Preskočiť na hlavný obsah
Reklama

Bojíme sa všetci, ale...

Reklama

Mala som strach z ľudí, z návštevy divadla, koncertu či z obyčajného nakupovania, aj to vo mne vyvolávalo hrôzu. A hoci každý má v živote z niečoho strach, podstatný rozdiel je v tom, či sa bojíte znesiteľne a so strachom sa viete vyrovnať, alebo sa vás zmocňuje neovládateľná panika,“ vysvetlí svoje pocity dvadsaťjedenročná Nina. So svojím strachom sa nevedela vyrovnať, nech sa snažila akokoľvek. „Vedela som, že niečo nie je v poriadku, no ani vo sne by mi nenapadlo, že to zájde až tak ďaleko. Tri roky som bojovala s diagnózou sociálna fóbia, mala som panický strach z ľudí, no dve tretiny tohto času som ani len netušila, že taká choroba existuje.“ ...

Nie som hlúpa, tak prečo?

Sociálnou fóbiou trpí tri až trinásť percent ľudí, je to choroba, ktorá spôsobí, že aj tí najinteligentnejší vopred vzda jú štúdium a pracovné postupy. Ľudia ako Nina sa zámerne vyhýbajú spoločnosti, zmocňuje sa ich strach z kritiky, majú kŕče v bruchu a stretnutia s inými ľuďmi alebo predstava, že by s nimi prišli do konfliktu, v nich vzbudzujú hrôzu.
V Nine ju vyvolali životné situácie, stres a neúspech. „Najťažšie bolo uvedomiť si, že môj stav nemá nič spoločné s trémou alebo hanblivosťou,“ zamýšľa sa Nina, ale ako sa presne u nej choroba rozvinula, to si už vybaviť nevie. „Vždy som mala rada ľudí. Milovala som večierky a stretnutia s kamarátkami. Po maturite som sa pokúšala dostať na vysokú školu a pravdepodobne to bol ten zlomový okamich. Neuspela som.“ Po dvoch neúspešných pokusoch to nakoniec vzdala, už si neverila. Na prijímačkách sa nevedela sústrediť a keď si sadla nad papier, dostala okno. Nič. V hlave mala prázdno.

Nech mi dajú všetci pokoj

Psychiatričku Petru Žucho - vú to neprekvapuje. „Študentom so sociálnou fóbiou nerobí problém látku sa naučiť, no majú podvedomý strach zo skúšania. Z toho istého dôvodu sa ani len nepokúsia prihlásiť na vysokú školu, predčasne ju ukončia alebo pohoria ešte na prijímačkách, aj keď majú na ňu všetky predpoklady,“ vysvetlí pres ne. Veľmi podobné sú aj prob - lémy v práci. Ľudia sa vyhýbajú neformálnym kontaktom. Často aj napriek odborným schopnostiam odmietajú povýšenie, pretože by im prinieslo častejší kontakt s dru hými ľuďmi alebo nutnosť hovoriť na schôdzkach či komunikovať s cudzími klient mi. Pracovné spory absolútne nezvládajú. Pre svojich nadriadených sú len vhodným objektom kritiky. Svoje peklo si prežila i Nina.

Hra kto z koho

„Po čase som sa zamestnala v počítačovej firme. S nad riadenou sme si od začiatku nesadli. Očividne ma neznášala a vyvíjala na mňa psychický nátlak. Kritizovala ma a ponižovala, až som si prestala veriť. Nenávidela som sa. Začali ma trápiť depresie, a tak som sa stiahla,“ vybaví si Nina. Výpoveď však nepripadala do úvahy, nemohla si ju dovoliť, neutiahla by hypotéku na byt.

Nerobí rozdiely

„Za svoju fóbiu nikto nemôže,“ obraňuje ju psychiatrička. „Drieme vnútri ako zárodok, ktorý rastie pri každom neúspechu. Dokonca aj učiteľ môže mať extrémny strach z rodičovských stretnutí, lekár z vybavovania na úradoch, vedúci z porád so svojimi zamestnancami. Ako sociálna fóbia vzniká, nie je vždy jasné.“ Zriedka sa objavuje po jasnej traume, ako napríklad výsmech spolužiakov, po drobných sociálnych neúspechoch, čo bol i Ninin prípad.

Pomohla mi hypnóza

„Takto ponižovaní ľudia prepadajú depresiám, od ktorých je len krôčik k pokusom o samovraždu. A aj napriek všetkým týmto problémom veľa z nich nevyhľadá odbornú pomoc,“ upozorňuje psychiatrička a dodáva: „Aj keď nepoznám Ninino rodinné zázemie, nebezpečným faktorom je nedostatok sociálnych skúseností, ktoré človek nezískal v prostredí, v ktorom vyrastal, alebo bol dlhodobo v izolácii, napríklad v nemocnici, a ne mal čas ich rozvinúť. No a ak nemá niekto vo svojom podvedomí zapísané určité správanie, môže vo chvíli, keď ho naliehavo potrebuje, prebudiť v sebe panickú úzkosť. Ak sa k tomu pridajú i negatívne skúsenosti z dospievania, máte k sociálnej fóbii už len krok.“

Príbeh bol uverejnený v týždenníku TOP.

Vyberáme pre vás niečo PLUS