Černákovi chcú prišiť ďalšiu vraždu: Bolestivé slová dcéry obete o otcovej odrezanej hlave!

Prípad sa týka rituálnej popravy Petra Suržinu (†33) z 11. januára 1998 zo Spiša. Jeho telo našiel náhodný cyklista v priekope pri Vydrníku (okres Poprad), odrezaná hlava bola o niekoľko metrov ďalej pri Spišskom Štiavniku. Podľa očitých svedkov ho zahrdúsil zo zadného sedadla auta dnes už nebohý nájomný vrah mafie Alojz Házy. Suržin bol otcom troch maličkých detí. Z prvého manželstva syna a dcéru a žil s priateľkou Martou, s ktorou mal vtedy iba štvormesačné dievčatko Petranu.

V divokých 90-tych rokoch sa podsvetiu darilo, streľba v uliciach, výbuchy áut a popravy sa stávali bežnou súčasťou života. Na výstrahu tým, ktorí sa odmietli podrobiť mafii, vykonávali rituálne popravy a hlavy zavraždených demonštratívne vystavili na verejnosti. Bosovia mafie mali vplyv, moc a krytie na najvyšších miestach politiky, polície a spravodajských služieb. Mysleli si, že vyčíňať budú beztrestne naveky.

Za niektoré z týchto skutkov dostal doživotie bývalý bos podsvetia Mikuláš Černák (58). K mnohým sa časom priznal, no za smrť Suržinu zodpovednosť necíti: "Celé obvinenie voči mne je postavené na troch falošných kajúcnikoch a jednom samozvanom svedkovi Alojzovi Kromkovi, ktorí sa odvolávajú na dnes už mŕtveho Alojza Házyho. Dvaja z kajúcnikov sú právoplatne odsúdení za vraždu Házyho a v spise sa nachádzajú aj dôkazy, ktoré ich usvedčujú z toho, že si svoje výpovede proti mne navzájom koordinovali."

Polícia tvrdí, že vraždu zorganizoval M. Černák, aby ho nepodozrievali z vraždy expolicajta Gustáva Slivenského, ktorému tiež odrezali hlavu od tela. On v tom čase bol už v najprísnejšej kolúznej väzbe. Navštevovať ho tam mohol iba jeho advokát, ktorým bol vtedy Ján Gereg. A ten súdu opísal, aké pomery v tom čase vládli aj aké zvláštne udalosti sa mu vtedy diali!

V decembri 1997 sa muž považovaný za bosa bosov Mikuláš Černák a jeho najbližší spolupracovník Ján Kán prišli prihlásiť sa na políciu, pretože na nich vydala zatykač pre vydieranie. Trvalo desiatky minút, kým na našiel odvážny policajt, ktorý by ich zatkol. Miloš Kaštan sa skrýval a jeho úlohou bolo ďalej starať o fungovanie skupiny černákovcov. 

Obhajcom Černáka bol banskobystrický advokát od 17. decembra 1997 do 10. novembra 2000 Ján Gereg. Iba on ho mohol navštevovať vo väzbe v Leopoldove. “Bezpečnostné opatrenia boli miestami až prehnané. Napríklad okolo objektu väznice stála rojnica príslušníkov polície,” začal svoju výpoveď.

Rozhovory s klientom prebiehali podľa Gerega, ktorý mal v tom čase už 20-ročnú advokátsku prax, v neštandardnom prostredí. “V miestnosti bolo veľké okno. Stolík, kde som sedel, bol vedľa okna, na druhej strane sedel príslušník väzenskej stráže. Protestoval som, bolo mi povedané, že vizuálna kontrola je možná. Bola aj iná. Neskôr sa ma totiž policajti pýtali aj na skutočnosti, ktoré som ja s obžalovaným pri poradách preberal,” vravel s tým, že s klientom sa bavili výlučne iba o skutkoch, ktoré boli predmetom vznesených obvinení. "Nemal som garanciu, že naše rozhovory v Leopoldove nie sú odpočúvané. Poviem to takto narovinu ako je,” dodal.

Posúvanie odkazov od Černáka tretím osobám jednoznačne vylúčil: "Posúvať nejaké informácie, to by bol začiatok konca mojej advokácie."

Podľa niekdajšieho obhajcu M. Černáka Jána Gerega v 90-tych rokoch, v čase uvalenia väzby na jeho klienta, vládla zvláštna atmosféra. “Očakával som aj provokáciu. Mnohí mali dojem, že veľmi veľa viem. Čakali ma pred kanceláriou keď som sa vracal z Leopoldova do Bystrice rôzni vysokopostavení funkcionári, ktorí by inak o mňa ani nezakopli, a pýtali sa, či sa nespomínajú aj oni.”

Gereg opísal, ako ho sledovali a monitorovali aj mimo väznice a stále čakal, že ho pri vychádzaní z basy zadržia a urobia mu osobnú prehliadku. “Raz ma na ceste za Hlohovcom zastavila hliadka, dal som dole okno. A oni na mňa: Vaše doklady, pán doktor,” vysvetľoval súdu prečo nadobudol dojem, že ho policajti sledovali.

Zdôraznil, že v tom čase nechcel s nikým hovoriť a že na neho vyvíjali ataky, aby sa vzdal obhajoby Černáka, čo odmietol: "Vynucovali si stretnutie so mnou. Jedno takéto bolo so Svěchotom, vtedajším námestníkom Slovenskej informačnej služby.” Mladý sudca Boris Vittek, ktorý bol v tom čase ešte dieťaťom, sa ho prekvapene opýtal: “Vynútili?” Na to zareagoval rečníckou otázkou, za ktorú si ihneď vypýtal prepáčenie: "Dalo sa vtedy povedať nie?"

"A to som povedal slabšiu verziu. Denne som zažíval takéto situácie. Bol som upozorňovaný aj inými zložkami na možnosť diskreditácie mojej osoby,” pokračoval. Zaspomínal si na prípad, kedy ho predvolali policajti na úkony do Liptovského Mikuláša, no cestou ho vyzvali, aby nasledoval policajné vozidlo: “Zamierili do rekreačného zariadenia v Jánskej doline, kam helikoptérou priviezli svedka Alexandra Horvátha a tam prebehol jeho výsluch.”

Súd pojednávanie odročil na február, keďže polícia nepredviedla svedka Jozefa Galicu pre jeho zdravotné problémy. Práve on bol tým, s ktorým Suržin odišiel z domu na jeho aute a kto bol pri jeho vražde. Nikdy však ako spolupáchateľ skutku nebol obvinený.