Samanta je malý zázrak

Osud Katke takto vynahradil to, že od svojich troch mesiacov mala sústavne problémy s obličkami. Najprv lekári zistili, že nemá celkom v poriadku močové cesty, neskôr, že jedna oblička je nefunkčná. Ako je to možné? Veď z rodiny to nemala po kom zdediť.
„Svoj hendikep som vlastne ani nevnímala. Nikdy ma nič nebolelo a nepamätám si ani, že by ma nejako zvlášť obmedzoval. Rodičia ma vychovávali rovnako ako moje dve mladšie sestry. Neboli na mňa príliš úzkostliví a mohla som všetko čo sestry,“ spomína Katka. Iba na lekárske kontroly chodila častejšie a občas musela pre dôkladné vyšetrenia pobudnúť týždeň, dva v nemocnici.

No ani keď začala dospievať, nelamentovala nad svojím zdravotným stavom. „Vôbec mi to nenapadlo. Nikoho som na to neupozorňovala a nevidela som dôvod, prečo by som sa mala obávať alebo ľutovať,“ hovorí Katka. Ani chlapci jej nedávali najavo, že pre nich nie je vhodná partnerka. Rovnako ako jej rovesníčky prežila prvé lásky. Nikdy sa nerozchádzala pre svoje obličky.
Až pred dvoma rokmi nastal v jej zdravotnom stave zvrat. Obličky tak zlyhali, že prestali zvládať svoje funkcie. Odvtedy je Katka odkázaná na dialýzu, čiže pomoc umelej obličky, ktorá jej štyri hodiny trikrát v týždni filtruje krv. Do budúcnosti sa díva optimisticky. „Počas dialýzy som sa stretla s mnohými mladými ľuďmi, ktorí neskôr podstúpili transplantáciu obličky a žijú ďalej.“ Aj jej zdravotný stav môže zlepšiť iba úspešná transplantácia. „Najlepšie je, ak je darcom transplantovanej obličky niekto z rodiny. Vtedy vraj telo ľahšie a lepšie prijme cudzí orgán,“ vysvetľuje Katka.

Keď prišla s touto informáciou domov, obaja rodičia jej boli bez zaváhania ochotní pomôcť. Ukázalo sa, že vhodným darcom pre ňu je iba otec. Ešte sa muselo vyšetreniami preukázať, že je úplne zdravý. Pár týždňov boli všetci napätí na prasknutie. Predsa len, niektorí pacienti čakajú na vhodného darcu aj roky, Katkin otec mal však všetky výsledky dobré. „Už sme mali určený aj dátum transplantácie, ale zrazu musela pani lekárka niekam odcestovať a transplantácia sa oddialila. Kým sme sa stihli dohovoriť na ďalšom termíne, otehotnela som.“
S takýmto vývojom nikto nerátal. „Keď mi môj gynekológ povedal, že som v desiatom týždni tehotenstva, premkol ma strach,“ tvrdí Katka a dodáva, že hlavou sa jej preháňali rôzne otázky: Čo ak bude bábätko choré alebo vážne postihnuté? Čo ak ho nevynosím alebo ohrozím život nás oboch?
Napriek možným rizikám sa rozhodla, že si dieťa nechá.

Katka si pochvaľuje, že mala šťastie na starostlivých lekárov. „Primárka dialýzového strediska v Púchove Iveta Smatanová mi dokonca kládla na srdce, že keby som sa cítila zle, nemám sa snažiť vydržať do rána, ale ju mám zburcovať hoci aj o polnoci.“ Vďačná je aj Miroslavovi Staníkovi, primárovi gynekologicko- pôrodníckeho oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Ilave, ktorý takisto dozeral na jej zdravotný stav. Našťastie, žiadny nočný poplach sa nekonal.
Katka je vyučená kaderníčka. Pre rizikové tehotenstvo odišla radšej z práce a šetrila sa. „Lekári mi povedali, aby som rátala aj s tými najhoršími možnosťami. Stále som si myseľ zamestnávala obavami, že dcérka sa mohla narodiť predčasne alebo chorá. Napokon som porodila v termíne, dokonca prirodzenou cestou. Pôrod trval iba tri hodiny, mám naň krásne spomienky,“ oduševňuje sa Katka pri spomienke na zážitok, ktorý naplnil jej ženskosť. A čo je najdôležitejšie, malá Samanta je zdravá.

Katkin priateľ Ján stál celý čas statočne pri nej. Z videnia sa poznali od detstva. Bývali na jednom sídlisku, delili ich od seba iba tri paneláky, ale tá povestná iskra preskočila medzi nimi až na jednej diskotéke.

„Odvtedy sme stále spolu,“ usmieva sa Katka. Netušila, že ich čerstvý vzťah preverí náhle zhoršenie jej zdravotného stavu. Ján ju v ťažkej chvíli neopustil. Naopak, často ju do nemocnice sprevádzal. „Podobne ako ja, postavil sa k situácii pragmaticky – transplantácia je jediné možné riešenie. A na tom, že sa máme radi, nič nemení.“
Možno aj vďaka priateľovej podpore Katka všetko berie optimisticky, neľutuje sa ani sa nad chorobou denne nezamýšľa. A všetko hravo zvláda. S Jánom sú spolu už päť a pol roka, ale zatiaľ žijú bez obrúčky.
„Teraz je pre mňa prvoradá transplantácia. Ak všetko dobre dopadne a znovu sa zaradím do bežného života, možno dôjde aj na svadbu,“ pripúšťa Katka.

Malá Samanta je pokojné dieťa. „Celé noci prespí, nemusím k nej často vstávať, iba občas má mrzutejšie dni.“ Hneď po narodení jej urobili v nemocnici všetky možné vyšetrenia, ale nenašli ani náznak podozrenia svedčiaci o tom, že niečo nie je v poriadku.
„Vo februári znovu podstúpi kompletné kontrolné vyšetrenia, dúfam, že bude celkom fit,“ nádeja sa Katka. Zatiaľ nevie povedať, akú má malá povahu. „Je pokojná, rovnako ako my s Jánom. Ale tváričkou sa zatiaľ ponáša viac na neho.“ V Katkinej rodine je Samanta prvým vnúčatkom, v Jánovej má už šesť bratrancov a sesterníc. Katka sa znovu sústredí na transplantáciu. Už sa rozbehli predtransplantačné vyšetrenia a ak budú mať s otcom obaja dobré výsledky, už tento rok, ale najskôr v máji, podstúpi transplantáciu.
Katka chce byť na materskej dovolenke do dcériných troch rokov, potom by sa chcela vrátiť k práci kaderníčky. Zo Samanty je nadšená, ale s ďalším dieťatkom sa neponáhľa. „Zatiaľ mi stačí dcérka. Možno o päť, o desať rokov dostane bračeka. Alebo ďalšiu sestričku?“

Uverejnené v týždenníku Báječná Žena