Chcel ma dostať na psychiatriu

Bola som naivná. Keď som si ho brala, ani mi nenapadlo, že nastanú také problémy. Možno som mala vyhľadať jeho bývalú ženu a spýtať sa jej, prečo sa rozviedli. Od neho som vedela len to, že im to už doma nefungovalo, rozhovorí sa Petra z Liptovského Mikuláša. Karola si vzala začiatkom deväťdesiatych rokov. Nebol od nej oveľa starší, len o štyri roky. A pretože manželstvo už takisto okúsil, myslela si, že jej pomôže s výchovou dcéry Ľubky, s ktorou zostala sama.

Po svadbe zostal Karol bez práce. Dovtedy robil čašníka, ona zdravotnú sestru a spolu chceli svoje životy niekam posunúť. Dali sa na podnikanie. Spočiatku sa im aj darilo. Byt vymenili za krásny malý dom na dedine a v garáži čoskoro pribudlo nové auto. „Bola som hrdá na to, čo sme dokázali,“ povie Zuzana a ešte šťastnejšie dodá, že netrvalo dlho a zostala tehotná. Tešila sa, že do rodinny pribudne dieťa, veď aj Ľubka sa už na súrodenca neraz pýtala. „Vtedy som si to neuvedomila. Už aj s bruškom som okolo Karola lietala ako slúžka. Chcela som sa mu odvďačiť za splnený sen. Dopriala som mu všetko.“ Dokonca aj to, čo nemusela. Nie ona bola vyčerpaná z tehotenstva, ale Karol sa vracal domov s tým, že si musí ísť oddýchnuť s kamarátmi na chatu Petriných rodičov. Že potrebuje relaxovať na rybačke a večer zájde s kamarátmi na pivo, aby sa vyventiloval. „Samozrejme, firmu hodil na mňa a ja som vo svojich očiach podrástla. Lenže robota sa kopila a ja som zistila, že niektoré faktúry dodávateľom nezaplatil. V piatok večer som vždy utekala domov, naložila Ľubku do auta a cestovali sme na chatu. Nestíhala som síce, ale dieťa som o detstvo pripraviť nemohla,“ prizná sa Liptovčanka. Stopäťdesiat kilometrov cestovala víkend čo víkend, aby upratala izby po manželovom opiáši, aby pokosila trávu, zasadila, pohrabala. „Bola som osamelejšia než vtedy, keď som žila sama.“

Keď Karol nebol s priateľmi na rybách alebo sa práve niekde nekúpal či nelyžoval, zamieril si to radšej k svojim rodičom. „Vždy sa tam cítil lepšie než u nás doma. Vôbec ho netrápilo, že mám pár týždňov do pôrodu. Odchádzal čoraz častejšie, až kým raz nevyhlásil, že sa už o firmu nechce starať,“ vyhŕkne zo seba Petra. Na peniazoch z výnosu však bez debaty trval. Chvíľu to ešte ťahala sama, napokon musela podnikanie obmedziť na minimum. Tehotenstvo amalé dieťa jej zobrali všetky sily. Už nevládala. Riadne sa to odrazilo aj na financiách. „Karolom to ani nepohlo. Nerobil si problémy z toho, či bude mať zajtra, alebo o týždeň z čoho žiť. Urodičov našiel, čo bolo treba. So mnou však mali problém už od začiatku, nebola som u nich vítaná.“ Keď sa Petra raz podvečer vrátila z firmy domov, zažila šok. Vo vchodových dverách ju zamrazil Ľubkin boľavý plač. Zhodila kabelu a bežala do kuchyne. Vtedy zbadala, ako Karol dvakrát po sebe udrel dievčatko päsťou do tváre, a keď sa malá bránila, ešte ju kopol. „Ešte teraz sa mi na to zle spomína,“ povie a chytí sa za srdce. „Vrhla som sa naňho s krikom, prečo jej ubližuje. Vtom som utŕžila facku aj ja, až ma hodilo do dverí. Zdalo sa mi, že z môjho konania zostal rozčarovaný. Akoby nečakal, že sa malej zastanem. Nechápala som to. Nikdy nám nikto takto neublížil.“

Ľubka skončila v nemocnici s nábehom na otras mozgu a lekári vraveli aj o podozrení, že môže aj ohluchnúť. „Keď som Karola zahrnula výčitkami, začal sa ospravedlňovať a sľubovať, že sa zmení. Asi som mu uverila... Možno preto, že som nemala pár dní pred pôrodom kam odísť,“ povie Petra v prítmí svojho malého bytu. No len čo porodila syna, nestihla sa ani dať do poriadku a už si začal vybíjať zlosť na nej. Dôvody na konflikt vraj hľadal zámerne. Keď Petra skončila prvýkrát na pohotovosti, mala výčitky, že si pred lekármi musí vymýšľať, čo sa jej stalo. Na tretíkrát jej už nikto neveril. Privolaným policajtom povedala pravdu. A tým vyhlásila mužovi vojnu. Odvtedy musela byť strehu, Karol prisahal, že ju dostane na psychiatriu.

„Začal ma ponižovať“ pred deťmi aj pred známymi. Hnusne mi nadával. Po čase mi zakázal rodinné návštevy a nakoniec aj vychádzky z domu. Chcel, aby som začala pracovať, ale z domu, aby ma mal stále na očiach. On totiž chcel znova začať lepšie žiť! Ale sám. Keď som sa ho spýtala, prečo opäť nezačne podnikať, zavrel ma do spálne a tri dni mi nedal jesť. To bol trest za hlúpe otázky,“ šokuje Petra. Keď z nej konečne mohla vyjsť, vedela, že útokmi cesta nikam nevedie. Musí sa podvoliť. Za dva mesiace schudla pätnásť kíl a celý svoj čas venovala práci. Niekoľkokrát chcela aj ujsť, no bez detí nemohla odísť a tie Karol príliš strážil. O pomoc nemala ako požiadať. Navyše, už k nim zopár mesiacov nikto na návštevu neprišiel. Nikomu nemohla povedať, že pre nedostatok jedla nevládze, že ju ráno nechcú poslúchať nohy a občas zostáva paralyzovaná.

Keď raz Petra ochorela na priedušky, požiadala Karola, aby jej zohnal nejaké lieky proti bolesti. Doma mala ešte škatuľku antibiotík, ktoré nevybrala, keď otehotnela. Večer sa zavrela do kúpeľne a bola rozhodnutá všetko skončiť. Lieky vylúpala a zjedla. „Áno, pokúsila som sa zabiť. No nevyšlo to. Zľakol sa a zavolal záchranku. Keď som sa v nemocnici prvýkrát prebrala, bol tam. Poistil sa. A jeho prvé slová zneli, že ak niekomu niečo poviem, zabije moje deti!“ Nepríjemné tajomstvo a bezmocnosť Petru tak zničili, že sa zotavovala len veľmi ťažko a z nemocničného lôžka putovala rovno na psychiatriu. „Keď po dvoch týždňoch strávených v liečebni za mnou moja mama prvýkrát priviedla deti, nevedela som, čo od radosti. Karol totiž odišiel na víkend na chatu. Vtedy mi Ľubka s plačom povedala, že ju otec doma často bíjava a za trest musí umývať záchod,“ spomína trpko Petra. Tušila, že niečo nie je v poriadku, ale stále dúfala, že problém zostane iba medzi nimi dvoma. Musela konať. „V tom okamihu som vytočila políciu a všetko som im povedala. Karola ešte v ten deň zadržali.“ Petriných detí sa dočasne ujali jej rodičia, ona sa liečila ešte dva mesiace. Keď sa vrátila, podala žiadosť o rozvod, predala dom aj auto a odišla k rodičom. Po dvoch rokoch sa opäť dala na podnikanie, no zo strašného života sa dáva dokopy dodnes. Rovnako aj jej dcéra Ľubka, ktorá pár dní pred rozvodom skočila pod auto. Našťastie to prežila. Mladší Peter si toho veľa nepamätá, a keď sa pýta na otca, Petra mu odpovie, že je v nebi...

Ak vám nedáva jesť, pôjde do basy

Odpovedá Andrea Polačiková z Prezídia Policajného zboru SR

Mnohé ženy, ktoré sa stávajú obeťou domáceho násilia, dávajú ešte manželovi tyranovi šancu. Má to vôbec význam?
Nie. Aj polícii sa ťažšie zasahuje v pokročilom štádiu týrania. Práve v jeho začiatkoch môže polícia zohrať významnú úlohu. Niekedy stačí násilníkovi jasne vysvetliť, že za to, čo spravil, môže ísť do väzenia. Toto počiatočné štádium sa potom dá riešiť prostredníctvom organizácií zameraných na pomoc obetiam týrania. Tie poskytnú aj bezplatnú psychologickú, právnu a sociálnu pomoc.

Kto býva zvyčajne oznamovateľom domáceho týrania? Odhodlá sa na to samotná žena alebo skôr jej rodičia či susedia?
Najčastejšie býva oznamovateľom týraná žena. Buď sa skontaktuje priamo s políciou, alebo požiada o pomoc občianske združenie, v ktorom jej poradia, ako ďalej postupovať. Ak však ide o domáce násilie, kde je obeťou aj dieťa, často podávajú oznámenia pracovníci sociálnych úradov. V prípade krízy sa musia obete kontaktovať s políciou na čísle 158 alebo osobne na ktoromkoľvek útvare polície. Osloviť môžu aj rôzne združenia, napríklad Pomoc obetiam násilia, Linku pomoci obetiam, Centrum Nádej, ktoré poskytuje pomoc deťom, Centrum Náruč a iné.

Čo sa považuje za domáce týranie, či už fyzické, alebo psychické?
Za týranie blízkej osoby sa považuje nielen bitie, ale aj ponižovanie, pohŕdanie, sledovanie partnera či vyhrážanie. Rovnako aj vyvolávaním strachu u ľudí, ktorí sú nám blízki, citovým vydieraním a násilnou izoláciou sa môžete dopustiť trestného činu. Týranie prebieha aj vtedy, ak niekto príbuznému nechce dať jesť, nedovolí mu oddychovať, spávať, vzdelávať sa, dodržiavať hygienu alebo mu odopiera lekársku starostlivosť.

Ako je to s trestom? Čo hrozí násilnému partnerovi alebo tyranskému otcovi detí?
Za všetky tieto útoky, urážky a obmedzenia hrozí človeku, ktorý týra blízku osobu, tri až osem rokov väzenia. Až pätnásťročnú basu môže dostať ten, kto spôsobí týraním blízkej osobe smrť alebo jej ťažko poškodí zdravie. Dvadsaťpäťročný trest alebo doživotie dostane násilník, ak týra naraz niekoľko obetí, pričom im spôsobí vážne zdravotné problémy.