V utorok 27.januára 1970 sa krátko po siedmej hodine ráno kostolník Barič (70) vybral smerom na miestnu faru. Chcel prichystať kostol na rannú svätú omšu. Vošiel do farského dvora, vystúpil po schodoch smerom ku vchodovým dverám, otočil kľučkou, no bolo zamknuté.

Barič si myslel, že ho dekan predbehol. Vybral sa teda rovno do kostola. Nazrel do sakristie, ale dekana tam nenašiel.

Kostolník teda upravil oltár, zapálil sviečky a čakal na dekana. Hoci ten býval vždy presný, tentokrát nechodil. Rozhodol sa vrátiť na faru, no dvere tam boli stále zamknuté. Na pomoc si zavolal zvonára Doboša, no jeho nepokoj zaujal aj farníkov, ktorí prichádzali do kostola.

Nasledujúce riadky nie sú vhodné pre deti a citlivé povahy!

Kostolník sa spolu s niekoľkými ľuďmi vybral na faru. Tam si niekto všimol, že v zamknutých dverách je zvnútra zastrčený kľúč. Sklo na dverách teda rozbili a vošli dnu. Už cez pootvorené dvere do pracovne dekana si všimli na zemi krv. Kostolník nabral odvahu a vošiel dnu. To, čo uvideli, ich doslova šokovalo.

Dekan Čársky bol oblečený v pyžame a ležal na zemi vo veľkej kaluži krvi. Hlavu mal rozťatú a vedľa jeho tela ležala krvavá sekera. Historické fotografie nájdete v galérii.

Potom, ako našla šokovaní Bolerázania mŕtveho dekana, utekali na druhú stranu chodby, kde v kuchyni spávala dekanova sestra Mária. Vo vedľajšej izbe zase spala neter Ľudmila s mužom Petrom a malou dcérkou Yvetou.

Strašný obraz sa im naskytol vo vedľajšej miestnosti. S rozbitými hlavami ležali na posteli sestra dekana Mária a malá Yvetka. Manžel Peter ležal cez Yvetkine telo dole hlavou.

Na koberci vedľa postele ležala Petrova manželka v kaluži krvi s rozbitou hlavou. To množstvo krvavých stôp a hlavy rozbité sekerami vypovedalo len o tom, že sa v dome odohrala hrôzostrašná tragédia. Obyvatelia zostali po tomto čine otrasení. V obci neďaleko Trnavy zavládol strach. Nikto nevedel, čo sa stalo a kto mal na svedomí tento otrasný čin. Obyvatelia sa báli vychádzať von. Pravda si však vždy nájde cestu na povrch.

Za celým masakrom stál Peter. Skutok mal spáchať ešte pred polnocou. Zo sveta mal najprv zniesť svokru, svoju dcérku a nakoniec manželku. Zavraždil ich zrejme počas spánku. Následne so sekerou mal zaútočil na dekana Čárskeho, ktorý asi počul podozrivé zvuky v dome. Zrejme sa snažil zabrániť tragédii.

Peter sa po vražde umyl a v kuchyni sa navečeral. Následne sa vybral do dekanovej pracovne, kde na úradné tlačivo Apoštolskej administratúry v Trnave napísal list na rozlúčku. Potom sa vrátil do spálne, kde nad telami svojej mŕtvej rodiny spáchal samovraždu pomocou veľkého kuchynského noža. Chytil nôž a podrezal si hrdlo.

Peter N. Č. pochádzal z Bulharska, kde už mal jedno manželstvo za sebou. Nikto ho v dedine dobre nepoznal. Malo ísť o vlka samotára. Bol zamestnaný v ČSAD v Trnave. Jeho kolegovia sa s nim nestihli dobre zoznámiť, keďže bol po štyroch mesiacoch vypísaný na PN-ku. V obci si všetci mysleli, že si rodina spolunažíva pokojným životom. Pravda však bola niekde inde. Manželský pár sa väčšinou nikomu nezdôveroval so svojimi problémami.

Peter bol psychiatrický pacient. Liečil sa v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Po prepustení bol neustále pod dohľadom lekára. Svojej žene, ktorá bola zamestnaná ako zdravotníčka, mal robiť peklo zo života. Mal ju obviňovať z toho, že mu je neverná a že sa ho chce zbaviť. Jej život chcel mať úplne pod kontrolou. Viac sa dočítate v článkoch, ktoré v tej dobe boli publikované, nájdete ich v galérii.

V liste na rozlúčku Peter prosil o odpustenie. Musel to vraj urobiť aj cez to všetko, že svoju manželku a dcérku mal veľmi rád. Dôvodom mala byť neopätovaná láska zo strany jeho manželky. Údajne sa ho chcela zbaviť. Podozrieval ju z nevery. Na záver v liste napísal, že dúfa, že sa v nebi všetci spoločne stretnú. Chcel, aby ho pochovali spolu s manželkou a dcérkou.

Prekvapilo nás, že si obyvatelia Bolerázu na tragédiu, ktorá sa udiala počas totalitného režimu, stále pamätajú. Mysleli si však, že nás skôr zaujíma iný príbeh, a to Ireny Čubirkovej, o ktorej sa už popísalo naozaj veľa.

„O tragédii, ktorá sa odohrala na miestnej fare sa až tak veľa toho nenapísalo. Je však pravda, že sa to stalo za hlbokého komunizmu. Čiže sa to možno vtedy stoplo, si myslím. Preto o tom nikto nevedel," pustil sa s nami do reči jeden z domácich.

„Ja som bol vtedy malý chlapec, ale viem, že celá udalosť poriadne otriasla dedinou. Faru prišli pomôcť upratať ľudia z celého Trnavského kraja. Aj na pohreb prišlo veľmi veľa ľudí. Počul som, že skoro osem tisíc ľudí prišlo. Dokonca aj na strechách stáli zvedavci, aby lepšie videli, čo deje. Napadlo veľa snehu," pokračoval vo svojom rozprávaní ďalej.

„Viete, Peter bol žiarlivec. Stále sledoval svoju manželku. Viem, že on sa chcel vrátiť naspäť do Bulharska, kde mal príbuzných a dokonca tam mal aj prechádzajúcu ženu. Ona tam však ísť nechcela. Svoju sekeru si prišiel raz aj ku mne nabrúsiť. Doteraz na to nemôžem zabudnúť," prezradil nám ďalší Bolerázan.

Obete tragédie sú pochované na cintoríne, ktorý sa nachádza neďaleko fary, kde sa odohral hrôzostrašný masaker. Ľudmilu spolu s dcérkou Yvetkou a so sestrou dekana pochovali v jednom hrobe. Hneď vedľa nich je na večný spánok uložený 58-ročný dekan Ján Čárský, ktorý bol v dedine veľmi obľúbený. Žil tam vyše desať rokov a každý si ho vážil pre jeho charakter.

A kde skončilo telo vraha Petra? V obci hovoria o tom, že jeho pozostatky zrejme pochovali mimo územia Slovenska. „Keďže on nebol zo Slovenska, tak jeho pozostatky previezlo asi do Bulharska," povedala nám pani, ktorá na cintoríne upratovala hroby.