Posunovač Mário (†31) z Košíc zomrel pre chybu vodiča autobusu: Nevidel osvetlený rušeň?

Krutú bolesť, akú zažívajú rodičia, ktorí prišli o jediné dieťa, si vie málokto predstaviť. Nagyovcom sa svet zrútil 5. júna pred štyrmi rokmi. Ich Mário (†31) odišiel pred šiestou večer do práce. Pred polnocou im hlavný dopravný inšpektor z US Steelu v Košiciach priniesol batoh a kľúče od auta s ľútosťou, že sa ich syn stal obeťou smrteľného úrazu.

Mamu Máriu a otca Maroša (55) zachvátil šok, zúfalstvo, smútok a beznádej pri pomyslení na to, že sa ich dieťa už nikdy viac domov nevráti, nikdy na nich neusmeje, nebudú už viac počuť jeho hlas, nebudú ho môcť objať, pobozkať. Najhoršie je zmieriť sa s nešťastím preto, že Mário nijako nepochybil. Potvrdili to aj znalci a nakoniec aj súd, ktorý však vinníkovi vymeral iba nepodmienečný trest.

Profesionálny vodič vnútropodnikovej autobusovej linky Peter (64) nezastavil na stopke a nedal prednosť osvetlenému posunovanému vlaku. Skončil však iba s podmienkou. Na štyri roky a o rok dlhšie bude bez vodičáku. Podľa rozsudku v smere jazdy od vstupnej brány k areálu štrkovne pred železničným priecestím označeným značkou “Stop, daj prednosť v jazde” s výstražným krížom sa nedostatočne venoval šoférovaniu a nepresvedčil sa, či môže bezpečne prejsť bez toho, aby ohrozil iných účastníkov cestnej premávky.

V tom čase k priecestiu po koľaji prichádza nákladná vlaková súprava tvorená ôsmymi naloženými vagónmi a tlačiacim rušňom. Vpálil do posledného riadne osvetleného vagóna. “Na mostíku ktorého stal predpísaným spôsobom pre výkon svojho zamestnania vedúci posunu Mário Nagy,” píše sa v rozsudku, ktorý pred niekoľkými dňami potvrdil košický krajský súd. Mladý posunovač v dôsledku nárazu utrpel devastačné poranenia. Okrem iného aj masívne pomliaždenie pľúc či srdca a zraneniam nezlučiteľným so životom na mieste podľahol.

Súd vinníkovi prikázal aj osobne sa ospravedlniť poškodenému otcovi nebohého, doteraz tak neurobil. Obhajoval sa tým, že vlak nevidel. “Náš syn bol riadne ustrojený, mal prilbu, čelové svietidlo, na montérkach mal reflexné prvky. Ako dispečer na inom úseku denne vidím na kamerách posunovačov, ako sú osvetlení, ako je osvetlená súprava, rušeň má stroboskopy, rozhľad na stopke je široký,” vraví smutne Maroš, ktorý každú svoju zmenu prechádza okolo miesta, kde naposledy vydýchol jeho syn.

Mária chodí denne na miesto posledného odpočinku aj s Máriovou priateľkou Saškou. Tá na hrob vždy vyrobí kytice zo stuhy. Spoločne spomínajú na pracovitého muža, nadšeného elektrotechnika, ktorý miloval a bol milovaný, mal mnoho snov, chystal sa na vysokú školu. “Kúpil si auto, ktoré splácal. I motorku, na ktorú si robil vodičák. Nikdy ju nešoféroval a už nikdy nebude,” spomína zúfalá mama. So snúbenicou si zaobstarali pozemok, navrhovali dom, s kamarátmi pripravovali budúce hniezdočko lásky.

S odsúdeným sa rodičia stretávajú často. Býva neďaleko cintorína, kde je Mário pochovaný. “Vždy tam idem s obavou, či nebude provokatívne stáť pred svojim zaparkovaným autom,” vraví Mária. Nechápe, v akom stave musel byť v čase nehody: “Vo vzdialenosti 30 metrov nevidel viac ako 3 metrov vysokú a viac ako 2 metre širokú opachu pohybujúcu sa smerom k nemu,” spytuje sa dookola sama seba.

Majkiho, ako ho rodičia volali, prišlo na jeho poslednej ceste vyprevadiť a rozlúčiť sa s ním 500 smútočných hostí. Aj napriek covidovým opatreniam. Jeho kolegovia sa s ním v práci lúčili minútovým trúbením lokomotív v areáli železiarní. Na pohrebe mali príhovor aj poprední predstavitelia spoločnosti, v ktorej pracoval. Rakvu s jeho ostatkami k hrobu niesli jeho kamaráti za burácajúceho zvuku motoriek. Keď dorazili k miestu jeho posledného odpočinku, zvonili kostolné zvony a hrala pieseň „Veríme, že si už v nebi, pozeráš sa na nás zhora. Navždy Ťa milujeme, odkazujeme Ti zdola.“

“V čase pohrebu bolo zatmenie slnka, ktoré opäť vyšlo, keď sme nášho Maja prenášali k miestu večného odpočinku,” spomína mama plná bolesti zo straty dieťaťa. A zamýšľa sa, či by nebola v tomto smere vhodná novelizácia zákonov a sprísnenie trestov za vážne dopravné priestupky s následkom smrti. V smutných chvíľach počúva pieseň od Majka Spirita, ktorú im nechal ich Majky. Spieva sa v nej: „Bože daj mám silu, požehnaj nech moje oči vidia Tvoje znamenia aj za tej najtemnejšej noci.“ A tie znamenia veru aj vidí.

Mária mali radi aj kolegovia, lebo bol vždy dobre naladený, príjemný a ústretový: "Nemal problém poradiť. Najmä vo veciach, ktorým mladí viac rozumejú ako tí postarší. Svoje pracovné povinnosti si plnil nadpriemerne,” spomína zmenový majster František Hegedüš, ktorého nešťastná udalosť silno zasiahla a nezabudne na ňu do konca života a stále ju má pred očami.

Saška na svojho priateľa spomína ako na starostlivého a milujúceho muža plného prekvapení. Raz jej priniesol do práce jablkový koláč, ktorý piekol, len aby ju videl. Inokedy zas prišiel domov s krabicou plnou donutov alebo kyticou tulipánov, mu chýbala. "Raz sa ma niekto opýtal, či by som do vzťahu s ním išla, ak by som vedela, ako to skončí. Bez ohľadu na všetku tú bolesť neľutujem jediný deň. Bol to človek, ktorý ma naučil, že si môžem dovoliť byť zraniteľná. Človek, ktorý mi ukázal, ako má vyzerať láska na celý život. Bohužiaľ, ani jeden z nás nevedel, že ten život bude taký krátky.”

Saška už štyri roky podvedome každé ráno čaká na správu od svojho milovaného. Usmievavý muž mal zoznam ovocných stromov pri ich budúcom dome napísaný skôr, než získali projekt stavby. “Po nočnej zmene, keď odchádzal z práce, mi vždy poprial v správe dobré ráno. Aby som vedela, že ide v poriadku domov. Až na to jedno ráno, kedy už nenapísal... ,“ plače za snúbencom, ktorý jej ukázal lásku, akú možno zažiť iba raz za život.