FOTO Vypátrali sme Božku, ktorú PREPUSTILI na slobodu po 25 rokoch: Pozrite, ako sa ZMENILA

Všetko sa začalo na pohľad nevinne. V roku 1997 sa partia šiestich bezdomovcov usadila v opustenom dome v bratislavskom Lamači. Začali sa však hádať. Vilo a Božena, posmelení alkoholom, sa rozhodli, že sa zbavia Jara a Miroslava. Niekoľko dní ich kruto mučili a nakoniec zavraždili. Vilo dostal doživotie, Božka 25 rokov. Vlani v septembri ju po 23 rokoch podmienečne prepustili, pre dobré správanie.

Pre Boženu Mlčovú bolo prepustenie z väzenia šokom. Život sa za tie roky veľmi zmenil. Napríklad len taká, pre nás, drobnosť. Božka síce počula o službe Google, no nedokázala nám úplne vysvetliť, čo to je.

Božka, ktorá si dnes nechá hovoriť Bohuš, sa po prepustení vrátila tam, odkiaľ šla za mreže, do komunity bezdomovcov na západnom Slovensku. Priznáva, že život po pobyte vo väzení nie je jednoduchý. Po prepustení riešila najmä praktické veci, ako napríklad nové doklady. To ešte ako-tak šlo, na úradoch ju usmernili.

Oveľa horšie je to s prácou. "Skúšala som sa zamestnať, ale nepodarilo sa mi to,” priznáva. Tvrdí, že vyštudovala odbornú školu v Liptovskom Mikuláši, odbor zootechnik. Lenže okrem krátkej brigády vo Volkswagene nikdy poriadne nepracovala.

Aby mala nejaké financie, zbiera zálohované fľaše a prespáva v nocľahárni. "Lenže všetko je veľmi drahé a fľaše zbiera úplne každý. Za deň niekedy nájdem len dve – tri," hovorí. Takže na deň nemá ani dve eurá. Tvrdí, že si nemá ani kde oprať, v nocľahárni sa vraj dá len prespať.

Božka to nikdy nemala ľahké. Keď mala tri či štyri roky, mamu zavreli do väzenia a ona skončila v detskom domov. Doteraz je sama, rodina s ňou nekomunikuje. “Nikto z nich neprišiel za mou na návštevu do väzenia, neposlal mi ani list. Ale nikdy sme nemali dobrý vzťah. Pochádzam zo štyroch súrodencov, vôbec nič o nich neviem. Žijú si po svojom, ani neviem kde," objasňuje smutne.

Práve to, že za ňou nikto z príbuzných nebol vo väzení, jej vraj priťažilo. “Tam si všímajú, že celý čas nemal o teba nikto záujem, nikto neprišiel na návštevu, nikto ti neposlal peniaze. Spravia posudok, že odsúdená nemá zázemie. A berú ťa horšie,” vysvetľovala nám.

Ale ani na slobode to nie je ono, vraj je to nanič život. A zďaleka nie preto, že celý majetok si nosí so sebou a obvykle vlastní len to, čo má na sebe. “Som chorá, mám žalúdočné vredy a problémy s nohami,” posťažovala sa nám. “Je to ťažké, dostávam iba 70 eur. Nemá mi kto pomôcť," vzdychala. V base nepracovala, takže nemá peniaze – ani na lieky.

Túži po jedinom: veľmi rada by mala telefón. "Dotykový, na ktorom by mohol byť aj internet a Facebook. Viem, že je to drahé, ale stačil by mi aj nejaký lacný," prezradila nám. Hovorí, že za tých deväť mesiacov, čo je na slobode, ju život omrzel. Pretĺka sa sama, pretože nikomu neverí. "Som zúfalá. Ja by som sa najradšej hodila pod vlak. Mňa to už vonku nebaví," hovorí trpko.

Keďže ju prepustili podmienečne, musí sa pravidelne hlásiť na okresnom súde. "Musím tam chodiť tri roky, každé dva až tri týždne. Pýtajú sa, či je nejaká zmena, či som niečo nevyparatila. Som v podmienke, čiže ak by som niečo spravila, idem sedieť,” pripomína, že musí sekať dobrotu.

Na brutálne mučenie a dve vraždy, za ktoré presedela vo väzení polovicu svojho života, už nemyslí. "Uzavrela som to celé v sebe, už som na to nechcela myslieť. Naspäť to nevrátim. Ak by som o tom stále premýšľala, len by som sa trápila. Vtedy som bola opitá, navyše hnusák Vilo to celé zvalil na mňa," hnevá sa Božena.