V SEKUNDE prišla o celú rodinu, teraz radí druhým: Dá sa so smrťou blízkych vyrovnať?

V smútkovom poradenstve je Jana Pitková z Prešova tou najpovolanejšou. Viac ako akýkoľvek psychológ sa totiž vie vžiť do pocitov človeka, ktorý tragicky prišiel o blízkeho.

Sama takúto situáciu zažila a to najhorším a najbolestivejším spôsobom - naraz prišla o celú rodinu. Pri havárii jej zomrela mama, otec, sestra a malý synovec. Aj preto teraz pomáha iným vyrovnať sa so smútkom. Za svoju prácu s pozostalými získala v roku 2017 titul Slovenka roka v kategórii Charita.

Smrť blízkeho je za každých okolností bolestivá, no obzvlášť tvrdo zasiahne rodičov mŕtvych detí. A desivo neznesiteľná je najmä v prípade, ak mladý život pretne bezcitná nezodpovednosť iného. Vtedy má človek dlho pocit, že sa s tým nikdy nezmieri. No smútková poradkyňa vraví, že so všetkým sa v živote dá vyrovnať.

Zvlášť krutá je smrť mladých ľudí pri nehode na Zochovej najmä spôsobom, akým sa tragédia udiala. Podľa Pitkovej budú to mať smútiaci pozostalí o to ťažšie, že sa budú musieť vyrovnať aj s hnevom na vinníka nehody. A to môže znamenať komplikované smútenie pre jeho náročný proces. Preto mali by vyhľadať pomoc odborníka a nechať sa sprevádzať týmto procesom žiaľu. 

Janka založila občianske združenie Kolobeh života s najznámejšou slovenskou vdovou Máriou Demitrovou, v ktorom si navzájom zdieľajú svoju bolesť v smútení siroty, mladé vdovy, vdovcovia či rodičia, ktorí prišli o dieťa: "Každý sa vie v takejto situácii zachraňovať sám, my máme iba tú možnosť a česť, že nás v tej ich najkrehkejšej a najzraniteľnejšej chvíli prijali do svojich životov a že ich na chvíľočku môžeme sprevádzať. My iba ponúkame svoju prítomnosť , radu či potrebné informácie a objatie."

Vraví, že strata blízkeho človeka nás obnaží. Nie sme na to pripravení, stávame sa bezmocnou bábkou nášho smútku: "Zablokuje nám myslenie, všetky naše emócie sú tisícnásobne zostrené a všetko sa nás dotýka viac. Nikdy predtým sme seba samého nezažili v takejto situácii a preto ani nevieme, ako budeme reagovať."

Každý smúti iným spôsobom a to je aj často príčinou toho, že smútiaci členovia rodiny nedokážu spolu komunikovať a priblížiť sa k sebe. Ľahšie sa totiž rozpráva s človekom, ktorý zažil niečo podobné, ale nestratil toho istého človeka ako my: "V náhlom žiali urobíme často veci, ktoré by sme inak nikdy neurobili a ublížime nechtiac druhým ľuďom. Takto nás bolesť poznačí. Sme v nej mnohokrát krutí a neempatickí, nevidíme a nevieme pochopiť, že aj ostatní členovia rodiny smútia. A naopak je často ublížené nám, najmä nevyžiadanými radami a tým, že ľudia nevedia ako sa k smútiacemu správať. Treba si dovoliť smútiť, ale potom treba všetko napraviť, aby nezostávali po nás spálené mosty, v ostatných krivdy a neodpustenia."

Podľa nej je smútenie proces a práca a má štyri úlohy. Prvou je prijať smrť, druhou vyplakať a vysmútiť sa, treťou prispôsobiť sa svetu bez zosnulého, dovoliť si prestať za ním smútiť a nemať pritom výčitky. Štvrtou je vyčleniť časť miesta v dome či vo svojom srdci pre zosnulého.

Tak, aby nám to nebránilo žiť ďalej a vytvárať nové vzťahy. Inak nemáme odsmútené: "Hanbíme sa byť zraniteľní, hanbíme sa plakať, hanbíme sa za svoj neúspech. Prirodzenou zákonitosťou je, že celý život niečo strácame. A potrebujeme sa pripraviť na dve najväčšie straty. S najväčšou pravdepodobnosťou prídeme o zdravie a mladosť. Ak to dožijeme."

Zdôrazňuje, že na Zemi sa deje množstvo zázračných a pekných vecí, ale aj tragédií. A je len naša ilúzia nechcieť to vidieť. No zároveň by sme sa toho nemali báť: "Treba si uvedomiť, že sa to deje, že to bolí, že si to budeme musieť odplakať, odsmútiť, ale že sa tým dá prejsť. A žiť plnohodnotne ďalej. To je sila a alchýmia života. A smrť je jej súčasťou a potrebujeme si uvedomovať našu pominuteľnosť." 

Je veľmi ťažké odhadnúť, v akom emociálnom rozpoložení a prežívaní sa pozostalí nachádzajú, pretože je to veľmi krátky čas od nehody. Smútenie je podľa Pitkovej veľmi individuálne. To, čo nastupuje po takejto informácii, najmä ak ide o rodičov, ktorí stratili deti a takýmto spôsobom, nastáva z jej osobných skúseností nastáva obrovský šok.

V ňom nás telo chráni tým, že nás odpojí od našich pocitov a emócií, lebo by sme neboli schopní prežiť takúto správu aby sme sa nezbláznili a aby sme sa nezbláznili. Preto sa dostávame do emocionálneho šoku. A ten môže znamenať aj to, že úplne sa odpojíme od emócií a hodí nás to do stavu popierania: "Je to naša ochrana, keď necítime nič." Človek v tomto stave nemusí vôbec nič cítiť alebo ani nedokáže plakať: "Hlava to nedokáže prijať a popiera, že sa niečo stalo."

Ak je človek v tejto fáze, neprežíva ani hnev. Ten nastupuje až vtedy, keď nás hlava pustí a prijmeme to, čo sa stalo: "Potrebujeme naše prežívanie štrukturovať na nejaký cieľ. A ten cieľ je hnev. Lebo emócie nás hodia do silnej energie, silného náboja a k nemu má najbližšie hnev. Vtedy je veľmi dôležité, aby sme ten hnev nepotlačili v sebe a dali ho von všetkými možnými spôsobmi. Ale tak, aby sme niktomu neublížili." 

Podľa Jany Pitkovej je veľmi dôležité, aby vo fáze hnevu sa dali smútiaci sprevádzať odborníkmi: "Lebo členovia rodiny nemusia byť jeden pre druhého oporou, keďže všetkých sa tragédia dotkla. Preto potrebujú oporu od niekoho zvonku, kto má od toho odstup. Aby nám pomohol dať ten hnev vonku a aby sme neurobili niečo iracionálne a nezobrali spravodlivosť do svojich rúk!" Sila žiaľu totiž môže prerásť do takejto iracionality, kedy vidíme ako jediné východisko a únik zo svojej bolesti v tom, že sa pomstíme.

Zdôrazňuje však, že stav emociálneho odpojenia môže trvať aj niekoľko týždňov: "Teraz sme ešte veľmi krátko od tragédie, väčšinou sa to prepojí so situáciou na pohrebe, kedy vidíme, že sa to naozaj stalo." Práve toto bude veľmi náročný proces pre všetkých pozostalých, prijať realitu na rôznych úrovniach - v hlave, na tele: "A môže sa to kdekoľvek zaseknúť. Preto je dobré vyhľadať odbornú pomoc, aby sa v tom nezačali sami topiť. A aby si ten hnev navzájom nekumulovali."

A ako dostať hnev von? Dá sa to urobiť rôznymi formami a dokonca aj tak, aby sme nikomu neublížili: "Môžeme použiť naše telo - dýchanie, kričanie, plakanie, spievanie, vrieskanie. V lese, mimo ľudí. Ak vládzeme. Ale môže sa stať, že vôbec nemáme energiu, nevieme to ísť rozchodiť."

Čo vtedy? Ak niekto nemá energiu alebo je statický a nepúšťa ho to chodiť, lebo nikto nevie, čo sa s nami udeje po takejto správe, je dobré, aby mal nejakého sprievodcu, ktorý mu ponúkne spôsoby, akým sa dá so sebou pracovať a dať hnev vonku.

"Niekomu stačí ponoriť sa do vody, pripraviť si kúpeľ. A čo je hlavné rozprávať, komunikovať a neuzavrieť to v sebe. Lebo práve toto sú nášľapné míny, kedy sa smútenie môže stať komplikovanými. Dôležité je dať to zo seba von. Na to slúži aj pohreb, ktorý by mal byť príležitosťou, aby sme sa vyplakali koľko to dá. Nie zadržiavať plač. Netreba sa dať ovplyvniť konvenciami, ktoré nám nedovolia vyjadriť ten smútok, zo strachu, že nás označia nálepkou, že hráme divadlo." Ak je bolesť neznesiteľná, treba vyhľadať psychiatrickú pomoc, ktorá nám ponúkne aj lieky na ten čas, kým sa začne naše prežívanie smútku štruktúrovať.