ADOLF HITLER: Zrod netvora

V mladosti vodca Tretej ríše v ničom nevynikal. Skôr naopak, v škole bol podpriemerným až zlým žiakom. Prepadal z nemčiny, francúzštiny i matematiky. Kvôli otcovej práci sa rodina musela často sťahovať z miesta na miesto a Adolf zmenil až päťkrát školu. V autobiografickej knihe Mein Kampf Hitler svoj zlý prospech v škole vysvetľoval ako vzburu proti otcovi, ktorý chcel mať z neho úradníka, kým on sa cítil umelcom. Bol to však len jeho pocit. Komisia na viedenskej Akadémii krásnych umení, na ktorú sa pokúšal opakovane dostať, mala úplne iný názor. Nijaký talent u Hitlera nespozorovala. A podobne pochodil aj o niekoľko rokov neskôr v Mníchove. To sa však už schyľovalo k prvému celosvetovému vojnovému konfliktu, ktorý mal pre Hitlerov ďalší osud zvláštny význam. Ešte ako žiak sa nadchýnal kultom Germánov a veľkonemeckými ideami, potom sa začal zaujímať ako mnoho významných nacistov aj o mystiku a okultizmus. Fascinoval ho rád nemeckých rytierov. Rojčil pri čítaní stredovekých mýtov o Kópii osudu, ktorá mala majiteľovi umožniť vládu nad svetom. Hneď v prvých chvíľach po vypovedaní vojny cárskemu Rusku sa dobrovoľne prihlásil do nemeckej armády, hoci bol stále Rakúšanom. Ako neskôr vyhlasoval, vždy sa cítil Nemcom.

Na bojisku začal Hitler veriť v mimoriadnu priazeň osudu a prozreteľnosť. Myslel si, že iba vďaka nej unikol o vlások smrti, keď delostrelecký granát zabil všetkých jeho spolubojovníkov v okamihu, keď sa on od nich vzdialil. To ho posmeľovalo. Dvakrát ho vyznamenali Železným krížom, čo mu po vojne otvorilo cestu medzi takzvaných „starých bojovníkov“. Napriek vyznamenaniam však jeho nadriadení nemali o ňom veľkú mienku, lebo vylučovali možnosť jeho postupu ďalej do hodnosti desiatnika. Koniec vojny zastihol Hitlera v nemocnici, kde si liečil zrak poškodený bojovým plynom. Z kapitulácie Nemecka sa nevedel spamätať. Vinu za porážku pripisoval socialistom, liberálom a Židom, ktorí sa proti ríši spriahli. A nebol sám, kto tak uvažoval. Jeho prvé „zakopnutie“ o politiku bolo viacmenej náhodné. Ako osvetový dôstojník Reichswehru dostal úlohu informovať nadriadených o schôdzi Nemeckej robotníckej strany. Počúval na nej slová o všeobecnom sprisahaní proti Nemecku. O sprisahaní zo strany komunistov, slobodomurárov, jezuitov a Židov. Akoby mu hovorili z duše. Zo špicľa sa stal člen strany, ktorý čoskoro prevzal jej vedenie, pritvrdil nacionalistický program a zmenil ju na smutne známu NSDAP. Členmi sa postupne stali všetci neskorší významní nacisti – Göring, Hess, Rosenberg, Röhm, Himmler, Goebbels... Z neznámeho frajtra Hitlera sa stal führer, ktorého podporovateľmi boli v tridsiatych rokoch minulého storočia veľkí nemeckí priemyselníci a bankári. Stáli za ním mená ako Krupp, Thyssen, Flick, koncerny ako Siemens, IG Farben či Daimler-Benz.

Prvý Hitlerov pokus o prevzatie moci a nastolenie diktatúry v Nemecku sa do histórie zapísal ako „pivný puč“. Bol inšpirovaný talianskym fašistickým diktátorom Mussolinim a jeho víťazným „pochodom na Rím“ z roku 1922. Začal sa v noci z 8. na 9. novembra 1923 v mníchovskom Meštianskom pivovare, kde počas zhromaždenia zvolaného bavorskou vládou zajali Hitlerovi ľudia jej významných predákov. Führerovi však jeho „pochod na Berlín“ nevyšiel a skončil sa už v uliciach Mníchova po zásahu polície. Hitler putoval do väzenia a NSDAP zakázali v celom Nemecku. Za mrežami strávil deväť mesiacov, počas ktorých napísal bibliu nacizmu „Mein Kampf“ a sníval o pomste. Keď v decembri 1924 Hitlera podmienečne prepustili, vzkriesil NSDAP a jej myšlienky. Vďaka výdatným finančným dotáciám získal vo voľbách v roku 1930 sedemnásť percent hlasov a o tri roky neskôr už dvakrát toľko. Vynieslo ho to na post ríšskeho kancelára, kde sa okamžite pustil do uskutočňovania politiky smerujúcej k nastoleniu totality. Začal likvidovaním politických odporcov, pokračoval opozíciou vo vlastných radoch a skončil čistkami vo velení armády.

Dodnes nie je jasné, čomu mala jedna z najbizarnejších operácií sovietskej tajnej služby poslúžiť. Isté je len to, že sa začala na príkaz Stalina.

Ten 28. mája 1945 povedal, že Hitler nezahynul a podarilo sa mu uniknúť. A zopakoval to ešte niekoľkokrát. Pridal sa k nemu aj maršal Žukov, ktorý predtým informoval o smrti nacistického diktátora spojencov. Nasledujúce roky videli živého Hitlera v najrôznejších kútoch sveta od Európy cez Južnú Ameriku až po Japonsko, kam ho mala dopraviť nemecká ponorka. Hitlerománia postihla aj americkú FBI, ktorá aj jedenásť rokov po skončení vojny viedla vlastné vyšetrovanie a mnoho ďalších rokov bola ochotná preverovať najrôznejšie správy o údajnom pobyte Hitlera.

Občas sa v médiách špekuluje, že Hitler mal českých predkov, ba že sa dokonca narodil v Česku. Táto fáma vznikla pravdepodobne na základe výroku Paula von Hindenburga, ktorý sa viackrát vyslovil o Hitlerovi ako o „českom frajtrovi z Broumova“. Senilný nemecký prezident si splietol rakúsky Braunau s českým Broumovom. Fámu mohlo posilniť aj to, že Hitler sa narodil na území hraničiacom s takzvaným Českým lesom, mylne stotožňovaným s územím Čiech. Bádania odborníkov však Hitlerov český pôvod vylúčili.

Čo sa stalo s Hitlerovou mŕtvolou, bolo dlho predmetom mnohých špekulácií. Rusi našli jeho spálené pozostatky spolu s ďalšími obhorenými mŕtvolami, ktoré patrili Eve Braunovej a Goebbelsovej rodine, už štvrtého mája. Patológovia potvrdili ich pravosť. Ich ďalší osud bol dlho nejasný. Časti lebky putovali do Moskvy a zvyšok tela niekoľkokrát pochovali do zeme na rôznych miestach v okolí Berlína. Napokon skončili v Magdeburgu na území sovietskej vojenskej základne, kde boli až do roku 1970. Vtedy ich na rozkaz šéfa KGB Jurija Andropova opäť vyhrabali, dokonale spálili a popol vysypali do rieky kdesi za Magdeburgom.

Po smrti prezidenta Hindenburga v roku 1934 sa Hitler stal neobmedzeným vládcom Nemecka. Z jeho predstáv Veľkonemeckej tretej ríše však zostali na konci druhej svetovej vojny iba ruiny veľkej časti Európy. Na jar 1945 bol z pána sveta, ako sa videl na začiatku vojny, zajatec vo vlastnom podzemnom bunkri v zničenom Berlíne.

Desať dní po oslavách 56. narodenín napokon dobrovoľne skoncoval so životom, keď sa predtým oženil s Evou Braunovou. No ani posledné dejstvo sa neodohralo, ako si prial. Aj odchod zo sveta si Hitler totiž predstavoval ako takmer všetko, čo robil – teatrálne. Chcel zomrieť v rovnaký deň ako iný veľký európsky zločinec – Napoleon Bonaparte. Niekoľko dní pred samovraždou si zavolal generála Mohnka, ktorý mal na starosti obranu okolia bunkra, a požiadal ho, aby mu oznámil, keď zistí, že sa neudrží viac než dvadsaťštyri hodín. Zároveň vyslovil nádej, že to nebude pred 5. májom. Mohnk však prišiel už tridsiateho apríla, aby mu oznámil, že prvého mája očakáva masívny útok ruských tankov: „Mein Führer, nemôžem zaručiť, že moje oslabené a vyčerpané oddiely môžu vydržať dlhšie než deň.“ „Dúfal som, že vydržím do 5. mája,“ odpovedal mu Hitler. „V ten deň roku 1821 zomrel na Ostrove svätej Heleny Napoleon Bonaparte. Ďalšia veľká kariéra sa skončila rozčarovaním a zradou. Európania nikdy nerozumeli francúzskemu cisárovi a jeho veľkým zámerom. Rovnako tak neboli schopní pochopiť mňa a moje plány.“