SMRŤ šéfa košického podsvetia: Ktorá známa žena ho držala za ruku pri jeho poslednom výdychu?

Pred dvomi rokmi zosnulý bos košického podsvetia Dušan Borženský bol odsúdený na 23-ročné väzenie pre spoluúčasť na vraždách šéfa konkurenčnej skupiny Karola Kollárika a brata nájomného vraha Lojza Čističa Jána Kromku. Počas pobytu vo väzení sa po rokoch priznal aj k objednávke popravy kosovského Albánca Fadila Pasjača.

Onkologickému ochoreniu podľahol v Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne, kam ho previezli 7. mája 2021 z väznice v Trenčíne. Zomrel tam po desiatich dňoch. Niekoľko rokov sa pokúšal, po 21-ročnom odpykaní trestu, podmienečne dostať na slobodu alebo aspoň o prerušenie trestu kvôli svojmu ochoreniu, ktoré si vyžadovalo špeciálnu liečbu. A tú mu vo väzenskej nemocnici nedokázali poskytnúť. Hoci jeho požiadavke opakovane vyhoveli súdy, prokurátori podávali sťažnosti a kým žil, krajské súdy nestihli rozhodnúť.

Nakoniec, dva týždne pred jeho skonom, trenčiansky súd na návrh tamojšej väznice, kde bol hospitalizovaný, výkon trestu na jeden mesiac prerušil. V tom čase bol už v terminálnom štádiu ochorenia a nebolo mu pomoci.

Dušan Borženský skončil v base, keď mala jeho dcéra Simona (26) iba tri roky. Pravidelne ju za otcom do väzenia odvtedy vodili jej mama či babka z maminej strany. Cez mreže si otec s dcérou vytvorili medzi sebou silné puto. Jeho chorobu ťažko znášala, čo sa odzrkadľovalo na jej partnerskom vzťahu, ktorý sa naštrbil a s dlhoročným partnerom sa rozišla.

Simona pol roka po smrti otca prežila vážnu autonehodu. Má za sebou 7 operácií a trvalé následky. Hrozila jej amputácia nohy, v stehne má niekoľko titánových skrutiek, v členku klince. Pol roka nechodila. No vraví, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj vďaka tomu, že takmer zomrela, sa vysporiadala s veľkým smútkom zo straty milovaného otca. No a našla lásku. S kamarátom, vedľa ktorého pri havárii sedela, sa dali dokopy a odvtedy sú spolu.

Vraví, že jej svojou povahou pripomína otca, ktorého považovala za intelektuála, s ktorým si vždy našli priestor na rozhovory o všeličom možnom. Jej okolie tvrdí, že sa na Dušana podobá aj fyzicky. Vraví, že fyzickú bolesť po nehode nikdy neznášala tak ťažko, ako bolesť na duši po smrti svojho otca.

Ako si spomínate na detstvo so svojím otcom?

Nespomínam si na to, mala som tri roky, keď skončil vo väzení. Mama a potom mamina mama ma vodievali za otcom na návštevy. Babka s ním mala dobrý vzťah, mali sa radi, bral ju ako svoju. Keď sa otec dal s mamou dokopy, začal žiť u nás.

Teda stretávali ste sa nepretržite, aj počas vašej puberty?

Áno. Ja som s ním v podstate mala lepší vzťah ako s mamou. Otec nebol direktívny, mala bola na mňa v mojej puberte prísna. On sa ma vždy zastal a tvrdil, že sa má každý učiť na vlastných chybách. Vždy vravel, že mám jeho povahu a netreba mi nič zakazovať, lebo aj tak urobím na truc.

Aj mama chodievala za ním do väzenia?

Jasne, mali skrz mňa dobrý vzťah. Neskôr, keď otcovi vymerali 23-ročný trest, si našla nového partnera, s ktorým mala dve deti.

Ako to vnímal otec?

Dosť ťažko to znášal. Vravel jej, že si má zariadiť svoj život po svojom. Len nebol stotožnený s tým, že sa dala dokopy s bývalým príslušníkom Slovenskej informačnej služby. No rozišli sa, boli spolu krátko. Nedávno zomrel, holdoval drogám.

Dávali vám ľudia negatívne pocítiť, že ste mafiánova dcéra?

Mama ma pred takým niečim dosť chránila. Dala ma do súkromnej škôlky, ktorú navštevovali deti prominentov a tí na to mali iný pohľad. Aj prístup učiteliek bol úplne iný. Nikto to neriešil. Na to obdobie si dobre pamätám a preto som to potom vedela porovnať, keď som nastúpila do školy.

Tam ste mali nepríjemnú príhodu?

Na základnej škole to už bolo iné. Spolužiačkin otec, ku ktorej sme sa šli učiť, jej predo mnou povedal, že si nepraje, aby ma k nim vodila, lebo som dcéra mafiánskeho bosa. Ale mnou to, našťastie, nezamávalo. Ani rôzne príhody s učiteľmi z obecnej školy, ktorú som navštevovala. V siedmom ročníku nám triedny kázal priniesť fotografie rodičov, ktoré si pripneme na nástenku. Nechcela som tam mať otca vo väzenskom mundúre, aktuálnu som nemala a preto som priniesla foto obdobia, keď bol ešte doma, z dovolenky na Kanárskych ostrovoch, na ktorej sme v plavkách. Keď to uvidel, s krikom pri prikázal fotku okamžite zvesiť s tým, že tam nebudeme mať obnaženého mafiána. No ja som bola rebel a takéto niečo som od seba odrážala a neprikladala som tomu veľký význam.

Rozprávalo vám okolie o vašom otcovi?

Väčšinou mi každý hovoril, že bol dobrý človek. Nemala som pocit, že by mi škodilo to, že som jeho dcéra. Mnohí jeho kamaráti mi pomohli. Napríklad Milan Reichel, ktorého si ja veľmi vážim. Doteraz mi píšu jeho spoluväzni pekné slová o ňom.

Ako ste vnímali skutky svojho otca, za ktoré bol odsúdený?

V puberte ma veľmi boleli štipľavé komentáre pri článkoch o mojom otcovi. Ja som ho tak nepoznala. Mnoho ľudí ho vníma ako zviera. Lenže ľudia nedokážu pochopiť, že vtedy bola iná doba a že do akej situácie sa dostal môj otec. Ja ho nehájim. Ale ja som ho poznala ako svojho otca a milovala som ho ako svojho otca a on ma miloval ako svoje dieťa. Neriešila som, že za čo ho súdia a za čo je trestaný.

Pozerala som sa na neho cez inú prizmu a nikdy sme sa o jeho skutkoch nepozerali. Nie som hrdá na to, čo urobil. Ja som si svojich rodičov nevybrala. Ale keby som mala takú možnosť, vybrala by som si práve ich. Som pyšná na svojho otca, mali sme výborný vzťah, na čom mala veľký podiel moja matka. Nikdy mi na neho nič zlé nepovedala. Bola odmala našim spojovateľom.

Čítali ste jeho autobiografiu?

Zakaždým, keď dopísal nejakú časť, dal mi zošit a prikázal mi si to prečítať. A že keď budem mať otázky, tak sa o tom na ďalšej návšteve porozprávame a on mi to vysvetlím.

Bolo tam aj niečo, čo vás prekvapilo?

Dosť ma zarážalo to, ako podvádzal mamu. To sa ma vtedy dotklo. Vravel mi, že bola taká doba, že urobil veľa hlúpostí, za ktoré sa hanbí. Stále ma vedel o všetkom presvedčiť. Bol veľmi dobrý rozprávač.

Pýtali ste sa ho na vraždy, za ktoré bol odsúdený?

O vraždách sme sa nerozprávali. Ja som Karola Kollárika, ktorého vraždu mu pripisovali, nepoznala. Ale stala sa mi zvláštna príhoda. Stretla som sa náhodne s jeho synom Nicolasom. Musím povedať, že je perfektný človek, úžasný chalan s obrovským srdcom. Ja som sa ho snažila strániť, no on sa mi prihovoril a povedal mi, že to, čo sa stalo, je medzi našimi rodičmi.

Povedali ste o tejto príhode otcovi?

Bol mojím dôverníkom, vravela som mu úplne všetko. Povedal mi, že ho mrzí, že ma dostal do takejto nepríjemnej situácie, ale že život je taký. No mne zas bolo ľúto, že on nemal možnosť svojho otca spoznať. Ale som rada, že bol ku mne veľkorysý.

Ako ste sa dozvedli o otcovej chorobe?

Jeho choroba ma veľmi poznačila, zmenila som sa. Bolo to v čase, keď si požiadal o podmienečné prepustenie. Nechcel ma tým spočiatku stresovať. Lenže dopočula som sa, že má nejaké zdravotné problémy. Zľakla som sa, pýtala som sa ho na to. Povedal, že musí ísť na vyšetrenie, lebo krváca z konečníka.

Najprv zistili nezhubný nádor, odporučili mu operáciu, lebo to môže zmeniť charakter. Čakal na operáciu v trenčianskej nemocnici, v štátnej ho odmietli. Po niekoľkých mesiacoch prišiel na rad a tam mu špecialista povedal, že sa mu to nezdá. Čakali sme na vyšetrenia, v base ste radový väzeň. Zistilo sa, že už má tretie štádium rakoviny s metastázami na pečeni a na pľúcach. Bolo to pre mňa hrozné obdobie, najmä ten pocit bezmocnosti.

Ako ste to prežívali?

Snažili sme sa zo všetkých síl, najmä otcov advokát, dostať ho domov. Prosili sme o podmienečné prepustenie, o prerušenie výkonu trestu. Už sme vedeli, že to nedopadne dobre a vedela to aj štátna moc, ktorá nám prekazila byť s otcom v tých najhorších chvíľach jeho života. Dvaja sudcovia mu vyhoveli, no prokurátori to zakaždým prekazili podaním sťažnosti.

Aký spád mala jeho choroba?

Veľmi rýchly. Tvorili sa mu metastázy, bolo to strašné, mal bolesti. Na vnútornej strane stehna sa mu urobila veľká hrča, čo bol zhluk metastáz. Už sa mu zle chodilo, preto aj na jednom zo súdov chodil s barlami. Neskôr už nedokázal prejsť z cely ani k telefónnej búdke na chodbu väzenia. Vydobyla som si dva telefonické hovory s ním cez internet. Bol ubolený, ale nevzdával sa. To bolo naposledy, keď som s ním komunikovala, keď bol ešte pri zmysloch. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som to nezvládala. Pri jednom z hovorov som tak silno plakala, že som sa zo psychického vyčerpania zložila. No a, paradoxne, upokojoval on mňa a nie ja jeho. Potom sa na dva týždne odmlčal.

Čo ste robili, keď sa otec neozýval?

Cez svoje kontakty som sa dozvedela, že s otcom je veľmi zle, že už iba leží, blúzni a má strašné bolesti. Myslela som si, že sa zbláznil. Telefonovala som do nemocnice, písala. Povedali mi, že otec je “taký zoslabnutejší”. Chcela som s ním hovoriť, povedali mi, že musím rešpektovať podmienky, v ktorých je. Lenže ide o ľudskú bytosť, napriek tomu boli nekompromisní.

Nakoniec nám schválili prerušenie trestu, ale až keď otec v bolestiach umieral a oni mu nedokázali poskytnúť starostlivosť. A vtedy ho šupli do Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne. Ihneď som tam išla za ním, chcela som ho odtiaľ vziať, no to som netušla, v akom stave ho nájdem.

V akom?

V hroznom. Najprv ma vôbec k nemu nechceli pustiť, iba na 15 minút. Povedali mi, že prevoz je nemožný, lebo cestu tam trvajúcu pár minút ledva zvládol, vystúpila mu horúčka a celú jazdu pretrpel v šialených bolestiach. Keď otvorili jeho izbu, takmer som skolabovala. Videla som ležať na posteli živú mŕtvolu. Podlomili sa mi kolená. Mala som na tvári rúško, no otec ma aj tak spoznal a načiahol ku mne ruku. Podala som mu ju a povedala mu, že už je slobodný. Nechcela som mu vysvetľovať, že mu prerušili trest iba na jeden mesiac. Usmial sa.

Priniesla som do hospicu zopár výtlačkov jeho autobiografie, aby podpísal nejaké výtlačky, nedokázal udržať v ruke pero. Ale dva týždne predtým, keď som volala do väzenskej nemocnice a pýtala sa na jeho zdravotný stav, lebo nebol schopný dôjsť k telefónu, mi povedali, aby som čakala na korešpondenciu od neho. Ako mi mal napísať, keď nebol schopný držať ani pero?

Zostali ste pri ňom?

Tri dni sme sa striedali, aj s jeho priateľkou, nonstop pri jeho lôžku. Keď ho sestričky prezliekali, kričal od bolesti. Po troch dňoch som si šla domov pre osobné veci a keď som sa vrátila, nechceli ma k nemu pustiť kvôli covidu. Mohla som tam ísť každý deň iba na pár minút. Nikoho iného k nemu nechceli pustiť.

Nakoniec sme si vydobyli, že ho mohol prísť navštíviť Milan Reichel a šéfka OZ Maják nádeje Soňa Vancáková (získala medzinárodné ocenenie sv. Rity - pozn. red.), ktorá s ním spolupracovala na tvorbe detských kníh. V deň, keď zomieral, mi tam dovolili byť s ním po celý čas. Na malú chvíľu ma vystriedala Soňa, lebo už som na to jeho utrpenie nedokázala pozerať. Práve ona ho držala za ruku, keď zomrel. Odišiel v pokoji.

Strážili ho aj tam policajti?

Napriek tomu, že to bol hospic, policajti a kriminalisti tam prichádzali stále. Dokonca som tam mala s nimi veľký výstup, lebo že si tam vodím otcových kumpánov. Pritom tam za ním bol iba Milan Reichel, ktorý bol jeho dlhoročným priateľom a chcel sa s ním len slušne rozlúčiť.

Otca ste dali spopolniť, kde je pochovaný?

Pohreb bol v košickom krematóriu, pochovaný nie je. Jeho urnu s popolom mám doma. Niektorí ma za to kritizujú. Ale bol to môj otec a ja ho chcem mať, hoci aj takýmto spôsobom, pri sebe. A tým, ktorí sa sťažujú, že mu nemajú kde zapáliť ani sviečku, odkazujem, že pri hociktorom kríži na cintoríne.

Z vášho hlasu cítiť hnev?

Zlostí ma, že ho chceli držať v base, kým neumrie. Je to porušenie mojich ľudských práv. Mne ako jeho dcére nedovolili, aby som ho mohla doma, v pokoji, doopatrovať. Ale aj jeho práva. On svoj trest mal spoločnosti splatený. Odsedel 21 z 23 rokov. To nie je málo. Čo ešte chceli?

Dosiahli to, že človek s rakovinou zomieral v base a neskôr v hospici. Prečo sa prokurátori voči rozhodnutiam súdov o jeho podmienečnom prepustení po odpykaní väčšiny trestu stále odvolávali, keď už vedeli, že zomiera? Neumožnili to, aby umrel dôstojne doma. Kde boli policajti, prokurátori, SIS-ka vtedy, keď mojej babke zavraždili 19-ročného syna a vrah bol na úteku vyše 20 rokov? Ja to celé hodnotím ako zaujatosť voči môjmu otcovi.

Prečítajte si tiež: