TRAGÉDIE, KTORÉ NÁS ZASIAHLI Najdesivejšia samovražda nášho herca: Po tom, čo jeho manželka hodila pod vlak ich dcéru, sa obesil na bielizňovej šnúre!

Za mlada bol baník a ochotnícky herec, od roku 1945 člen Slovenského komorného divadla v Martine, po roku Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Ľudia si ho pamätajú z veľkých úloh ako Jožko Púčik, Orgon (Tartuff), Alain (Škola žien), Antonio (Figarova svadba), Sir Evans (Veselé panie z Windsoru) či legendárny Pišta v Dobrodružstve pri obžinkoch. Hral však aj vedľajšie postavy v desiatich slovenských filmoch (Katka, Statočný zlodej, a i.). V roku 1960 hral jednu z hlavných postáv v dodnes obľúbenej komédii Skalní v ofsajde (Tóno Bariak).

No potom sa stalo najhoršie. Rodinná tragédia prerušila jeho kariéru a napokon ho priviedla až k samovražde. Celý otrasný prípad opísal vo svojej knihe s názvom Kruté osudy spisovateľ a bývalý novinár Ján Čomaj. ,,Arnošt chcel byť veľkým hercom! A vnútri ho klala zúfalosť, keď zistil, že kočovné herectvo, jeho vnútorné danosti, aj jeho opíjanie mu nedovoľujú ísť po tejto ceste k vyšším métam. Cesta zarúbaná. V týchto bolestivých chvíľach uvedomenia našiel najhoršie riešenie: sadnúť si medzi ľudí, čo ho majú radi a užívať si úspech dlhšie ako tri minúty. A začal prichádzať domov nadránom, aj keď neboli na zájazde. Žena sa s hrôzou dívala, kam sa Arnošt rúti. Nehádali sa. Arnošt sa hádam ani nevedel hádať. A s ňou už vôbec nie. Pred ňou mal len najtrápnejší pocit, aký chlap môže pred ženou mať. Vedel, že mu to spôsobila pijatika. A napriek tomu hľadal spásu v nej. Alebo aspoň zabudnutie," píše sa v knihe.

,,Jednoduchá žena sa začala rúcať ako otrasený dom. O niekoľko týždňov si Arnošt všimol, že sa akosi čudne správa. A občas hovorí z cesty. Pomiatla sa na rozume a Arnošt si to nevládal, nemohol alebo nechcel priznať. Jedného večera obliekla dcéry, mladšia mala sedem rokov, staršia jedenásť, a vzala ich na prechádzku. Za sídliskom vedie železničná trať. Arnošt práve vysadal z autobusu v Medzilaborciach alebo vo Veľkom Šariši a stískal si ruky s ľuďmi, čo ho prišli pozdraviť k hereckému vchodu. O pol hodiny šiel poza ich sídlisko rýchlik do Margecian. Arnošt sa v šatni vyzliekol a opakoval si vetu, ktorá mu už dvakrát na javisku vypadla z pamäti. Po trati sa rútil vlak. Vtedy ich strhla za sebou. Škripot bŕzd a krik ľudí. Spod kolies vytiahli mŕtve dievča a dokaličenú ženu. Staršia dcéra sa v poslednom okamihu vytrhla mame z rúk a utekala, čím ďalej odtiaľto. Prebehla popri stanici, naskočila na akýsi vlak, dva týždne po nej pátrali, kým ju na pokraji smrti našli kdesi v Česku. Matke vlak odrezal obe nohy," píše sa v knihe.

,,Odvtedy Arnošt pil do nemoty. Reval, dostával záchvaty nepríčetnosti, mlátil si hlavu po krčmách, kým nepadol otrávený alkoholom. Mesiac sa takto túlal. Do divadla chodil, skúšal, hral, len domov nedokázal ísť triezvy. O štyri mesiace sa však vrátil z protialkoholického liečenia z Prednej Hory ako vymenený. Vážny, akoby to ani nebol on. Prisahal, že sa viac nedotkne alkoholu. Bol som blázon, chlapi, hovädo som bol, fakt, veľkú daň som zaplatil. A moja žena ešte väčšiu. Manželku už dávno preložili z traumatológie na ortopédiu, odtiaľ musela na psychiatriu, každý samovrah, ak zostane nažive, ta musí, čakal ju súd za usmrtenie vlastného dieťaťa. Kým bola v nemocnici, Arnošt vzal do bytu mladého kolegu s manželkou, nevedel, že to v divadle naňho zohrali, aby v byte nebol sám. Autobus opäť vrčal po cestách, šatňa, javisko, noc. Jedného rána šiel kolega – podnájomník do kúpeľne, vždy chodieval ako prvý, taký režim si v byte zaviedli. Na bielizňovej šnúre visel Arnošt," opísal posledné okamihy hercovho života spisovateľ Ján Čomaj. Zomrel v roku 1962 vo veku 45 rokov.

Prečítajte si aj: