Svätopluk: Zradca vlastnej krvi

Všetci poznáme príbeh, ako Svätopluk na smrteľnej posteli povolal k sebe svojich troch synov a trasúcimi sa rukami im podal zväzok prútov so slovami, aby ho zlomili. Keď to nedokázali, podal im prúty jednotlivo. Zlomili ich hravo. Tak mal kráľ ukázať svojim synom význam a silu jednoty. Oni si však otcovu radu k srdcu nevzali, a to bol koniec Veľkej Moravy. Legenda, na ktorej je viac nepravdy ako pravdy, sa objavila niekedy v polovici 10. storočia. No obraz zidealizovaného Svätopluka, múdreho a dobrého panovníka, majúceho na zreteli blaho ríše, pretrváva do dnešných dní.

Každý inak

„Zomrel nešťastne Svätopluk, vojvoda Moravanov a pošva všetkej vierolomnosti, keď dychtiac po ľudskej krvi, obchádzal všetky susedné krajiny a privádzal ich ľsťou a klamom do zmätku. Nakoniec vyzýval svojich ľudí, aby neboli priateľmi mieru, ale skôr zotrvávali v nepriateľstve k susedom,“ napísal regensburský pokračovateľ Fuldských análov o konci najznámejšieho veľkomoravského vládcu. Úplne odlišný názor mal naňho opát Regino z Prümu, žijúci v rovnakej dobe ako regensburský kronikár. O roku 894 Regino zaznamenal: „Asi v tomto čase zomrel Svätopluk, kráľ moravských Slovanov, muž medzi svojimi najrozvážnejší a duchom najbystrejší. Jeho kráľovstvo držali jeho synovia nešťastne len krátky čas, lebo Maďari všetko až do základov spustošili.“
A teraz - babo raď! Kto mal pravdu, komu veriť viac? Veľa nepomôžu ani slová byzantského cisára Konštantína VII., ktorý vtedy, pred stáročiami skonštatoval, že „Svätopluk, vládca Moravy, bol udatným mužom, ktorého sa obávali všetky susedné národy“. Inak to však ani byť nemohlo. Keby taký nebol, nesedel by celkom iste na tróne a nezveľadil by ríšu ako nikto pred ním. Lenže to nič nevypovedá o jeho charaktere. Bol mocichtivý, vierolomný a krutý? Mnohé nasvedčuje, že asi áno. „Napokon, každý politik a panovník je v časoch svojej činnosti v rozličných situáciách, ktoré často musí neodkladne a energicky riešiť, čo neraz spôsobuje neľúbosť mnohých a krivdy mnohým,“ myslí si historik Richard Marsina.

Veľká Morava

Toľko omieľaný obraz mierumilovných a tolerantných Slovanov príliš nesedí. Hašterili sa a bojovali o moc ako iní. Veď len čo moravské a nitrianske kniežatá v prvej tretine 9. storočia zjednotili priestor starej Moravy a Nitrianska, pustili sa do seba. Úspešnejší Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry a jeho kniežatstvo, rozprestierajúce sa na časti dnešného Slovenska - od Malých a Bielych Karpát až po Štiavnické vrchy a Turiec - pripojil k svojmu. Začali sa písať dejiny Veľkej Moravy, ktorá však, na rozdiel od toho, čo vravia povesti, nebola nikdy jednoliatym celkom. Nitriansko si v novom veľkomoravskom štáte udržalo postavenie údelného kniežatstva a slúžilo ako vnútrodynastický údel Mojmírovcov.
Susedným Frankom sa zjednocovací proces od začiatku nepáčil, správne tušili, že im na východe vyrastá zdatný súper. Kráľ Ľudovít Nemec síce roku 846 vtrhol na Veľkú Moravu, no jediné, čo dosiahol, bola výmena vladára. Miesto odbojného Mojmíra dosadil na kniežací stolec jeho synovca Rastislava, ktorý sa javil lojálnejší. No len čo si Rastislav upevnil pozície, pokračoval v Mojmírovej ceste samostatnosti. Ľudovít sa ho márne snažil pokoriť a prinútiť k vazalstvu.

Nástup Svätopluka

Koncom päťdesiatych rokov sa stal údelným kniežaťom v Nitre Rastislavov synovec, vtedy asi dvadsaťpäťročný Svätopluk. Rastislav veril, že spolu sa im budú ľahšie odrážať útoky franských vojsk. Lenže nerátal so synovcovými ambíciami. Po sláve a moci prahnúci Svätopluk si rýchlo vybudoval početnú družinu a začal si upevňovať pozície. Najprv sa pustil rozširovať kniežatstvo smerom na východ a juhovýchod, kde nenarážal na odpor Frankov. Nezabúdal pritom ani na vlastnú bezpečnosť a začal nanovo opevňovať nitrianske sídlo. Čím ďalej sa pritom správal nezávislejšie od strýka, to Rastislav sledoval čoraz s väčšou nevôľou. A keď napokon Svätopluk začal vyjednávať s Frankami, rozhodol sa zakročiť.

Zajatie Rastislava

Rastislav bol rozhodnutý Svätopluka zabiť. Malo sa to stať počas hostiny, pravdepodobne na veľkonočné sviatky roku 870. Svätopluk sa to však včas dozvedel. Na plánovanú hostinu síce prišiel, no rýchlo sa vzdialil s výhovorkou, že ide na lov. Rastislavovi povolili nervy a pustil sa synovca prenasledovať. Svätopluk pritom strýka vlákal do pasce, zajal a vydal Karlomanovi, synovi Ľudovíta Nemca. Niektoré pramene dokonca uvádzajú, že Karlomanovi ľudia pomáhali Svätoplukovi Rastislava zajať. Tak či onak, moravský kráľ Rastislav skončil v Regensburgu v rukách svojho najväčšieho rivala. A hoci zhromaždenie veľmožov tam požadovalo jeho smrť, Ľudovít Rastislavov život ušetril. Dal ho však oslepiť a doživotne zatvoriť v jednom z kláštorov.

Zradil aj druhý raz

Svätopluk sa mýlil, keď si myslel, že po strýkovom zajatí sa stane pánom celej veľkomoravskej ríše. Karloman Rastislavovo kráľovstvo vydrancoval a dosadil tam svojich ľudí - grófov Wilhelma a Engelšalka. Svätopluka dokonca obvinil z vierolomnosti a dal ho uväzniť. Mohlo by sa povedať, že večná spravodlivosť nedala na seba čakať a Svätopluka neminie trest za zradu. A nebyť povstania v niekdajšej Rastislavovej ríši, asi by ho veru neminul osud podobný osudu jeho strýka. Karloman sa v zložitej situácii obrátil na Svätopluka, aby povstanie potlačil. Na čele franských vojsk ho poslal proti vzbúrencom. No len čo sa Svätopluk dostal na územie Veľkej Moravy, prešiel na druhú stranu. Franskú armádu porazil a odolal jej náporu aj v nasledujúcich rokoch. V roku 874 napokon uzavrel dohodu s Karlomanom i jeho otcom. Niektorí v tom vidia kapituláciu, no Svätoplukovi to umožnilo expanziu na územia obývané Slovanmi a vybudovanie dovtedy najsilnejšieho a najrozsiahlejšieho slovanského kráľovstva.
Okolo Svätoplukovej smrti je viacero legiend. Najrozšírenejšia hovorí o starom vladárovi, jeho troch synoch, zväzku prútov a múdrom odkaze na smrteľnej posteli. Podľa inej sa Svätopluk sužovaný výčitkami svedomia anonymne utiahol medzi pustovníkov pod Zoborom. Kto je, im prezradil až tesne pred smrťou. Podľa tretej zahynul v boji s vojskami starých Maďarov.