Manžel je sestra

Malá čakáreň vidieckej ambulancie v Okrúhlom na východe Slovenska je plná vzdychov a rozhovorov o chorobách, ktoré si pacienti prinášajú z okolitých dedín. Až do chvíle, kým nepríde reč na zdravotnú sestru, ktorá tam s mladou lekárkou nastúpila minulý rok. Hneď je celá čakáreň veselšia. Doktorka Alena Basistová (30) má totiž za zdravotnú sestru chlapa, čo, uznajte, nie je všedné. Aby to bolo ešte kurióznejšie, sestrička muž je jej manželom.

„A ako ho mám vlastne volať?“ spytuje sa staršia žena, keď na ňu prichádza rad. „No, pán sestrička,“ rozosmeje sa jej spolubesedníčka, s ktorou už prebrali všetky choroby. „Alebo ho oslovte pán primár, veď doma vari len rozkazuje on,“ pridáva sa do debaty starší pán. V jednom sa zhodujú všetci: „Je to taký príjemný srandista.“ „No poďte, nevesta,“ objavuje sa odrazu vo dverách ordinácie usmievavý chlapík – sestrička. Čakáreň šumí smiechom, keď sa sedemdesiatnička ťažko zdvíha z lavičky a zasnívane vzdychne: „Ach, nevesta...“ Kým sa babka žaluje s problémami lekárke, Jozef Basista (30) otvára dvere na pracovni sestričky a šibalsky vyslovuje: „Ideme pichať.“ Z jeho úst pozvanie na injekciu opäť vyznieva trochu inak, ako keby to povedala „klasická“ sestra.

„Čím som chcel byť? Lesníkom, traktoristom, kozmonautom... Nakoniec rozhodli rodičia aj to, že vtedajšia prešovská stredná zdravotná škola otvorila vysunuté triedy vo Svidníku, takže som to mal z rodnej Kurimky blízko,“ rozpráva nám neskôr v stíchnutej ordinácii Jozef, kým jeho žena v počítači dokončuje administratívu. „A prečo si vlastne nešiel k lesníkom?“ zdvíha usmievavá lekárka hlavu od klávesnice. „Lebo by som chodil v zelenom, nie v bielom,“ žmurká na ňu manžel a priznáva, že podstatou rodičovského rozhodnutia bolo to, že otec aj mama celý život robili v nemocnici. Jeho stará mama bola dokonca jednou z prvých pôrodných babíc, ktoré v päťdesiatych rokoch získali aj dekrét.

V triede boli len dvaja chlapci a okolo nich tridsať žien. „V pubertálnom veku to bolo super. Ale celá škola bola prispôsobená ženám a my chudáci sme nemali ani pisoáre,“ smeje sa. „Nie, nenadbiehali nám. Baby si ani nevšímali, že sme chlapi,“ tvári sa naoko rozhorčene Jozef a rozrozpráva sa o prezliekaní v spoločných šatniach: „Bolo to príjemné, ale po čase všetko zovšednie. Ja som sa v tej záľahe žien skôr cítil bútľavou vŕbou – vedel som, kedy má ktorá svoje dni, kedy bola s chlapcom, ktorá sa s kým stretla alebo rozišla. Bol som im akoby kamarátkou, až som si občas v zrkadle pozeral, či aj mne nerastú prsia,“ opäť sa rozrehlí Jozef, ktorý zmaturoval ako zdravotná sestra.

Jozef s Alenou sa zoznámili na svidníckom oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. On tam robil zdravotnú sestru, ona sa prišla pripraviť na postupovú skúšku. Aj po rokoch sa Jozefovi zdá, že v hektickom dni bol na Alenu v prvom momente príliš rázny. Alena to tak nevnímala. Chlap vo dverách ju hneď zaujal: „Žiarila z neho mužnosť, no zároveň jemnosť a prirodzená prívetivosť. Poznala som osadenstvo oddelenia, takže som vedela, že doktor by to nemal byť, odhadovala som ho na sanitára. Vykľula sa z neho sestrička.“ Jozef previedol mladú doktorku po oddelení. „Potešilo ma to, mohla som si obhliadnuť, či nemá na prste obrúčku,“ rozosmeje sa Alena. „Mala zapnuté gombíky až po krk a nemohol som zistiť, aké má prsia,“ nezaprie v sebe vtipkára Jozef. Vážne však dodáva, že neskôr objavil i Aleninu veľkú tolerantnosť a oceňuje aj maximálnu slobodu, ktorú mu dáva. Pri otázke, kto koho vlastne zbalil, sa obaja zhodujú: „To bolo vzájomné.“
Kolegovia dlho netušili, že tvoria pár. „Robila v inej nemocnici ako ja, takže sa to dalo utajiť. Istý čas ju spájali s mojím kamarátom a ja som sa pri tých zaručených šuškandách len v duchu smial,“ prezrádza Jozef. Svadbu mali po dvoch rokoch randenia. Jozef ju opisuje ako grotesku: „Celý deň nám pršalo, hoci tri týždne pred svadbou i po nej nepadla ani kvapka. Poriadne sa ochladilo a okno v apartmáne, kde sme mali stráviť svadobnú noc, sa zaseklo. Skoro som zmrzol, kým som v spodkoch pobehoval po balkóne, aby som ho zatvoril. Svadobnú cestu sme absolvovali v trojke. Na svadbu pricestoval aj bratranec z Kanady, ktorý potom chcel vidieť krásy Slovenska, takže sme ho sprevádzali.“

V ordinácii velí Alena, aj keď sa občas stáva, že sestrička sa jej niekedy zamieša do vysvetľovania liečebného postupu pacientom. „Vtedy si preložím ruky a poviem: Ja môžem pokojne odísť.“ A nám predstava takejto situácie zrazu pripomenie scénu z filmu Ako básnikom chutí život. Na rozdiel od filmového Štěpána si však Alena pôsobenie vo vidieckej ambulancii vybrala dobrovoľne. „Lekára tu hľadali cez inzerát, podmienkou bolo, aby si priviedol sestričku,“ vysvetľuje. Trochu to však otočili – z lekára je lekárka a zo sestričky chlap. Jozef nie je len manželom, ale aj podriadeným, šoférom a ochrancom. „Hlavne v službe na pohotovosti sa cítim oveľa bezpečnejšie, keď ho mám pri sebe.“

Obaja tvrdia, že ponorkovou chorobou sa ešte nenakazili. „Hovoriť o rodinných problémoch na pracovisku nemáme čas a doma zasa nehovoríme o robote. Občas si však poviem svoje, lebo mám isté predstavy o práci, a to si treba vydiskutovať,“ potvrdzuje Alena domnienku, že ordináciu riadi ona. „Je to vec dohody. Chápem, na čo som tam určený, a je pokoj,“ netají Jozef, že takto mu to aj vyhovuje. Doma v Stropkove je zasa pánom on. V útulne zariadenom byte si pokojne preloží ruky a pohodlne sa usadí na gauči. Teda, ako to už v manželstvách býva, iba do chvíle, kým Alena nepotrebuje s niečím pomôcť...