Nesvätá trojica

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia bola studená vojna v plnom prúde a vesmírny výskum v plienkach. Američanom pritom doslova horelo, keďže Sovietsky zväz mal na konte úspechy zvané Sputnik a Jurij Gagarin.

Vlajkovou loďou amerického vesmírneho úsilia bol program Apollo, ktorý bol napokon úspešný. Dostal Američanov na Mesiac, a tak prevzali vedenie vo vesmírnych pretekoch. V jeho základoch však straší tragédia. Loď Apollo 1 nikdy nevzlietla. Jej veliteľský modul sa 27. januára 1967 stal kremačnou pecou. V jeho konštrukcii bolo množstvo chýb. O niektorých konštruktéri ani netušili, niektoré hrubo ignorovali. Tento prístup si vyžiadal svoju daň aj pri katastrofe Challengeru. Kabína bola natlakovaná čistým kyslíkom a v jej interiéri bolo množstvo horľavých materiálov ako napríklad suchý zips. Nedokonalá kabeláž v kombinácii so zlým tesnením chladiacich okruhov spôsobili požiar, ktorý sa v čistom kyslíku bleskovo rozšíril. Zúfalú posádku odsúdilo na smrť rozhodnutie, aby sa dvere do kabíny otvárali dovnútra. Astronauti proti tomuto nápadu pôvodne protestovali, no márne. Kvôli vysokému tlaku v kabíne a šíriacemu sa ohňu nemali šancu dvere otvoriť. Riadiace stredisko počulo iba zúfalé výkriky vo vysielačkách. V pekle zahynuli traja astronauti – Virgil Grissom, Edward White a Bruce Chaffee.

O 21 rokov neskôr otriasli celým svetom zábery zániku raketoplánu Challenger. Len sedemdesiattri sekúnd po štarte sa raketoplán doslova rozpadol vo výške takmer pätnásť kilometrov. Na začiatku katastrofy stála séria šokujúcich nedbanlivostí, ktorá viedla k nesprávnemu fungovaniu kruhového tesnenia na jednom z vonkajších raketových motorov.

Štart sa niekoľkokrát odkladal a nakoniec sa uskutočnil 28. januára 1986 pri teplote –1 °C, len tesne nad povoleným limitom. Na odpaľovacej rampe sa vytvorili ľadové cencúle, ktoré niektorých expertov vydesili a spoločnosť Rockwell, hlavný dodávateľ programu, pôvodne odmietla štart odobriť. Kľúčovú úlohu zohrali pružné tesnenia v postranných raketových motoroch, ktoré v dôsledku chladného počasia stvrdli a nedokázali rýchlo reagovať na otrasy. Na jednej z rakiet sa preto vytvoril otvor, cez ktorý začali unikať horúce plyny. Na otvore sa však vytvoril aj nános oxidu hliníka, ktorý ho dočasne zatvoril. Ak by sa vzlet odohral v bežnom počasí, raketoplán by bol možno prežil. Počasie však bolo zlé a necelú minútu po vzlete, pod najväčšou aerodynamickou záťažou, raketoplán vletel do strihu vetra. Ide o miesto, kde sa smer vetra náhle zmení. Náraz spôsobil znovuotvorenie diery, ktorá sa začala zväčšovať. Motor sa odtrhol a vrazil do hlavnej palivovej nádrže. Zmes tekutého vodíka a kyslíka okamžite zhorela, no raketoplán nevybuchol. Dostal sa iba do neprirodzeného smeru a aerodynamické sily ho rozlámali na kusy. Kabína dopadla do mora vcelku a vyšetrovanie potvrdilo, že najmenej dvaja astronauti boli v padajúcej kabíne nažive. Ako dlho, to už nikto nezistí, pretože kabína dopadla na morskú hladinu rýchlosťou 334 km/h a náraz zničil väčšinu možných stôp.

Treťou z trojice vesmírnych tragédií je zánik raketoplánu Columbia. Aj v tomto prípade sa kľúčové poškodenie odohralo počas štartu, no dielo skazy sa dokonalo až pri návrate stroja do zemskej atmosféry.

Počas vzletu sa z vonkajšej palivovej nádrže odtrhol kus izolačnej peny, ktorý narazil do nábežnej hrany krídla raketoplánu. Na nej poškodil tepelnú izoláciu, ktorá chráni raketoplán pri návrate do atmosféry. Zaujímavé je, že problém odpadávajúcej peny nebol pre inžinierov z NASA ničím novým a pozorovali ho už predtým. Z času na čas dokonca došlo aj k poškodeniu tepelného štítu raketoplánu, čo sa v rozpore s pravidlami tiež ignorovalo. Ucho sa z krčahu odtrhlo 1. februára 2003. Pri návrate do atmosféry teplota vzduchu v okolí raketoplánu dosahuje až 1 500 °C a stroj s poškodeným krídlom nemal nárok na prežitie. Rozpadol sa nad Texasom vo výške šesťdesiat kilometrov. „Cieľ, pre ktorý zomreli, žije ďalej a naša cesta do vesmíru pokračuje,“ povedal v smútočnom prejave vtedajší americký prezident George Bush.