Betónová Petržalka má 30 rokov

Výstavba Petržalky ako sídliska pre čo najväčší počet ľudí sa oficiálne začala v roku 1976. Nasťahovať sa sem mali ľudia z celého Slovenska, ktorí pracovali v hlavnom meste. Prvé dvanásťposchodové paneláky, teraz domy na Romanovej ulici 33 a 35, boli hotové v roku 1977. Už v lete sa do nich sťahovali prví obyvatelia. „V okolí bolo vtedy stavenisko, všetko bolo rozkopané, dokonca tu behali potkany,“ hovorí pani Ľudmila (54), ktorá sa do sídliskového domu na Romanovej 33 nasťahovala hneď po kolaudácii. Všade boli jamy a kopy hliny. Deti sa hrávali medzi panelmi. Stromy by ste hľadali márne, tie dorástli až po niekoľkých rokoch. Problém bol aj so športoviskami či obchodmi. Petržalčania za nákupmi zväčša cestovali do centra a na druhý breh Dunaja chodili prakticky len prespať.
Po prvých vežiakoch na Romanovej rástli ďalšie paneláky ako huby po daždi. Od štvorposchodových až po dvanásťposchodové s terasami. Novonasťahované rodiny sa medzi sebou nepoznali. Tak vznikla anonymita veľkomesta a Petržalke prischol názov „betónová džungľa“. Podľa mnohých starších obyvateľov vyzeralo sídlisko naozaj bezútešne. Ešte aj farby na panelákoch boli najčastejšie hnedé, sivé, temnočervené či tmavozelené. Presný počet vežiakov, ktorých životnosť by mala byť 100 rokov, nepozná ani miestny úrad. Spravuje ich totiž viac ako 40 správcovských spoločností. „Sú ich stovky,“ vraví hovorca petržalského úradu Ľubomír Andrassy. Mnohé majú práve kvôli rýchlosti, akou ich stavali, systémové nedostatky.