Biela pani na Levickom hrade

Prvá písomná zmienka o Levickom hrade pochádza z roku 1318, z kancelárie Matúša Čáka Trenčianskeho. „Je to listina, ktorou hrad daruje svojmu priateľovi,“ hovorí archeologička Margaréta Pőlhős. Hrad podľa nej nikdy neslúžil ako honosné sídlo, mal skôr vojenský charakter. Vykonávali sa na ňom súdy a popravy. Pôvodne ho tvorila akropola z kameňa. „Koncom 14. storočia sa priestory hradu rozšírili a vzniklo opevnenie, hradby, vykopali priekopu a vstup na nádvorie bol cez padací most.“ Hrad naposledy vojensky ožil, keď František Rákóczi bojoval proti Habsburgovcom. Počas bitiek bola zničená stredná a najstaršia časť hradu.

Schőellerovci na hrade

Poslednými súkromnými vlastníkmi Levického hradu boli Schőellerovci. „Milovali tento kraj a na začiatku 20. storočia tu preinvestovali obrovské peniaze. Na rekonštrukciu dali 340-tisíc korún. Na porovnanie, štát zaplatil len 10-tisíc. Potom nastalo obdobie vyvlastňovania a ich rodina sa musela vrátiť do Rakúska. Mimochodom, je to ‚zmrzlinová rodina‘, ktorá vyrába známe mrazené pochúťky,“ prezrádza archeologička. Dodnes zachované časti hradu slúžia ako múzeum a galéria.

Opradený povesťami

Z histórie Levického hradu sa tradovaním zachovalo mnoho povestí. Jedna z nich hovorí o bielej postave ženy, ktorá sa túla po hradbách. „Felicián Zách bol priateľom Matúša Čáka a chcel pomstiť jeho smrť. Pokúsil sa zavraždiť vtedajšieho panovníka, ale nepodarilo sa mu to a čakal ho za to krutý trest. Jeho rodina bola vyvraždená. Záchovu dcéru Šebe sťali na nádvorí a odvtedy sa rozpráva, že po hrade sa pohybuje biela postava, ktorá niečo hľadá.“ Ďalšími smutnými príbehmi ‚dýcha‘ krvavá studňa v starej časti hradu. „Dnes je studňa už zasypaná, ale boli časy, keď do nej Turci hádzali odsúdencov. Na stenách studne boli pozapichované ostne a meče, čiže, kým odsúdenec dopadol na dno, bol celý dorezaný,“ vraví M. Pőlhős.