Pohreb uhorených detí a ich prababičky: Bolestivé slová plačúcej matky Márie (28)

V utorok ráno vyprevadili na poslednú cestu štyri maličké deti Máriu (†4), Agnesu (†3), Damiána (†2) a iba trojmesačného Brajena. Uhoreli v náručí ich prababičky Justíny (†62) počas stredajšieho nočného požiaru v osade vo Veľkom Šariši pri Prešove. Spali v malej unimobunke, kde si kúrili tuhým palivom. Od iskry z piecky sa chytila posteľ a z pazúrov smrtiaceho ohňa sa už nedali zachrániť. Plamene zasiahli aj ďalších šesť obydlí stojacich v tesnom susedstve, o strechu nad hlavou prišlo 30 ľudí.

Hodinu pred pohrebom vystavili na katafalky štyri maličké biele rakvy s telíčkami uhorených detí a ďalšiu dubovú s pozostatkami nebohej Justíny. Živá kapela ťaživú atmosféru umocňovala hraním kvílivých rómskych skladieb. Užialená mama štyroch drobčiat postávala nad truhlami a bolesťou v tvári postupne hladila jednu rakvu za druhou. V tom jej prišlo nevoľno a musela vyjsť z domu smútku na vzduch. “Cítila som tam moje deti,” povedala nám vzdychajúc.

Smútočné obrady začali o deviatej príchodom kňaza, modlitbami a čítaním z Písma svätého. “Bratia, nik z vás nežije pre seba a nik z vás pre seba neumiera... Či teda žijeme alebo umierame - patríme Pánovi... Veď Kristus práve preto zomrel, aby vládol aj nad mŕtvymi aj nad živými. Všetci bude stáť nad Božou súdnou stolicou,” čítal z listu svätého apoštola Pavla Rimanom rímskokatolícky duchovný.

V príhovore uviedol, že keď sa správy o tragických udalostiach dotýkajú skutočností, ktoré sa odohrávajú ďaleko od nás, nevenujeme im dostatok pozornosti. Čím sú bližšie pri nás, tým nás zasahujú intenzívnejšie. A vyvolávajú v našich životoch množstvo otázok. Potrebujeme hľadať vinníkov, rýchlo nájsť niekoho, kto je za tragické udalosti zodpovedný: “Boh nie je niekto, kto sa vyžíva v utrpení človeka... Údel smrti je ťažký a náročný na vnímanie. A zvlášť teraz, keď stojíme pri piatich rakvách a štyri sú úplne malé. Aj teraz je Boh s nami. Aby nám pomáhal túto náročnú situáciu zvládnuť a hľadať svetlo nádeje.”

Mária mala počas celého pohrebu neprítomný pohľad. Vzdychy striedala s bolestivým plačom, inokedy jej slzy iba ticho tiekli po líci. Od zúfalstva miestami už nevládala ani plakať. Od tragédie nespala, v očiach jej ustavične znie srdcervúci plač a beznádejné volanie o pomoc jej babky a detí. “Je mi hrozne. V hlave mi búši, akoby mi niekto kladivom do nej udieral,” vravela nám zarmútená žena. Pohľad na ňu bol zdrvujúci. Podopieral ju jej bratranec, otec troch jej uhorených detí stál obďaleč. Jej druh na pohrebe nebol, pred týždňom skončil vo väzbe pre krádež.

V čase, keď sa oheň rozhorel, bola Mária v byte svojich rodičov, kam sa vybrala s hrncom po pitvú vodu. Tú totiž v unimobunke nemali zavedenú. Predtým prezliekla deti a uložila ich spať. Aj svoju babku, ktorá bola po mozgovej porážke a Mária sa o ňu starala: “Je mi ľúto aj babičky, bola dobrá, prichýlila ma. Ona pomáhala mne a ja jej. Zostala som sama. Bez detí, bez nej, bez všetkého.” Bývala v spoločnej domácnosti s babkou, aby mala strechu nad hlavou a neprišla o deti. Staršie štyri jej totiž vzala sociálka, lebo v tom čase nemala kde bývať.

Keď sa s vodou Mária vrátila, oheň už zasiahol pol obydlia. Vojsť dnu sa nedalo, hoci sa o to snažila. Jej babka vzala do náručia dieťatko v perinke aj ostatné tri deti a dúfala, že ich zachránia. Všetci plakali a volali o pomoc. Justíne horeli nohy a keď spadla, zvalil sa nich všetkých horiaci strop.

Do unimobunky sa v tom čase už nedalo vojsť a tak iba zúfalo pozerala na posledné okamihy života svojich detí a babky. “Keď babka pre horiace nohy spadla, zrútil sa na nich strop aj s plameňmi,” dodala Mária. Unimobunka zhorela do tla, aj s telami nebohých. O bývanie prišlo 30 osôb z ďalších šiestich zhorených príbytkov, stará sa o nich mesto a plánuje im zabezpečiť nové bývanie. Polícia prípad vyšetruje a začala stíhanie pre trestný čin všeobecného ohrozenia.