Kde si anjelik?

Andrea nakoniec zostala slobodnou mamičkou. Celé jej tehotenstvo bolo vypäté, fakt to nemala ľahké. Ale všetko sa akoby zázrakom zmenilo po pôrode.

Problémy išli bokom, zrazu nás bolo doma o jedného viac a bolo to úžasné. Keď máte doma bábätko, svet naokolo akoby zružovel. Samka sme si užívali naplno a venovali mu každú chvíľku. Hlavou mi víria krásne okamihy, ako sa učil chodiť, všetky tie nekonečné úsmevy a objatia, ktoré dokážu dať len malé nevinné deti. Bol ho plný dom. Tešil sa z každej maličkosti. Nech som v domácnosti robila čokoľvek, vždy mi musel pomáhať – pri varení, upratovaní, v záhrade. A teraz je všade také ticho! A prázdno...

Keď som v piatok večer prišla domov neskoro z práce, Samko už spal, samozrejme, ako vždy, vmojej posteli. Opatrne som ho preniesla do detskej izby. Uložila som ho do postieľky, dala mu pusu na čelo a pošepkala: „Ľúbim ťa, drobček.“ Zakaždým, keď som ho dávala spinkať ja, šepkala som mu do ucha, že ho ľúbim, ani sama neviem prečo. Možno som podvedome cítila, že príde čas, keď mu to už nebudem môcť povedať. A stalo sa. To sobotné ráno bolo pre Samka osudné... Prebrala som sa dosť skoro a začula, ako vrzgli dvere amalý cupoce po chodbe rovno za mnou do postele. Pustil si telku, schúlil sa ku mne a spokojne pozeral rozprávky. Asi po hodine vstala mamina a obliekala sa, chystajúc sa do obchodu. Samko s ňou. Vždy chodili spolu, na bicykloch. Aj v to ráno... Kým sa obliekli a odišli, ešte som upadla do driemot. Strhla som sa až na to, ako k nám dobehla s krikom suseda, že maminu zrazilo auto a ešte tam leží na ceste aj smalým. Andrea rýchlo hodila niečo na seba a s neskutočným strachom v očiach vybehla z domu, za ňou aj brat, ocino už doma nebol. Zostala som sama, akoby som si vážnosť situácie amieru nebezpečenstva stále neuvedomovala, a vtom zavládlo hrozivé ticho... A vzápätí vypukol šialený hluk. So zapnutými majákmi dorazila na miesto nešťastia polícia i dve sanitky. Priletel aj vrtuľník, všetko to bolo také neskutočné a nepredstaviteľné zároveň. Nevedela som, čo mám robiť, bála som sa vyliezť z postele. Schúlila som sa pod paplón, túlila k sebe plyšového macka, zadúšavo plakala a priala si, aby sa čas vrátil, ako keď na hodinkách otočíte ručičkami.

Prešla asi hodina, brat sa vrátil domov. Bála som sa ho spýtať, čo sa deje, prečo sú tak dlho preč. Iba povedal: „Maminu už odviezli a so Samkom to nevyzerá dobre.“ Zo zúfalstva som začala upratovať. Netrvalo dlho a po odlete vrtuľníka stíchli aj sanitky. Andrea sa vrátila domov úplne zdrvená. Revala, nevedela zo seba dostať slova, objala ma a potom vytisla: „Tetuška moja!“ Presne tak mi hovoril Samko. Dlho sme stáli v objatí a plakali. Ako človeku dokáže zmeniť život jedna sekunda! Najhoršie na tom bolo, že sa nedalo nič robiť a nevedeli sme, čo je smaminou. Až večer nám lekári povedali viac. No žiadne priaznivé prognózy. Čakali ju operácie, rehabilitácie, dlhodobá liečba... To by však bolo to najmenej. Najhoršia je tá doživotná trauma. Ráno vstanete, poviete si, aký je krásny deň, a o hodinu už nič nie je pravda. Pre bezohľadnosť cudzieho vodiča prídete o dieťa amožnosť normálne ďalej žiť. Prídete o všetko. Zostanú vám len oči pre plač, trpké spomienky na všetko krásne, čo ste spolu prežili, a posledné sily ste ochotná venovať akurát páleniu sviečok na hrobe. Od tragédie už nejaký ten mesiac ubehol, ale na Samka stále myslíme. Veď ako sa dá zabudnúť na toho úžasného anjelika?

Nika