Mirka Partlová túži po životnej zmene: Otvorene prehovorila o deťoch a expriateľovi Cmorikovi!
2. 4. 2017, 14:50 (aktualizované: 10. 7. 2024, 12:55)
Zdroj: Laura Witteková
Mirka Partlová (31) alias Angie z Paneláka je v skutočnosti poriadne akčný človek. Miluje nielen výlety do ďalekých krajín, ktoré zaváňajú dobrodružstvom, ale nedávno si kúpila aj dvojkolesového tátoša - motorku. Ako nám herečka prezradila, plánuje sa na nej preháňať najmä cez leto. Že by sa inšpirovala exfrajerom Petrom Cmorikom (37)?
Zdroj: tv joj
Zdroj: Laura Witteková
Zdroj: Laura Witteková
Galéria k článku
Chceli ste sa vždy pohybovať v hereckej oblasti?
Musím sa priznať, že som nikdy nechcela byť herečkou. Túžila som byť veterinárkou a dokonca som mala podanú prihlášku, ale keďže pochádzam z hudobnej rodiny, tak u nás bola povinná výbava nástroj a hlas. Nejako som teda v detstve začala spievať, navštevovala som folklórny súbor a potom som neskôr aj tancovala.
Z folklóru som však prešla k populárnej hudbe, keďže môj otec hrával a doma mal rôzne podklady. Rada som si na ne spievala a celkom mi to aj išlo. Následne, keď prišiel čas strednej školy, tak som si povedala, že to môžem skúsiť aj so spevom.
Tak ste si vybrali konzervatórium?
Chcela som ísť študovať do Brna, ale tam ma moja mama ako jedináčika nechcela pustiť, pretože ma chcela mať pod kontrolou. Zistili sme teda, že jediná možnosť ako študovať moderný spev, je v Bratislave na konzervatóriu - hudobno-dramatický odbor.
Práve v tom čase, keď sme to riešili, bol v konzervatóriu deň otvorených dverí, tak sme tam išli a už sme odtiaľ nevyšli. (úsmev) Takže som absolvovala prvé prijímačky, ktoré som spravila, a ďalšie školy som následne neriešila.
Spomínate si ešte na vašu úplne prvú hereckú úlohu?
Ofélia v muzikáli Hamlet na Novej scéne v Bratislave. Vtedy som bola len dva dni prváčkou na konzervatóriu, keď som si túto rolu zahrala. Mala som čerstvých 15 rokov.
Hrá sa vám lepšie v seriáloch alebo v divadle?
Nedá sa to porovnať, pretože je iné javiskové herectvo a iné herectvo pred kamerou. Pred kamerou musí byť človek minimalistickejší a možno viac reálnejší, pričom na javisku musíte byť teatrálnejší a väčší, aby vás videl aj divák v poslednom rade. Je to trošku iný štýl herectva.
Ale keďže väčšinou robím muzikál, ktorý je spojený aj s hudbou, tak musím povedať, že mi je trošku bližší, najmä vo vyjadrovaní pocitov a emócií. Cez hudbu som sa naozaj našla. Ale konkrétne Panelák bol pre mňa obrovskou skúsenosťou. Tam som sa veľa, veľa naučila.
Keby sme sa teda mali vrátiť k Paneláku, ako prebiehal prvý kasting?
Pamätám si, že to bolo obdobie, keď som sa nevedela rozhodnúť, čo ďalej so sebou, akým smerom sa uberať. Vtedy som zvažovala, že pôjdem robiť‘ úplne niečo iné a nebudem robiť herectvo. Buď ďalej študovať, alebo podobne. Vtom zrazu prišla ponuka do seriálu Panelák na rolu Angie.
Oznámili mi, že sa mám prísť ukázať na Kolibu. Na kastingu som mala dialóg s Viki Rákovou. Zmocnili sa ma trochu obavy, pretože mám veľký strach z kastingov. Vtedy totiž nikdy netuším, ako sa volám, mám šialený stres a neviem ani hrať. Nejako som to v tomto prípade však dala a hneď na druhý deň mi volali, že som prešla. (úsmev)
Ani po rokoch ste nenašli nejaký grif na stres a nervozitu?
Nie, snažím sa to niekoľko rokov vydržať, ale nejde to.
Prezradíte našim čitateľom nejaké pikošky z nových častí Paneláka v rámci vašej postavy?
Zaujímavé je to, že sa vráti Karol. Takže to bude taká hlavná pikoška. S ním tam mám niekoľko vtipných pasáží, pre ktoré sme nemohli niekedy ani pokračovať v natáčaní, pretože sme sa na nich smiali. Tak uvidíme. Trochu zamieša karty.
Aké panujú vzťahy na pľaci počas natáčania Paneláka?
Myslím si, že vychádzam so všetkými a nie som konfliktný typ človeka. Hlavne štáb je úplne skvelý, pretože naozaj tam prichádzam ako domov. Neberiem to ako prácu. Vždy je tam skvelá a pokojná atmosféra.
Sledujete aj vývoj mladších hercov? V súčasnosti majú možno ťažšie podmienky na to, aby sa presadili.
Samozrejme, vnímam to. Ja som mala šťastie. Bola som v správny čas na správnom mieste, zhodou okolností nie vedome. (úsmev) Vidím, že v súčasnosti to majú mladí ťažšie v porovnaní s minulosťou. Nemajú šancu a príležitosť sa prezentovať. Zatvárajú sa im dvere bez vysvetlenia.
Je mi to ľúto, pretože človek, ktorý má dar od Boha, nemá ako svoj potenciál posunúť ďalej. Zase na druhej strane, je nás veľa, ktorí talent máme, a vďaka Bohu za to. Zase kebyže to robíme všetci, tak by to nebolo zaujímavé. Je to taká dvojsečná zbraň. Je to hlavne veľa o šťastí.
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí sa chcú stať kvalitnými hercami?
Robiť hlavne to, čo chcú a pracovať na sebe, pretože keby ste napríklad kuchárovi zakázali ísť do kuchyne, tak kde sa naučí variť? Z kníh sa to nenaučí. Čiže človek musí ísť do praxe a musí skúšať. Akokoľvek. Začínať možno od malých postáv, vnímať starších hercov, pýtať sa ich. Netreba sa toho báť!
Darí sa vám napríklad skĺbiť rodinu, prácu, súkromie?
Všetko je to o nastavení a prioritách. Myslím si, že by to mal urobiť každý človek v rámci svojho záujmu. Mal by si nastaviť nejaké limity, ktoré má, a zistiť, čo je pre neho podstatné. Samozrejme, práca je podstatná, ale nie je zase všetko. Teraz to mám pekne všetko vyvážené. Som spokojná. Nie je toho veľa ani málo, ale akurát.
Ako trávite voľný čas?
Flákam sa. (úsmev) Vtipkujem, teším sa, že už vyšlo slniečko a pôjdem čoskoro na korčule. A tiež sa teším, že už konečne vyvetrám aj motorku.
Vlastníte motorku?
Áno, je to také čerstvé. Rada cestujem a dúfam, že zase niekde vypadnem. Veľmi ma baví chodiť a spoznávať veci mimo Bratislavy. Tým, že som tu už 17 rokov, tak ma to stále niekam ťahá.
Nežné žieňa a motorka, nebojíte sa na nej jazdiť?
Ani nie, je to sloboda a je to skvelé.
Považujete sa za športový typ?
Do posilky ma ani náhodou nedostanete, ale myslím si, že aj javisko je určitý druh športu. Napríklad, keď hráme Mačky, tak je to celkom „záhul“. Občas si však aj pomimo zacvičím jogu.
Ale mám pocit, že ste trošku aj schudli. Alebo sa mi to zdá?
Neviem, mám pocit, že práve naopak. (smiech)
Mirka, vy ste spomínali, že cvičíte jogu. Dodržujete k tejto forme cvičenia aj nejakú stravu?
Mám danú stravu vďaka môjmu žalúdku, pretože sa mi veľa potravín nespracováva, a preto častejšie jem bielkoviny. Takže už som dlho takto obmedzená.
Máte nejakú intoleranciu na potraviny?
Nie, len keď som bola mladá a hlúpa, tak som dodržiavala niekoľko diét a pokazila si žalúdok. Našťastie, teraz už sú také potraviny, ktoré mi neškodia a nezaťažia žalúdok.
A čo obľúbené jedlo?
Milujem hummus, to je pre mňa top. Taktiež mám rada guacamole alebo pečenú repu. Doma si varím a často vymýšľam rôzne zdravé jedlá. Veľmi ma to baví. A hlavne mi to chutí.
Ako často navštevujete rodinu?
Keďže otec býva v Malackách a tie sú od hlavného mesta 20 minút, tak tam chodím často.
Pravidelne sa objavujete na akciách a večierkoch štýlovo nahodená. Pomáha vám s tým niekto?
Ja som sama sebe stylistka. (smiech) Ale v prípade, ak mám na sebe nejakú róbu, tak sa väčšinou vkladám do rúk mojej dobrej kamarátke a návrhárke Veronike Lokajíčkovej. Je to už medzi nami tak, že si len zavoláme a dohodneme sa na farbe. Potom mi už len prinesie šaty.
Ste taká tá klasická žena, ktorá miluje nákupy?
Na nakupovanie musím mať náladu. Ak vojdem do obchodu a nič ma nezaujme, tak odtiaľ utekám. Som veľmi rýchly nákupca, pretože ma nebaví sa bezcieľne túlať.
Povedali ste si niekedy, že pri vás stál anjel strážny?
Tým, že žijem väčšinou v aute, tak veľakrát.
Mali ste nehodu?
To nie, ale zopárkrát som bola už tak na hrane v zmysle mikrospánok alebo rôzne šmyky na ceste. Takže chvalabohu, mám svojho anjela strážneho, ktorému so mnou držím palce. (úsmev)
Máte nejaký cestovateľský sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Povedala som si, že keď budem mať 33, musím navštíviť Indiu, čo je o rok. Takže sa o to budem snažiť. Uvidíme. Neplánujem to, čo má prísť, príde. Nie som typ dovolenkára, ktorý leží na ležadle. Skôr mám rada zážitkové destinácie. Milujem spoznávať danú krajinu, sledovať domácich, čo jedia, kam idú a podobne.
Viem, že o súkromí sa nerada zmieňujete, no považujete sa za rodinný typ? Deti, manžel a podobne.
Myslím si, že som v tomto ešte trošku vetroplach, ale dostávam sa do štádia, keď u seba dávam na piedestál práve rodinu. Mám na to vek a už by bolo aj načase. (úsmev) Nebolo to doposiaľ tak, ale už asi áno.
Čo-to som si odžila, prežila a myslím, že som teraz pokojnejšia. Zažila som pády, vzlety, proste jedno s druhým. Sama sebe som si preto povedala, že všetko je a bude tak, ako má byť! (úsmev)