Detská psychologička Mária Montillová zdôrazňuje, že v rámci svojej profesie sa stretáva s tým, že mládež často o samovražde aj rozpráva. Dôvody sú podľa nej rôzne - mladí ľudia nenachádzajú zmysel svojho života, trpia depresiami, psychózami, nedokážu si poradiť s nešťastnými láskami a podobne.
„Dôvody sú v podstate také isté ako vždy. Aj z mojej mladosti viem, že v kritickom veku pätnásť až devätnásť rokov si pamätáme viacero samovrážd. Dôvodom boli sklamanie v láske, pocit neprijatia okolím, problémy v rodine, alkoholizmus v rodine, šikana, ponižovanie, ba aj zneužívanie zo strany rovesníkov alebo širšieho okolia,” vysvetľuje Mária Montillová.
Tvrdí, že môže ísť aj o demonštratívne volanie o pomoc, ktoré sa často vymkne a skončí sa dokonanou samovraždou. Občas je to však naopak skutočná hlboká duševná tma a bezmocnosť, z ktorej vidí mladý človek takýto krok ako jediné riešenie.
Ak má však podľa nej pri sebe niekoho a dokáže o svojich problémoch hovoriť, nemusí sa to skončiť fatálne. V niektorých prípadoch o tom sám rozpráva, niekedy sú viditeľné skôr neverbálne znaky, ako je uzatváranie sa do seba, bočenie od ľudí, vyhľadávanie samoty, prežívanie smútku, beznádeje či depresie.
Na iných pôsobí takýto človek ako málo zhovorčivý, stále zle naladený, nie je možné ho rozveseliť, je zamyslený a nevenuje sa svojim záujmom. Takéto konanie však môže byť aj vyústením dlhodobej depresie, nezvládnutého zármutku, bezmocnosti, strachu zo zlyhania a neschopnosti uniesť duševnú bolesť.
„Môže ísť aj o manipulatívne konanie, aby človek niečo dosiahol alebo naopak niečomu sa vyhol. Pri nezrelých osobnostiach to nie je také zriedkavé. Existujú prípady, keď to mladý človek urobil, hoci podľa okolia i rodiny neboli žiadne náznaky ani viditeľné signály, že niečo také zamýšľa,“ dodáva odborníčka.
