Odišiel superpolicajt

„Sú policajti, ktorí nerobia takmer nič, ďalší idú na baterky, urobia, čo im poviete a potom sú takí, ktorí pracujú z presvedčenia, naplno. A to bol Oto,“ spomína na svojho podriadeného riaditeľ obvodného oddelenia v bratislavskej Petržalke, Štefan Radič. Bol by rád, keby takých akčných a zapálených mužov ako Oto Berze bolo čo najviac. „Oto zadržal vlani 112 páchateľov, čo je najviac nielen v okrese, ale možno aj v celom kraji,“ chváli ho veliteľ čaty Pavol Horváth, ktorý s Otom slúžil najdlhšie – sedem rokov. „Nebál sa ničoho a nikoho. Vždy vycítil, kto má u seba drogy a chytil ho. Rešpekt nemal ani pred tzv. mafiánmi,“ opisuje ho Horváth.
Oto Berze vynikal v bojových športoch a v minulosti sa venoval aj kulturistike. Prijímačky ku kukláčom zvládol bez problémov, no pre jeho nadpriemerné výsledky ho z oddelenia nepustili. „Jeho snom sa stala PMJ-éčka, pohotovostná motorizovaná jednotka,“ tvrdia kolegovia, ale aj priateľka Erika. Túžba sa mu splnila a presne o pol roka mal k pohotovostnej motorizovanej jednotke prestúpiť.

Miloval syna a hory

Priatelia, kolegovia aj rodina si pamätajú Ota vždy usmiateho a bez komplexov. Sám žartoval, že na neho nezaberá ani „slzák“ . „Stále sa smial,“ hovorí jeho družka Erika Šípošová.
Zoznámili sa cez internet a žili spolu dva a pol roka. Erika mala syna z prvého manželstva a Oto tiež syna z predchádzajúceho vzťahu. Oboch chlapcov brával do zoologickej záhrady, ale aj do hôr. „Eugen a Otov Otko boli ako bratia, mal z nich veľkú radosť,“ vraví Erika. Prizná, že Oto sem-tam utrúsil žiarlivostnú poznámku, no nič tragické to nebolo. Dvojica sa nedávno pustila do prerábania rodinného domčeka v dedinke Dulovce pri Komárne. Dokončili ho tesne pred Vianocami a hneď sa aj nasťahovali...

Veril v osud

Ako dopadne koniec roka v ich novej domácnosti, nikto nepredpokladal ani v najhoršom sne. „Vždy hovoril, že všetko je osud,“ hovorí Erika. Deň po vianočných sviatkoch robil Oto nové kachličky. „Je pravda, že sme sa pochytili, povedal, že sa ide obliecť a odišiel do izby,“ opisuje so slzami na krajíčku ich poslednú spoločnú chvíľu. Potom zaznel výstrel. Otov brat vypáčil dvere, privolali sanitku, no milovanému bratovi a druhovi už život nezachránili. Zdrvená Erika si jeho čin nevie vysvetliť. Nemyslí si, že to bolo pre hádku. „Muselo tam byť niečo iné.“ Čo, to sa už nikto nedozvie... A jeho zamyslený šéf smutne dodáva: „Tí dobrí, žiaľ, odchádzajú ako prví.“