Šokujúca spoveď známej slovenskej herečky o zdrogovanej dcére: Chcela ma zabiť, zavolala som na ňu políciu!

Kedy prepadla vaša dcéra drogám?

Podľa všetkého s tým bojuje dlhé roky a až teraz sa v listoch priznáva, že naozaj sme nemali ani šancu to vôbec odhaliť. Vedela to perfektne skrývať. Z jednej závislosti prechádzala na inú. Či už to bola marihuana, alkohol, ďalšie prírodné aj syntetické drogy. Vraj stále na niečom fičala. Pred 30 rokmi som bola šťastná, keď sa síce predčasne, ale zdravá a krásna narodila po komplikovanom a rizikovom tehotenstve. Bola úžasne hyperaktívna, šikovná, ako dvojročná účinkovala v televízii. A čo sme my vedeli, že to môže byť nejaká diagnóza? Že existuje nejaké ADHD alebo porucha osobnosti? Dnes sa už rieši skôr, keď je dieťa iné, ako tie ostatné. Kedysi sme akurát capli decko po zadku, lebo je príliš hysterické a neposlušné. občas sme sa zaň hanbili, ale inak sme boli hrdí, čo všetko zvláda. Ale to dieťa potrebovalo nejaký iný, osobitý prístup. My sme boli vychovaní tak, že alebo budeš poslúchať, alebo dostaneš bitku, alebo ťa potrestáme nejakým zákazom, alebo kľačaním v kúte... A potom prišla tá veľká móda netrestať. Že deti musia byť slobodné a voľné. Určite netvrdím, že som bola vo výchove geniálna, ale veľmi som sa snažila, aby boli moje dcéry šťastné a mohli sa venovať tomu, čo ich naozaj bavilo. Tak kde som urobila chybu?

Nikde. Tomu sa asi zabrániť veľmi nedá.

Keď sa stane niečo takéto, začnete si okamžite vyčítať a hľadáte chyby v sebe. A keď to náhodou nerobíte vy sama , tak to robí celé vaše okolie a hodnotí to, ako geniálne by vychovalo vaše dieťa. Ale nechcem sa na nič vyhovárať. Pocit viny má každý v sebe, toho sa nezbavíte. Lebo keď toho človeka milujete, stále riešite v čom ste zlyhali , neskutočne vás to zožiera. Je to spoluzávislosť - diagnóza, ktorá je rovnako strašná ako závislosť. A spoluzávislí sme všetci tí, ktorí žijeme so závislými ľuďmi. To znamená, že prestanete žiť vlastný život a žijete život toho závislého, neustále ho riešite a visíte na tom jeho probléme, bolí vás to a trápi, natoľko, že zabúdate na seba. Takže popri jednom závislom človeku je postihnutá kompletne celá rodina. Ja som si to uvedomila až po čase, keď mi hovorili aká som hrdinka a aká som úžasná, že to všetko zvládam. Aj ja som si namýšľala, že som okej. Akurát, že som nevedela spať, v každej sekunde som myslela len na to, že čo sa, preboha, deje s mojím deckom, kde asi je, čo práve robí ...

Ako to bolo u vás?

Vedela som, že moja dcéra má nejaký problém s alkoholom. Aj som vedela, že si občas dá marišku, aj že je hyperaktívna a že to rieši tým, že neustále odchádza zo Slovenska, neustále začína a skúša niečo nové, všetko to, prečo sa v okamihu nadchla. Preto robila aj vzdušnú akrobaciu, aj ďalšie adrenalínové veci. Ona už ako 20-ročná bola na Mont Blancu. Bola fakt adrenalínový typ odmalička.

Jej závislosť súvisí s tým, že bola hyperaktívne dieťa?

Určite. Keď som s ňou bola neskôr na vyšetreniach u psychológa, tak mi povedala pani doktorka, že ona je proste iná ako sú ostatní ľudia. Že má iné priority a že inak vníma svet a jeho pravidlá. Najväčší problém je v tom, že keď vám to niekto takto pomenuje, sú dve šance pokiaľ je to dieťa neplnoleté. Obidve sú riskantné. Alebo ho doma zavriete a budete nútiť žiť tým správnym „zaužívaným“ spôsobom a môže byť zlomené po celý život, alebo ho necháte a budete dúfať, že bude mať šťastie. Lebo zasa je pravda, že 97 % ľudí sme tí, ktorí si hovoríme, že normálni. Ale z tých pár percent „iných“ mnohí vytvorili a vymysleli úžasné veci. Keď sa vrátite do minulosti, mnohí „géniovia“ boli ľudia s poruchou osobnosti mali nápady, ktorým nikto neveril, ale oni ich dokázali zrealizovať. Preto som s tým stále nechodila na bubon. Myslela som si, že to nejako vyriešim, že dcére pomôžem, lenže kým sa prevalil problém s drogami, bola dávno plnoletá. Až teraz mi sama prezrádza, ako to majú narkomani vymakané.

Začalo to experimentmi na diskotékach počas štúdia na konzervatóriu?

Vyzerá to tak, že ešte skôr. Dcéra sa rozhodla, že bude otvorená, že povie pravdu a keď raz bude šanca,napíše knihu, aby varovala tých ostatných, že to nie je o experimente. Nikto, kto drogu vyskúša, sa nechce stať závislákom. Chcela si to len vyskúšať, zapadnúť do partie ,ani ju nenapadlo, že jej to prerastie cez hlavu. Až kým to nedošlo tak ďaleko, že v Bratislave počas štúdia nabehla na syntetické drogy – amfetamíny.

Študovala v Bratislave?

Začala v Košiciach, dva roky. Bola šikovná a chcela niečo viac. Mala pocit, že ak prestúpi študovať do v Bratislavy, tak sa skôr dostane do divadla, do nejakého TV seriálu ... V našom Staromestskom divadle hrala vo viacerých inscenáciách, veľa dabovala, účinkovala v rozhlase. Takže išla za príležitosťou. Po rokoch som sa dozvedela, že jej pedagógovia, moji bývalí spolužiaci, v Bratislave tušili, že sa s ňou niečo deje, ale zistiť som to musela až sama.

Neinformovali vás?

Vlastne je to dosť ťažké odhaliť, lebo práve umelecky nadané deti patria medzi tie uletené. Problém je, keď takéto mladé decká majú pocit, že keď sú „pod vplyvom“, že vtedy dostanú krídla a sú tvoriví. Dodnes to takto beží a nielen na umeleckých školách.

Ako to prepuklo?

Šla som ju navštíviť a zistila som, že neskončí ročník, lebo má strašne veľa vymeškaných hodín a nevedela som prečo. A vtedy mi v nejakom spontánnom záchvate povedala, že je na drogách. Musela som ju stiahnuť z jej partie, podarilo sa mi ju presvedčiť, aby sa vrátila do Košíc.

To ešte manžel žil?

Áno. Viete, môj manžel bol rovnaký typ, ktorý miloval voľnosť a bohémsky život – tiež som si s ním užila svoje- a tak mal pochopenie pre slobodné rozhodnutia. Až po troch mesiacoch som sa dozvedela, že Katarína nebýva na internáte, čo bola moja podmienka. Bývala na priváte a môj manžel ho platil. A potom sa ukázalo, že na tom priváte mala prístup k drogám.

Po návrate sa z toho dostala?

Áno. Zmaturovala už v Košiciach, no mesiac pred tým sme sa dozvedeli manželovu diagnózu. Druhá dcéra Kristína študovala v Austrálii filmovú réžiu, musela sa vrátiť, lebo chcela ešte otca vidieť. Katarína plánovala po matúre odísť niekam do divadla mimo Košíc, lebo skončila školu veľmi úspešne, ale zostala a nastúpila do Štátneho divadla na Petrove miesto ktorý už bol na PN-ke. Aby sme mohli byť celá rodina spolu a podržať manžela. Zdalo sa, že celkom úspešne sa nám to darí.

Zmenilo sa to?

Po roku liečby to vyzeralo, že rakovina ustúpila a že bude v poriadku. Takže Katka sa rozhodla, že ona nezostane v divadle. Tak ako ona povedala, že štvrtú prostitútku v ďalšej sezóne hrať nebude. Lebo mladé, pekné dievča... Takže to je logické, že také postavy dostávala. No nevidela v tom svoj rozvoj a zmysel. Ale v hlave to mala vtedy jasné a povedala si, že sa asi pomýlila a že radšej bude robiť niečo iné. A keďže celý život mala vzťah k zvieratám, tak odišla do Holandska, do Švajčiarska, starala sa o kone, jazdila,od detstva totiž robila voltíž, a bola šťastná. Ibaže doma sa to celé zasa zvrhlo. Manželova choroba sa vrátila.

A čo potom?

Vrátila sa aj Kaťa , na pár mesiacov, ale po smrti manžela sa znova rozhodla odísť. Na hereckú školu do Španielska. Tam ju chytila vzdušná akrobacia. A ona bola prvá, ktorá ju priniesla na Slovensko. Bolo to niečo neuveriteľné. Také, že človek má zimomriavky, keď sa na to pozerá a slzy v očiach. Nabité emóciami a adrenalínom, bola naozaj skvelá. Pomyslela som si, že teraz sa našla, že pri tomto zostane, že toto je to úžasné a čo sa pre ňu hodí. Ibaže sa tým nedá uživiť na Slovensku. Dohodli sme sa, že dcéram vyplatím dedičstvo, nech si každá môže naštartovať svoj život. Katarína sa vrátila do Španielska, prenajala si miesto na promenáde, postavila konštrukciu a vystupovala v Marbelli. No nalepil sa na ňu narkoman. Feťák, ktorý sa rozhodol, že bude úplne skvelé keď na tom budú fičať spolu a keď Kaťa bude dobrá, tak akrobaciou zarobí a kúpia si za to drogy.

Po roku som zistila, že začala robiť hrozné veci. Priznala, že bola na kokaíne. Ani náhodou som nemala šancu odhaliť, ako mi klame. Feťáci to majú tak premyslené. Napríklad mi volala, že v prenajatej telocvični ich vytopilo a prepadla sa strecha. Alebo, že leží v nemocnici a idú je operovať koleno a ak jej nepošlem prachy, že to zle dopadne a ak chcem, aby mala koleno v poriadku, tak jej treba okamžite poslať 800 eur. Mala som iba jedinú šancu a to poslať peniaze. Až o pár rokov sa priznala, že díler sa im vyhrážal zabitím.

Za mrežami vo vyšetrovacej väzbe je od leta, uvedomuje si, čo urobila?

No teraz áno. Ale preto, lebo je zavretá a je nejaký čas čistá. Mala obrovské šťastie, že bola v dobrej fyzickej kondícii, že jej to neudrelo na pečeň či obličky a že sa jej vrátil normálny úsudok. Lebo tie syntetické drogy sú šialenstvo. Díleri sú len príživníci a pekní hajzli. Lekárka mi povedala, že má plné oddelenie detí, ktoré si dali len marišku a sú závislé, lebo do toho díleri primiešali všelijaké sajrajty a že do marišky sa napríklad dáva Sifo, čo je na čistenie odpadov.

Kvôli čomu?

No aby to rýchlejšie zabralo a vzbudzovalo závislosť. Užívateľ sa dostane do šialenej eufórie a plus ho to namotá. Časť dávajú zadarmo, aby ste to „ iba“ vyskúšali. Oni vám do toho primiešajú rôzne svinstvá, aby vás to chytilo a aby ste sa stali závislákom a potom si ďalšie dávky už prídete kúpiť.

Prečo ste jej vždy pomohli a nenechali padnúť na úplné dno?

Bola som rozhodnutá to urobiť. Nechať ju ako bezdomovkyňu pod mostom... Radila som sa s lekárkou, ktorá mi povedala, že je to skvelý nápad. Ale aby som si uvedomila, že ak mi o rok zavolajú nejakí karabinieri z Talianska, že ju našli v bordeli, mŕtvu, sfetovanú, či budem vedieť s tým žiť.

Myslíte si, že sa dcére po užívaní drog zmenil charakter?

Vlani mala úraz a počas rehabilitácie nemohla byť fyzicky aktívna, nemala kde vybiť svoju energiu a to bola úžasná šanca pre jej kamarátov dílerov. Nosili jej drogy, o čom som ja ani netušila. Tak sa teda opäť vrátila k pervitínu. Pár mesiacov sa celkom úspešne vyhýbala kontaktu so mnou, stále mala nejaké zdravotné výhovorky. Zrazu mi niekto zavolal, že treba volať políciu a záchranku, lebo decko je úplne mimo. A ja som naozaj nevedela čo sa deje. Vzali jej krv, urobili testy a zistilo sa, že berie amfetamíny. Bola na psychiatrii 3 týždne. Dohodli sme sa, že nastúpi na liečbu na Prednú horu. No keď sa vrátila z nemocnice , že sa ide pobaliť - doma ju čakal jej díler, mala na stole natiahnuté dve čiary. Vraj mu sama volala.

To je hrozné!

Ja som neverila, že môže byť tak ďaleko. Vôbec mi nenapadlo, že ona už nie je ona. Že je to proste jedna chodiaca droga, ktorá po ničom inom netúži, len dať si ďalšiu dávku. Absolvovali sme rôzne pokusy o liečbu na rôznych miestach. No problém je v tom, že všetky liečenia dospelého človeka sú na dobrovoľnej báze. Ak nie je v akútnej fáze v nejakom amoku, či psychóze, ani ho do nemocnice nevezmú. Viackrát som na ňu volala policajnú hliadku či rýchlu zdravotnú pomoc. A nechceli to riešiť, že je svojprávna. Ste totálne bezmocní a nemôžete urobiť absolútne nič. Len dúfať, že neurobí nič hrozné a že nespácha hoci omylom samovraždu, že nespadne niekde pod vlak. My tých ľudí nechávame umierať na ulici.

Čo robila, keď bola nefetovaná?

Napríklad mala psychózu, chodila bosá po trati, zbierala špaky, myslela si, že je Ježiš, ktorý zachraňuje svet a potrebuje ho vyčistiť. Alebo predstavu, že účinkuje v reality show a ja som jej režisérka a všade sú kamery, všetci ju odpočúvajú. V uchu má nasadený implantát a všetci jej čítajú myšlienky. Keď popisovala tie stavy, ktoré prežívala, bolo to strašné. Po pár dňoch, keď sa jej začala čistiť hlava, všetku tú hrôzu si uvedomovala. Ibaže hneď pri ďalšej dávke sa jej to vrátilo znova.

Aj napriek tomu si dajú ľudia ďalšiu dávku?

Áno. Lebo oni už o tom nerozhodujú. To proste majú zakódované v hlave. Lebo keď vám je strašne zle…

Je im strašne zle a preto si dajú ďalšiu dávku?

Už to potrebujú, aby sa cítili lepšie. Aby prekryli depresiu. Potom to už nie je o tom, aby som bol šťastný, ale aby som nebol nešťastný a prežil ďalší deň-

Dá sa s tým niečo robiť?

Ja ako zúfalý rodič hovorím, že máme zle nastavené zákony. Čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné, je to, že ako je možné, že tu máme toľko dílerov a odkiaľ berú drogy, keď ich výroba, predaj a zadováženie si ich zakázané. Spadli z neba? Ako je možné, že môžeš mať drogu pre svoju potrebu a byť sfetovaný a nikto to nerieši? Keď bola prohibícia v Amerike a niekto bol spitý na mol, tak ho zavreli. Lebo sa to nesmie. A u nás drogy môže mať? Odkiaľ?

Čo sa udialo, keď vás dcéra napadla?

To mi ani vo sne nenapadlo, že budem stáť pred rozhodnutím, či podať na vlastnú dcéru trestné oznámenie alebo nie. Ale to bola naozaj taká situácia, že som si hovorila, že umriem ja alebo ona. Už pred rokom som udala jej dílera, ale zavreli ho až teraz v júli. Od vlani Kaťa absolvovala liečenia, v novembri odišla do pracovať do Nemecka. V januári sa ale vrátila a začala s ním žiť, minuli na drogy všetky peniaze, ktoré zarobila, vyhodili ich z podnájmu a tak chodili a načierno spávali po hoteloch, stravovali sa v reštike a odišli bez zaplatenia. On mal v prenájme garáž, kde díloval a v nej nakoniec skončili. Žili tam, kým ho konečne zavreli, keď získali policajti dôkazy. Kaťa tam zostala sama a díleri za ňou naďalej chodili. Bála sa, lebo ju vydierali a dali niečo namiešané tak, že mala pocit, že umrie. Dala sa presvedčiť, že nastúpi znova na liečbu. Ja som z nej mala strach už dlhšie, nedalo sa s ňou komunikovať, ale kedže bola práve po chirurgickom zákroku, nechcela som, aby sa vrátila do garáže na zem. Tak som súhlasila, aby na 2 noci prišla na chalupu, kým nastúpi do Oázy.

Pod zámienkou, že si ide kúpiť nanuk, išla do krčmy. Tam si vypila a doniesla aj vo fľaške vodku. Spočiatku to vyzeralo tak, že vedieme normálny rozhovor. No postupne sa menila, netušila som, že prečo. Až zo spisu som sa dozvedela, že ona tú vodku priebežne popíjala. Zrazu nastúpila agresivita, s niekym esemeskovala, či jej vie zohnať pervitín, chcela odísť. V tom som jej teda nebránila, lebo už som videla, že je agresívna. Akurát som jej povedala, že budem kontrolovať, keď sa bude baliť, aby mi nič neodniesla čo nie je jej. No a to bol dôvod. Skočila po mne, chytila za vlasy a pod krk, že som sa nevedela pohnúť. Keby mala čím, tak to mohlo skončiť fatálne. Bol to šok.

Čo ste robili?

Začala som kričať o pomoc, v istom momente ma pustila, vybehla som von z chalupy. V neskoršej výpovedi vravela, že mala totálny výpadok. Ja som sa rozhodovala, že čo mám urobiť. Prišli dvaja susedia, ona už bola zbalená, že odchádza. No ale zastavili ju. Rozhodla som sa, že zavolám políciu, že ju nenechám v takom stave odísť.

Možno to bolo to najlepšie, čo ste mohli urobiť.

To bolo niečo také, čo neviete predýchať. Ale musíte rozmýšľať racionálne, musíte niečo urobiť. Policajti jej privolali záchranku, no v nemocnici ju neprijali a pustili ju domov, že to nie je akútny stav. V noci o druhej ju nechali v Košiciach na ulici. Niekde prespala. Na druhý deň mala prísť na výsluch a tam rozhodli o jej zadržaní.

Je tam doteraz?

Áno, od 7. augusta. Medzitým ju súd vzal do vyšetrovacej väzby. Spočiatku všetko tajila. Ešte aj pri mojej prvej návšteve bola na mňa veľmi naštvaná a agresívna. Až o pár dní na to mi telefonovala vydesená, že ona nevie čo sa stalo, že niečo ju osvietilo a že to asi bolo tak, ako som ja povedala a že povie pravdu, že je možné, že ma naozaj ohrozovala a že keby to nebolo skončilo, tak by mi mohla naozaj vážne ublížiť. A že jej to je ľúto. Presne tak to urobila. Zmenila výpoveď. Dnes je spis uzavretý a pôjde pred sudcu.

Môže dostať basu?

Už raz mala problém so šoférovaním v opitosti, tak môže. Súd jej môže aj nariadiť protitoxikologickú liečbu ambulantnou alebo ústavnou formou.

Aký je teraz jej postoj?

Už je to ona. A bolo jej to veľmi ľúto. Keďže robila hrozné veci, vravela som jej, že si tú basu zaslúži.

Ako na toto celé reagovalo vaše okolie?

Rôzne. Väčšina ma ľutovala a snažila sa pomôcť. Kedže som to nevykrikovala na celú Hlavnú, našli sa aj takí, ktorí tvrdili, že veď je mi to jedno. Ale najhoršie bolo, ak povie kamarátka, že susedia si hovorili, že “pani poslankyňa porodila feťácku špinu“, to sa už nedá ani nadýchnuť. Ľudia sú zlí a nevedia si vôbec predstaviť, čo prežívate.

Čo bolo pre vás horšie? Zmieriť sa s tým, že vám umiera milovaný človek alebo riešiť takúto vec s vlastným dieťaťom?

Je to absolútne porovnateľné. Rakovina je hojdačka, chvíľu je to dobré a o pár týždňov zistíte, že sa to vrátilo. Keď manžel odišiel, bolo to ťažké. Tie posledné dva roky jeho života boli veľmi vyčerpávajúce. V hlave máte jedinú myšlienku. Jeho. A potom, keď to skončilo, potrebovala som si oddýchnuť, tvoriť, myslieť na pekné veci , vymyslela som Imaginácie, chvíľočku som sa tešila, že som to celé ustála - a prišlo toto. A je to vlastne len pokračovanie, neustále riešenie strašne ťažkých a bolestivých vecí. A nikdy neviete, aký to bude mať koniec. Pri rakovine dúfate, no tušíte, že tieto diagnózy nekončia dobre. A pri narkomanoch je to veľmi podobné. Dúfate, veríte v ten najlepší koniec .Je to rovnako ťažké, lebo obaja sú tí, na ktorých vám najviac záleží a milujete ich.

Ďalšie zaujímavé témy: