alebo spoluobvinených, alebo inak nemaril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Niektorí však upozornili, že napriek tomu, že podľa všetkého mal čo povedať, za celý ten čas ho nevypočúvali. “Väzba je väzba. Treba si uvedomiť, že v malej cele je človek 23 hodín. Mnoho ľudí sa v nej zlomí. Lenže on nebol prvý, koho do nej posadili,” vysvetľuje náš informátor.

S Lučanským museli komunikovať súčasne naraz dvaja dozorcovia, aby nedošlo k nejakej nedovolenej komunikácii. To sú vraj bežné opatrenia pri prominentných klientoch. V deň, keď ho našli pri pokuse o samovraždu, pri vydávaní večere, museli pri tom tiež byť minimálne dvaja. Po dlhom snažení sa ho podarilo oživiť a skončil na ARO v prešovskej nemocnici, kde na druhý deň popoludní zomrel.

Martina Lučanská, vdova po bývalom policajnom prezidentovi, upozornila, že keď bola pri jeho smrteľnej posteli, stopy na obesení na jeho krku nevidela. Aj z nemocničného prostredia preniklo, že nemal strangulačnú ryhu, teda ryhu po škrtení, obesení. “Nemusí byť, ak bola škrtidlom mäkká a široká tkanina. A môže sa objaviť až po smrti,” vraví súdna znalkyňa.

Navyše, dlhoročný tréner, ktorý sa venuje bojovým športom, vraví, že stačí malý tlak okolo krku a človek upadne do bezvedomia už pri jednoduchom 30-sekundovom škrtení.

Pri nemocničnom lôžku po jasnom pokuse o samovraždu ho strážili príslušníci z väznice. A to by v zmysle predpisov robili v každom prípade. Ako sme sa dozvedeli: “Po skúsenostiach z minulosti, keď bol pacient zastrelený v nemocnici cez okno, nechceli nič riskovať.” 

Generálny prokurátor Maroš Žilinka uviedol, že v prípade samovraždy bolo začaté trestné stíhanie vo veci a preveria postup justičnej stráže aj podmienky väzby.