NEUVERITEĽNÉ: Anna a Ľubomír prežili pred 10 rokmi svoju vlastnú smrť!

Anna Oravcová a Ľubomír Beňo z Partizánskeho majú doteraz tragédiu pred očami a nevedia sa so stratou známych a kamarátov zmieriť. Dobre vedia, že stačilo málo a nemuseli byť medzi živými. "Druhýkrát sme sa narodili a prežili sme svoju smrť,“ rozhovorili sa pri pomníku v Polomke, ku ktorému v predvečer smutného výročia priniesli veniec a zapálili kahance. „V momente keď sme prichádzali k priecestiu som vypila slivovicu a zohla som sa, lebo som si z ruksaku chcela zobrať nealko. V tom momente som uvidela ako sa na nás rúti vlak. Stačila som len zakričať, preboha! a potom som sa našla už len pod autobusom,“ spomína si na desivé sekundy Anna. „Mala som roztrhnutú slezinu, polámané rebrá, nohy, panvu mám doteraz celú rozrieštenú a mám aj psychické následky. Stále som na liekoch,“ otvorene priznáva.

„Ja som sa vyhrabal z autobusu po zemi. Okamžite som zavolal záchranárov. Potom, keď prišli, bol to strašný pohľad. Všade mŕtve a zranené telá, krv. Annu som nejako dopravil k sanitke,“ spomína si Ľubomír. „Ja vďačím za to, že žijem doktorke Gorduličovej, ktorá sa išla lyžovať a bola tu prvá. Mňa totiž hasiči vybrali a zabudli tam na mňa. Ja som sa dusila, zalievalo mi pľúca a pani doktorka ma tam zbadala, keď odišli vrtuľníky a sanitky. Ona mi zachránila život a vďaka nej som prežila svoju smrť,“ prízvukuje pani Anna.

Ona aj Ľ. Beňo vravia, že okolie priecestia bolo zarastené kríkmi, cesta aj železničný priechod rozbitý. Podľa nich bol na vine aj rušňovodič, pretože musel vedieť, že je sezóna a priecestím chodia lyžiari na autách aj autobusoch. "Mal podľa nás ísť pomaly a nie sedemdesiat kilometrovou rýchlosťou. Ja som vo vlaku rušňovodiča ani nevidela. Neviem čo tam robil. Vodič autobusu podľa nás určite nechcel, aby sa toto nešťastie stalo,“ zdôrazňuje Anna. Obaja s Ľubomírom sa však zhodujú na tom, že za smrtiacu zrážku môže osud. „Bol to osud. Viackrát sme stáli a chceli sme ešte ostať aj na jednej benzínke, no niektorí trvali na tom, aby sme už šli ďalej. Možno, ak by sme ostali, ak by sme cez celú Banskú Bystricu nemali na semaforoch zelenú... nebolo by sa to stalo,“ dodávajú Anna s Ľubomírom.

Elena Rišianová (1946), D. Ozorovce

Jozef Škultéty (1965), D. Ozorovce

Alena Slížiková (1953), D. Ozorovce a Jozef Slížik (1948), D. Ozorovce

Ľudmila Zajacová (1965), Horné Naštice

Mária Mutňanská (1956), Malé Chlievany

Milan Kusý (1957), D. Ozorovce a Daniela Kusá (1957), D. Ozorovce

Miriam Neštinová (1974), Bánivce

Jana Kajanová (1965), Pečeňany a Miroslav Kajan (1961), Pečeňany

Miroslav Turček (1967), Partizánske