EXKLUZÍVNE Ministerka Kolíková o funkcii, súkromí a kritike: Voči komu mám výčitky svedomia

EXKLUZÍVNE Ministerka Kolíková priznáva: TOTO som musela obetovať pre svoju funkciu!

EXKLUZÍVNE Ministerka Mária Kolíková prekvapuje: NEČAKANÉ slová o smrti Milana Lučanského!

Slovenskom stále rezonuje silná téma, akou je smrť generála Milana Lučanského. Záujem ľudí a médií o túto udalosť bol a stále je obrovský. Prekvapilo vás to?

- Čo sa týka ohlasu na sociálnych sieťach, keď došlo k úmrtiu, to ma neprekvapilo. Už tomu predchádzal incident, ktorý sme vyšetrovali týždeň predtým, kde na základe všetkých skutočností, ktoré sme preverovali, aj na základe samotného vyjadrenia v tom čase obvineného generála Lučanského aj jeho právneho zástupcu, bolo potvrdené, že to bolo vlastné náhodné zranenie. Zo všetkého prešetrenia, z dokumentov aj z vypočutí lekárov vyplynulo, že sa to tak naozaj stalo.&nbsp;

Ale začali prenikať verzie o bitke, pokuse o samovraždu a iné údajné scenáre.&nbsp;

- Napriek všetkému, ako sme priebežne informovali verejnosť a médiá, boli preberané rôzne správy bez komentára, a to aj médiami. Boli preberané informácie, ktoré na ničom nestáli. Toto tu predtým nebolo, že niekto niečo napíše na sociálnu sieť a zrazu to médiá zverejnia. Sociálna sieť nám umožňuje, že niekto sa ráno zobudí, povie si, čo je zaujímavé napísať a musím povedať, že vymyslí si, že boli štyria bachari a niekoho napadli. Bohužiaľ, ľudia ľahko uveria konšpiráciám. A keď to média preberú ako udalosť dňa, ku ktorej sa môže ešte niekto vyjadriť, tak mne sa javí tento spôsob ako neprimeraný. Podporuje to, že si každý môže napísať čokoľvek a spochybňujú sa fakty, ktoré sú preverované. Akým spôsobom potom učíme aj mladých ľudí, ako majú pristupovať k skutočnostiam, ktoré sú overené, keď vidia, že niekto niečo napíše a je to v médiu na prvej strane? Je to úpadok celej spoločnosti, keď umožníme šíriť informácie, ktoré nie sú overené.&nbsp;

Nebolo chybou, že ste to hneď od začiatku nekomunikovali a dali ste tým priestor na špekulácie?

- Čo bol problém pri prvom incidente, že šlo o zdravotný stav a my nemáme právo informovať o zdravotnom stave. Rovnako teraz by to bolo na mieste, keďže už koluje zdravotná komunikácia na internete a sú otázky, či je pravá, alebo nie. My sme sa pýtali aj rodiny, teraz už nebohého generála Lučanského, či by nám dala súhlas, aby sme mohli informovať aj komisiu či brannobezpečnostný výbor, a ak by súhlasila, tak aj verejnosť. Dostala som však (v stredu 13. 1.) od zástupcu rodiny pána Radačovského jednoznačný nesúhlas. Nemala som na to vôbec žiadne oprávnenie. Mohla som pri informovaní vychádzať len z toho, že boli preverené dané skutočnosti a iba takto vyvracať rôzne dezinformácie. Avšak povedať, ako to presne bolo a aký bol jeho presný zdravotný stav, to už bola hranica, kam som nemohla ísť. Ešte za jeho života sme si pýtali priamo od neho súhlas, pri tom prvom incidente. Ten súhlas však pán Lučanský nedal. Na stretnutí s členmi komisie povedal, že súhlas dáva len advokátovi a ten bude o tom informovať verejnosť.&nbsp;

- Keď som videla, že neinformuje, aj keď súhlas od pána Lučanského mal, tak som potom urobila stretnutie s médiami a povedala, že advokát súhlas má a nerozumiem, prečo nič nepovie. Potom prišlo jeho vyjadrenie, že sa nič nestalo, nešlo o cudzie zavinenie, bola to nešťastná náhoda. Hoci nebol k tomu veľmi&nbsp; zdielny, potvrdil, že nešlo o cudzie zavinenie.

Najnovšie sa vyjadril pán Laurenčík, ktorý je členom komisie, že nesedia kamerové záznamy s tými písomnými. Údajne bol vo väznici zvláštny pohyb osôb a to sa musí prešetriť.&nbsp;

- Viem o tom. Členovia komisie dostali množstvo dokumentov. Potom, ako si členovia komisie prezreli kamerové záznamy, tak na jednom z tých dokumentov úplne nekorešpondoval skutkový stav, ktorý bol na kamerovom zázname. Treba si to vysvetliť, či to bola chyba v písaní, alebo v čom. Pokiaľ viem, z toho množstva dokumentov sa našiel jeden, čo úplne nekorešpondoval. Z kamerového záznamu vyplynulo niečo, čo však súviselo s inou celou. A to si treba vysvetliť na mieste.&nbsp;

A bolo podľa vás správne umiestniť exprezidenta polície do Prešova? Keď sme pozerali, tak k 30. 12. 2020 bola väznica na 119 % preplnená. Ostatné boli naopak voľnejšie. A tým, že mal kolúznu väzbu, je asi jedno, kde je, keďže nikto nemá k nemu dosah.&nbsp;

- Treba najprv povedať to, že nie všetky ústavy sú spôsobilé na väzbu. Ústavy delíme na ústavy na výkon trestu a výkon väzby a musíte teda pozerať iba na tie, ktoré sú určené na výkon väzby. Druhá vec je, že aj stav naplnenosti ústavov sa zo dňa na deň mení. Keď sa rozhoduje o tom, že ktorá osoba ide do ktorého ústavu, tak rozhodnutie vyplýva z toho, či strategicky je vhodné danú osobu mať v ústave, kde už máte iných obvinených, a či skutkovo súvisia s vyšetrovaním. Snaha je, aby ste v danom ústave nemali inú osobu, ktorá je v kolúznej väzbe pre ten istý skutok.

Ale takto väzobne stíhaní ľudia sú izolovaní, stravu dostávajú do&nbsp; cely. Je predsa len riziko, že by sa k niekomu dostal?

- Vychádzate z predstavy, že všetko je ideálne, ale tak to nie je. Snaha je, aby ani len neprichádzalo do úvahy, že jedna osoba sa stretne v rámci toho ústavu s dvoma obvinenými, ktorí by nemali byť zámerne ovplyvňovaní.

Zriadili ste špeciálnu komisiu na prešetrenie smrti Milana Lučanského. Inšpiroval vás na to niekto, alebo čo vás k tomu priviedlo?

- Ide o mimoriadnu udalosť. Osobne ma mrzí to, že sa to stalo práve pri generálovi Lučanskom. Je to tragická udalosť, ale, bohužiaľ, treba povedať, že&nbsp; samovrážd sa deje viac. A tiež treba povedať, že prostredie, či je to výkon trestu, alebo výkon väzby, je skľučujúce zo samotnej podstaty. Nedá sa ani hovoriť o tom, že by tu mohli byť&nbsp; také podmienky, aby sa človek cítil dobre.

Napríklad v Škandinávii sú však podmienky pre väzňov na veľmi vysokej úrovni.

- Iste by sa dalo urobiť viac, aby prostredie bolo humánnejšie a aj ja si to viem predstaviť. Vyžadovalo by si to iste väčšie množstvo finančných prostriedkov. Na druhej strane je to výkon trestu alebo obmedzenie osobnej slobody pre osobu, ktorá je podozrivá z trestného činu a sú tam dôvody na väzbu. Plus keď sa bavíme o väzbe, tam by mali byť reálne dôkazy, že tie dôvody pre väzbu tam sú. Napríklad, keď sa bavíme o útekovej väzbe, musia byť určité skutočnosti, pre ktoré je podozrenie, že tá osoba utečie. Musí k tomu byť nejaký reálny dôkaz, ktorý má prokuratúra v rukách. Napríklad, že si vytvárala v zahraničí nejaké zázemie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Vráťme sa však k podmienkam vo väzniciach, ktoré sú často veľmi biedne.

- Keď sa hovoríme o tom, aké to je prostredie, tak aj keby sme urobili všetko, čo sa dá, aj tak úplne nezabránite, aby sa nejaká osoba rozhodla spáchať samovraždu. Keď sa stala táto udalosť pri obvinenom Lučanskom, uvedomila som si, že vysvetliť to verejnosti s ohľadom aj na prvé zranenie bude veľmi náročné. To sme si povedali aj počas rozhovoru s generálnym riaditeľom Zboru väzenskej a justičnej stráže, že treba urobiť všetko pre to, aby sme vrátili dôveru v právny štát a fungujúci systém. Skutočne som nemala pochybnosti ani pri prvej či druhej udalosti, že by došlo k pochybeniu zboru. Vnímala som však, že nestačí, že to vyšetríte a poviete, že „tu sa nič nestalo“. Vnímam ako veľmi dôležité nielen to, že systém funguje, ale že je viera, že funguje. Uvedomila som si, že musím urobiť niečo navyše. To prvé zranenie sme vyšetrili, napokon aj generálny prokurátor to vyšetril presne s tým istým záverom aj s vyjadrením jeho právneho zástupcu a napokon aj samotného Lučanského, že tu nebolo cudzie zavinenie. Ako advokátka si neviem predstaviť, že ak by to pri prvom incidente bolo inak, že by mi to môj klient nepovedal a že by som to nevyužila v jeho prospech, na jeho obranu. To sa mi zdá&nbsp; neuveriteľné.

Tak vznikla teda spomínaná komisia...

- Áno. Bolo mi jasné, že&nbsp; nestačí urobiť len svoju komisiu, pretože tomu ľudia ani neuveria. Už od začiatku do toho najviac búšila opozícia, vedela som, že budem musieť do toho&nbsp; opozíciu pribrať. Niekomu sa to môže zdať azda šialené, aby som ja nominovala opozíciu do svojej komisie. Súčasne som si uvedomila, že ani to nestačí, že to nemôže byť o tom, že to bude len politická komisia. Komunikovala som s verejnou ochrankyňou práv, komunikovala som s úradom pani prezidentky, či by si vedeli predstaviť, že by boli členmi takejto komisie. Uvedomila som si, že pre nich je dôležité, aby si to zachovalo kredibilitu, a aby to malo aj nadnárodný charakter, čiže by bolo veľmi dobré, aby tam boli aj ľudia zo zahraničia.

Bývalý vyšetrovateľ Jozef Šátek sa vyjadril, že "komisia je zbytočná a jej zistenia budú irelevantné. Čo si sľubujete od komisie?

- Po prvé,&nbsp; komisia má nejaký právny základ z môjho oprávnenia vytvárať takéto komisie zo zákona. Ja sa v tomto nezhodujem s pánom Šátekom. Som presvedčená, že na to oprávnenie mám. Áno, je neštandardná, ale neštandardná situácia si pýta neštandardné riešenie, takže to bola podľa mňa nevyhnutnosť. Myslím si, že komisii dávam všetky potrebné dokumenty, aby to mohla prešetriť. S tým súvisí rozsah dokumentov, to, že videla kamerové záznamy, to, že bude mať rozhovory s príslušníkmi, to, že&nbsp; pôjde na návštevu do ústavu.

Ide vlastne o združenie rôznych nezávislých ľudí, ktorí sa na to majú pozrieť.

- Áno. Je to všetko na nich, ja do toho nezasahujem a ani komisiu nevediem. Nechala som, aby si zvolila svojho predsedu. Nechávam ich, aby dospeli k svojmu záveru. Je to veľmi relevantné, že komisia je. Som absolútne súčinná, dávam im všetko, čo môžem, k dispozícii, aby mohla fungovať bez prieťahov.

Bol na vás vyvíjaný tlak, aby ste po tejto nešťastnej udalosti odstúpili. Odstúpil napokon generálny riaditeľ ZVJS Milan Ivan. On by však podľa roku svojho narodenia do pár mesiacov išiel do dôchodku a vo funkcii by skončil. Čo je na tom pravdy?

- Pravdy je na tom toľko, že nikdy predtým sme nemali žiadny spoločný rozhovor, žeby skončil vo funkcii. Keď sa však stala táto mimoriadna udalosť, tak sme mali rozhovor a dospeli k záveru, že pán generálny riaditeľ sa vzdá. Následne som to vysvetľovala aj príslušníkom zboru, keď sme mali stretnutie všetkých riaditeľov ústavov, aj s pánom generálnym riaditeľom, ktorému vyjadrili všetci podporu. Tam som však vysvetľovala, že je rozdiel v tom, ako to môže vidieť zbor zvnútra, ktorý je presvedčený o tom, že k pochybeniu nedošlo a z tohto pohľadu sa im javí, že je chybou, aby odstúpil. Ja si, naopak, myslím, že to bolo veľmi dobré gesto.

Vy sama ste načrtli tému, aké sú podmienky v našich väzniciach. Myslím, že aj Výbor proti mučeniu posiela na Slovensko správy, ktoré sú v niektorých bodoch znepokojivé a sú namierené práve proti tým podmienkam, ktoré panujú vo väzniciach. Možno prístup obvinených k nejakým športovým aktivitám, alebo že majú obmedzené telefonáty. Toto nejako vnímate a plánujete s tým niečo robiť?

- Plánujeme sa tento rok bližšie pozrieť na podmienky výkonu väzby a trestu a prípadne ich zlepšenie. Som tomu otvorená. Čo sa týka telefonátov, zhodou okolností vďaka pandémii je umožnený väzneným osobám väčší kontakt práve prostredníctvom telefónu. Vytvára to nový priestor na komunikáciu s blízkymi, čo je veľmi dôležité pre väznené osoby. Tomuto je moje srdce veľmi otvorené. Treba, samozrejme, vnímať, že je to výkon trestu, ale na druhej strane je tam podľa mňa veľký priestor, čo sa tam dá robiť.

Sťažovala sa však rodina generála Lučanského, že nemohli s ním telefonovať.

- V tomto prípade však hovoríme o kolúznej väzbe. Obvinený v kolúznej väzbe môže telefonovať iba po predchádzajúcom súhlase príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Pán Lučanský požiadal o možnosť telefonovať až počas hospitalizácie v trenčianskej nemocnici. A orgány činné v trestnom konaní mu tento súhlas neudelili.&nbsp;

Je to dôsledok nedostatku financií? Urobiť športoviská, dielne a podobné veci, ktoré by väzňom pomohli sa niečo naučiť a prípadne ich pripraviť na návrat do bežného života?

- V prvom rade je pre ústavy dôležité to, aby sme mali v trošku lepších humánnejších podmienkach samotný výkon aj čo sa týka ciel a ubytovacej plochy pre väzneného, a to znamená, že musíme mať aj nové ústavy a zväčšiť ich kapacitu. Aj keď čo sa týka preplnenosti, keď to porovnáme s krajinami, ako sú Poľsko, Francúzsko, Taliansko, sme na tom ešte dosť dobre. Samozrejme, treba byť k sebe prísny aj s ohľadom na odporúčanie práve Výboru proti mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu. V každom prípade, koľko má zbor finančných prostriedkov, také sú aj možnosti na zlepšenie.

Dá sa zlepšiť aj styk s obhajcom? Mal by byť v zásade neobmedzený, ale samotní právnici priznávajú, že je často upravený čas stretnutí. Niekde je to od siedmej do sedemnástej, niekde len do pätnástej.&nbsp; A napríklad je osemdesiat obvinených a dokopy majú štyri miestnosti, kde sa môžu stretnúť. Čiže ten človek má právo na obhajcu, ale poriadne sa s ním ani nemá kde stretnúť. Naozaj sa to takto deje?

- Ja som sa ešte úprimne nikdy nestretla s tým, že by niekde bola tak malá kapacita, že by sa klient nemal kde stretnúť so svojím obhajcom. Bolo by dobré, aby boli podmienky čo najviac podobné vo všetkých ústavoch. Ale každý advokát, ak potrebuje hovoriť so svojím klientom, tak ten priestor sa mu vytvorí.

Nedávno prepustili na slobodu Slavomíra Haščáka. Zadržiavali ho pritom za veľkej pozornosti médií, komentovali to aj politici. Najvyšší súd však rozhodol, že dôkazy proti jeho osobe nie sú dostatočne silné, aby väzba pokračovala. Čo je príčinou takýchto situácií, že Špecializovaný súd nariadi prísnu kolúznu väzbu a po mesiaci Najvyšší súd vyhlási, že dôkazy nepostačujú?

- Nie je jednoduché sa vyjadriť bez toho, aby sme videli spis.&nbsp; A nie je ani písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu, pokiaľ viem. Je&nbsp; preto zložité komentovať, čo vnímal Najvyšší súd ako kľúčové, že sa takto rozhodol. Inak to sú len dohady. Každé rozhodnutie o väzbe by malo veľmi prísne vyvažovať zásah do osobnej slobody, malo by vyvážiť potrebu takéhoto zásahu pre ten cieľ, aby trestné stíhanie mohlo byť naozaj účelné, aby sa nemarilo vyšetrovanie, aby nám neunikol obvinený, aby sa nedokončil trestný čin, ktorý niekto pripravoval. Určite sa chcem čo najskôr oboznámiť s písomným vyhotovením rozhodnutia. Pokiaľ viem, tak príslušný špeciálny prokurátor očakáva tiež písomné vyhotovenie a len čo sa s tým oboznámi, tak bude zvažovať aj prípadný podnet ministerke spravodlivosti na podanie dovolania.

Na verejnosť to môže pôsobiť zmätočne.&nbsp;

- Podľa mňa je úplne v poriadku, že prvostupňový súd nejako rozhodne a druhostupňový v rámci prehodnotenia príde k inému záveru. Je naozaj veľmi dôležité vedieť, na čom postavil advokát opravný prostriedok a ako sa s tým vyrovnal&nbsp; Najvyšší súd.&nbsp;

Nemôže to byť spôsobené tým, že polícia nedostatočne spolupracuje s prokurátorom a ten následne so súdom?

- Určite by to nemalo byť o tom, že súd spolupracuje s prokuratúrou.

Áno, sú nezávislé, ale čo sa týka predkladania dôkazov, vynášania obvinení a podobne.&nbsp;

- Môže spolupracovať v tom, že keď sa očakávajú nejaké rozhodnutia a sú potrebné na to úkony, prípadne zo strany polície, aby osoba, pri ktorej sa potenciálne rozhodne ako o vinnej,&nbsp; nemarila výkon danej sankcie. Z tohto pohľadu potreba súčinnosti a spolupráce je určite na mieste. Ale čo sa týka samotného rozhodnutia súdu, tak to by malo byť nezávislé, nestranné. Teraz od stola by som nekritizovala rozhodnutie Najvyššieho súdu. Nebola som na zasadnutí súdu, neviem, ako komunikoval súd po svojom rozhodnutí svoje dôvody. Samozrejme, môžete mať z toho nejaký dojem, či uveríte tomu rozhodnutiu, alebo nie. Ako som povedala, čakám na písomné rozhodnutie súdu.&nbsp;

Takže neexistuje ideálny vzorec, ako by to malo fungovať? Je to od prípadu k prípadu?

- Ideálny vzorec je ten, že keď si prečítate rozhodnutie súdu, tak je presvedčivé. A rovnako keď si ho prečítajú advokát aj prokurátor, nech už je akékoľvek, či už v prospech, alebo neprospech danej osoby. To je ideálny stav. A to, že nadriadený súd rozhodne inak ako prvostupňový môže byť aj v tom, že advokát neupozornil na niektoré skutočnosti preto, lebo nevedel, že to môže byť kľúčové napríklad pri rozhodovaní prvostupňového súdu. A keď následne vidí, na čom stálo rozhodnutie prvostupňového súdu, tak k tomu môže dať dôkazy, že je to inak. Samotná kolúzna väzba má zmysel tiež len nejaké obdobie. Takže je&nbsp; dôležité, na čom bola postavená pri rozhodnutí prvostupňového súdu. A naozaj môže byť, že počas toho obdobia, kým rozhodol nadriadený súd,&nbsp; došlo k niektorým procesným úkonom, kde už odôvodnenosť&nbsp; kolúznej väzby nemusí byť.&nbsp;

Spomenuli ste kolúznu väzbu. Niektorí odborníci tvrdia, že na Slovensku je jej štatút nadužívaný. Nie je používaná v niektorých prípadoch ako donucovací prostriedok?

- Každý z dôvodov väzby, ktorý máme, má byť súčasťou právneho poriadku. Ísť proti tomu môže spôsobiť, že by sme sa dostali do štádia, keď nám trestné konanie prestane plniť svoj účel.&nbsp;

Sú tu možnosti legislatívnych zmien?

- Ak sa bavíme o tom, že treba zvážiť legislatívne, prípadne v rámci aplikácie prísnejšie posudzovanie kolúznej väzby, to je legitímna debata. Treba povedať, že je k tomu aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorou sa dá pracovať. Naozaj treba dôslednej posudzovať každý konkrétny prípad. Musia tam byť reálne dôvody. To nemôže byť, že myslím si alebo sa domnievam.&nbsp;

U nás môže trvať 3 roky. V Česku maximálne 3 mesiace s tým, že hneď sa musia vypočúvať svedkovia, ktorí by mohli byť obvineným alebo obžalovaným ovplyvnení. Ak sú vypočutí, kolúzna väzba sa končí.&nbsp;

- Malo by to tak fungovať vždy. Nemalo by to byť tak, že ste v kolúznej väzbe, lebo trestné konanie nepokročilo. Pri kolúznej väzbe by sa mali úkony vykonávať v prísnejšom časovom slede. Tento druh väzby je väčší zásah do osobnej slobody ako pri väzbe preventívnej alebo útekovej. Z tohto pohľadu rozumiem otázke, že či by tu v rámci legislatívy nemala byť zmena, aby to bolo prísnejšie a časový sled sa prísnejšie sledoval.

A uvažujete teda nad zmenou v legislatíve?

- My máme v pláne otvoriť Trestný poriadok tento rok. Teraz je to predmetom väčšej verejnej diskusie, takže sa budeme aj týmto zaoberať.&nbsp;

Nejaké zmeny ste už začali. Spustili ste reformy a aj ich komunikujete s verejnosťou. Najdiskutovanejšou je momentálne súdna mapa. Váš návrh je znížiť počet okresných súdov na polovicu. Ľudia však majú skúsenosť, že konania trvajú dlho, sudcovia nestíhajú. Prezidentka dokonca odvoláva starých sudcov a je ich menej. Tento krok sa preto môže zdať nelogický.

- Počet sudcov nemá žiadny vzájomný vzťah s tým, koľko máme súdov. Nemeníme počet sudcov, ale len znížime počet súdnych obvodov. Teraz ich je na okrese 54 a chcem, aby ich bolo 30. Vrátime sa tak do stavu z roku 1996, takže to nie je revolúcia. Zmeníme 8 krajských súdov na 3 a nevnímam to ako zásadnú zmenu proti tomu obdobiu, ktoré to bolo do roku 1996. Práveže keď sa zvýšil počet na osem krajských súdov, bolo tu veľké verbovanie sudcov, aby vôbec vedeli obsadiť tie miesta. Nechcem však povedať, že sa tam dostali ľudia, ktorí neboli kvalifikovaní, ale bolo to silné politické rozhodnutie, ktoré nerešpektovalo potreby súdov. Zabudlo sa na to, že je dôležité, aby ste v rámci hlavných agend mali ľudí, ktorí sa venujú len hlavnej agende. Keď je veľa súdov, sú sudcovia rozdelení po celom Slovensku a na jednom súde ich je málo. A keď máte menší počet sudcov a chcete, aby vám aspoň dvaja rozhodovali napríklad o rodinnej agende, tak na&nbsp; menších súdoch je&nbsp; podaní tak málo, že to nezaplní celú kapacitu sudcu. Máme obvody, kde vám táto agenda zaberie 0,5 sudcu.&nbsp;

Je to o lepšom rozdelení?

- Presne tak. Iba sa snažím lepšie využiť kapacitu, ktorú máme. Dať možnosť sudcom, aby mali kvalitnejšie podmienky a mohli sa špecializovať na hlavnú agendu. Okrem toho sa bude dať aj lepšie vyhodnocovať, ako sa súdom a sudcom darí. Bude sa dať lepšie porovnať, koľko vecí sudca urobil, neurobil a za aký čas. Teraz je to veľmi zložité, keďže má rozrobenú v nejakom zlomku jednu agendu, v ďalšom druhú a podobne.&nbsp;

Bude tým&nbsp; súdnictvo lepšie kontrolovateľné?

- To bude ďalší benefit. Ale ten prvotný bude omnoho kvalitnejšia justícia.

Sudcovia však spísali petíciu a sú ostro proti novej súdnej mape. Sťažujú sa, že ich pripomienky neboli zapracované. Čo je na tom pravdy a čo žiadajú?

- O reforme súdnej mapy od začiatku absolútne otvorene komunikujem. Dôkazom toho, že ministerstvo je otvorené diskusii, je zároveň aj to, že pripomienkové konanie k zákonu o súdnej mape sme už v začiatku natiahli takmer na 30 pracovných dní a opätovne predĺžili o ďalších 30 dní, až do konca februára. Takže ministerstvo je otvorené odbornej diskusii oprostenej od nánosov zbytočných emócií, ba až snahy vyvolávať paniku.

Vyhoviete im? Či sú to neoprávnené obavy, ktoré viete argumentačne vyvrátiť?

- Každou doručenou pripomienkou sa zaoberáme.

Zároveň kritizujú aj predsedu Súdnej rady Jána Mazáka. Vy ste s jeho prácou spokojná?

- Nerozumiem znevažovaniu osoby predsedu Súdnej rady počas jeho zatiaľ len niekoľkomesačného pôsobenia. Pýtam sa sama seba, kto je tou skupinou sudcov, ktorá kritizuje Jána Mazáka a súčasne sa prekrýva s tou skupinou, ktorá kritizuje súdnu mapu, prečo sa neozývala, keď bol predsedom Súdnej rady Štefan Harabin, pri ktorom sa domnievam, že zo strany demokratickej spoločnosti, ktorej záleží na justícii, bola zhoda naprieč, že táto osoba hrubo poškodzovala justíciu a podľa mojej mienky jej dopomohla aj k takej&nbsp; nízkej dôveryhodnosti. Naopak, pri Jánovi Mazákovi sa domnievam, že demokratická spoločnosť v ňom vidí záruky pre dobrú správu justičných vecí. V tejto súvislosti vítam vyjadrenie sudcov združených v ZOJ, ktorí práve tieto skutočnosti odkryli.

Súdna mapa je váš dlhodobý projekt, ešte keď ste boli štátnou tajomníčkou. Je to vaša srdcovka?

- Vnímala som to tak, že súdna mapa je absolútny kľúč na reformu justície.&nbsp;

Vy ste zasadli do kresla ministerky spravodlivosti vo veľmi turbulentných časoch a to aj v tom prípade, že opomenieme koronu. Nastúpili ste počas veľkých záťahov NAKA ako Víchrica, Búrka, Plevel a podobne. Vašou najväčšou úlohou&nbsp; tak&nbsp; bude asi navrátiť dôveru v súdnictvo. Netvrdím, že je celé prehnité, ale vybuchli dosť veľké exemplárne prípady.

- Myslím, že aj ústavné zmeny, ktoré sme už presadili, by mohli priniesť zlepšenie a môžu byť jedným z&nbsp; kamienkov v rámci celej novej stavby a mohli by byť prínosom v prinavrátení dôvery v justíciu. To, čo by mala urobiť vláda, je vytvoriť čo najviac preventívnych mechanizmov, aby boli vytlačení z justície tí, ktorí tam nepatria, ktorí sa spreneverujú svojmu poslaniu. Napríklad nadobudnutím majetku v rozpore so zákonom. Sudcovia síce dávajú majetkové priznania, ale Súdna rada k nim pristupovala skôr formalisticky. Po novom&nbsp; previerky majetkových priznaní budú podstatne dôslednejšie, to znamená, že nová právna úprava je v tomto smere dôležitá. Predpokladá sa tiež väčšia kapacita pre personál Súdnej rady, ktorý by mal tieto majetkové priznania preverovať.

Ale aj z toho sa dá určite vykľučkovať, napríklad rôznymi prepismi na rodinu a podobne.

- Áno, ale Slovensko je špecifické v tom, že tu takmer každý každého pozná a pokiaľ je nejaké podozrenie o nadobúdaní majetku, tak zvyčajne sa tie osoby ináč správajú. Majú potrebu ukazovať, že majú niečo viac. Myslím si, že plat sudcu, ako je stanovený v zákone, tak je na primeranej úrovni. Neznamená to, že je možné nejaké extrémne nadobúdanie majetku. Ten plat im umožňuje žiť slušne, ak to tak môžem povedať, ale nejaké extrémy o veľkom nadobúdaní nehnuteľností alebo drahých áut a osobitne ak&nbsp; ide o rodinu, tak si myslím, že tie podmienky tomu až takú možnosť nedávajú.

Myslíte si, že chyba je len na jednej strane? Nie je to už aj našou náturou a mentalitou?&nbsp; Ľudia sú zvyknutí podplácať.

- Samozrejme. Pozrite, kde nie je ponuka, tam nemusí byť ani úvaha daného sudcu, ako sa vyrovná s danou ponukou. Ale platí, že potom aj advokát by mal byť čestný a robiť si svedomito svoje povolanie a nemal by ani uvažovať nad nejakým ovplyvňovaním rozhodnutia súdu, prípadne vysvetliť svojmu klientovi, že situácia nie je úplne ružová a buď nemá zmysel ísť do daného súdneho sporu, alebo sa prípadne dohodnúť s protistranou. Čiže musia zafungovať všetky strany a súčasne aj účastník súdneho sporu, ktorý je bez právneho zástupcu v konaní, keď uvidí, že nie je šanca uspieť a uvidí, že aj sudcovia sú nestranní a neplánujú vybočiť z&nbsp; čestného plnenia si svojich povinností, tak si myslím, že sa nebude pokúšať o nekalé ovplyvňovanie výsledku konania na súde.

Máte predstavu, kedy by sa tak konečne mohlo stať?

- Myslím si, že už sa to pomaly aj začalo. Od začiatku roka už Súdna rada začala plniť&nbsp; svoju funkciu&nbsp; Zároveň nová súdna mapa, ktorú prinášam, zabezpečí, že vo vašom prípade môže rozhodovať omnoho väčší počet sudcov. To je už omnoho zložitejšie ovplyvniť a aj nákladnejšie a aj rizikovejšie vyhodnotiť, ako správne ovplyvniť danú vec. Navyše, do budúcna sa Súdna rada bude tvoriť spolovice zo sudcov a spolovice z nesudcov, čo bude jasné zrkadlo pre justičný stav. Dobré tiež bude smerom k súdnemu stavu, že sudcovia do Súdnej rady sa budú voliť podľa regionálneho princípu. Teraz je tam napríklad veľmi veľa ľudí z Bratislavy, čo si tiež myslím, že nie je dobré. A môže to ovplyvňovať aj napríklad vyhodnocovanie súdnej mapy, pretože vnímam veľmi veľa kritiky práve z justičného stavu v Bratislave. Aj keď súčasne musím povedať, že veľmi pozitívne hodnotím vyjadrenie Súdnej rady k súdnej mape. A taktiež bude veľmi dôležité vytvorenie Najvyššieho správneho súdu a musíme si dať pozor, kto v ňom bude a ako bude obsadený.

Akýmsi novodobým fenoménom v súdnych sporoch sú dnes kajúcnici. Ideálnym príkladom je Ľudovít Makó, ktorý má podľa všetkého čo-to na rováši. Napriek tomu, že bol pôvodne vzatý do väzby, dnes je voľný. Je to podľa vás fér, že doslova niekoho "natrie" a pustia ho na slobodu?

- Pozor. To, že vypovedáte v niekoho neprospech a objasní sa vďaka tomu nejaký trestný čin, to automaticky neznamená vašu beztrestnosť. To tak nie je a takto to ani nevyplýva z trestného zákona a Trestného poriadku. Ale spolupráca osôb, ktoré samé osebe páchali trestnú činnosť v prípade, že sa odkrývajú zločinecké skupiny, je kľúčová. Je v poriadku, že ak vypovedajú o skutočnostiach, ktoré sa stali a pomáhajú odhaliť tú zločineckú skupinu, je im to potom na prospech. Bez toho by sme skupinu nevypátrali.

Kajúcnikom však zväčša zrejme býva len ten, komu sa to oplatí.

- No pozrite. Prečo by hypoteticky bol napríklad Bödör zradcom svojej zločineckej skupiny, keď v konečnom dôsledku dostane ten istý trest. Je dôležité, aby sme odhaľovali zločinecké skupiny, aby sme ich likvidovali už v samotnom zárodku. A ak to má byť benefit pre toho páchateľa trestného činu, že sa mu to nejakým spôsobom znásobí, že spolupracuje na rozložení zločineckej skupiny, tak mne sa to zdá spravodlivé. A tým, že sú kajúcnikmi, oni sa istým spôsobom dostávajú do rizika v rámci tej skupiny.

Hovorí sa už dlhšie, že spolupracovať začala aj bývalá štátna tajomníčka Monika Jankovská. Stále viac-menej tvrdí, že je nevinná, držala hladovku a dožadovala sa viacerých stretnutí. Pred Vianocami sa dokonca dostala na verejnosť informácia, že by sa mala dostať na slobodu. Mali ste tieto informácie aj vy?

Ste členom koalície a určite vnímate, že pomaly na dennej báze tu máme hádky medzi premiérom Igorom Matovičom a ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom. Ovplyvňuje vás to v rámci vašej práce v koalícii?

- Samozrejme, nie je to úplne šťastné, keď takto funguje koalícia a nie som ani nadšená, že sa zverejnila nahrávka zo zasadnutia vlády. Aj preto Veronika Remišová a ja sme sa zdržali pri hlasovaní o tomto rozhodnutí vlády. Debata bola na vláde aj o tom, že ak je v rámci rokovania vlády dôležité sa k niečomu vrátiť, tak ako členovia vlády si to pusťme. Mne sa skôr javilo, že to je tá cesta. V každom prípade pevne verím, že to koalícia zvládne a pôjdeme ďalej. Slovensko to potrebuje. Myslím si, že koalícia poskladaná ako celok&nbsp; dáva zmysel.

Na verejnosť to však pôsobí inak. Hovorí sa o referende, predčasných voľbách a vyťažiť z toho chcú Smer-SD aj Hlas.

- Tak, samozrejme, to opozícia vždy využíva. Zbytočne im nahrávame, ale ja verím, že to zvládneme.

Vy teda máte pocit, že viete spolu fungovať a napokon sa aj vždy dohodnúť?

-&nbsp;Pocit, že takto to funguje - tak by som to nenazvala. Nazvala by som to tak, že dúfam, že z tohto všetkého, čo sa deje, sa ponaučíme a že koalícia ďalej pôjde ako silnejší šík.

Prejdime už k trošku ľahším otázkam. Nastúpili ste na veľmi komplikovanú, náročnú a ostro sledovanú funkciu. Bolo niečo, z čoho ste mali najväčší strach alebo rešpekt? Niečo, čoho ste sa báli a nestalo sa to napokon alebo naopak?

- Ja som sa už pred voľbami netajila tým, že idem do kampane s jasným cieľom a programom. Pripravila som v rámci reformy justície konkrétny plán krokov. Následne, keď som už bola vymenovaná za ministerku a spolupracovala na Programovom vyhlásení vlády, tak som už robila také kroky, ktoré súviseli s napĺňaním toho plánu. Nemám pocit, žeby nastal niekedy moment, aby som zastala.

Ako sa vám darí skĺbiť takú náročnú prácu a rodinu? Máte dve malé deti. Predpokladám, že ste predtým mali iný systém fungovania.

- Nemám na to žiadny recept. Myslím, že je jedno, či som muž, alebo žena. Dôležité je, aby človek robil veci, ktoré mu dávajú zmysel. Mám dve malé deti, veľmi ich ľúbim, myslím si, že potrebujú mamu, tak ako potrebujú aj svojho otca. Takisto potrebujú aj svoju babku, dedka, bohužiaľ, už ani na jednej strane nemajú. Sú veci, ktoré vám prinesie život a s tými si nepomôžete, a potom sú veci, ktoré si zariadite sami. A to, že som ministerkou spravodlivosti, to som si, dá sa povedať, zariadila sama.

EXKLUZÍVNE Ministerka Kolíková o funkcii, súkromí a kritike

plus1

Plus JEDEN DEŇ

Z domova

politika

Čo sa vám v živote zásadne zmenilo?

- Nie som úplne paňou svojho času. A je to miestami bolestivé. Každým dňom, ako ho plánujem, ako ho rozdeľujem medzi rodinu a medzi prácu. Rada by som ho rozdeľovala aj medzi nejaké voľnočasové aktivity. Ale keďže máme teraz zákaz vychádzania, tak to ma až tak nemrzí. Chýbajú mi aj stretnutia s blízkymi ľuďmi. Napokon sa dostanete do bodu, že vám ostane len rodina a práca. Snažím sa v tom hľadať balans. V súčasnosti sa to nie veľmi darí, ale budem sa to snažiť vynahradiť rodine. Verím tomu, že to, o čo moje deti teraz prichádzajú, im raz vrátim.

Zrejme to&nbsp; chce aj obrovskú podporu zo strany partnera.

-&nbsp;Bez podpory mojej blízkej rodiny by sa to vôbec nedalo.

Stala sa z vášho muža viac "mama", keď vás momentálne často supluje?

-&nbsp;Nie, to nie. Povedala by som to tak, že obaja robíme maximum pre to, aby naše deti netrpeli na ujme, ale zároveň treba povedať, že aj širšia rodina mi dosť pomáha.

Vidno, že ste po nástupe do úradu zmenili imidž. Máte nový účes, obmenili ste šatník. Pomáha vám s tým niekto alebo je to čisto vaša improvizácia?

- Povedala by som to tak, že každý je dobrý v niečom. Myslím, že ja som dobrá v právnej argumentácii a myslím, že aj v tom, že viem, čo je potrebné pre justíciu. Domnievam sa, že som celkom dobrá aj v manažovaní. Čo sa týka toho, čo je dôležité pre osoby, ktoré sú vo verejných funkciách, čo je pre ich výzor náležité, tak myslím, že som rozumná osoba a&nbsp; dám si poradiť.

Čiže niekto vám odporučí outfit a vy to akceptujete?

-&nbsp;Ja by som povedala, že mám vlastné predstavy a som pripravená sa o nich rozprávať.

Na vás je zaujímavé aj to, že ste politička, ktorá dáva emócie poriadne najavo. Na jednej z nedávnych tlačoviek po smrti Milana Lučanského boli emócie vybičované a miestami to pôsobilo, že zvyšujete hlas a ste nervóznejšia. Je to váš bežný prejav alebo ide čisto o situácie, keď je to náročnejšie zvládať aj pod tým obrovským tlakom?

- Snažím sa pôsobiť vždy tak, že sa na nikoho nehnevám a naozaj sa ani nehnevám, aj keď mi kladie otázky, ktoré mi nemusia byť príjemné. Myslím si, že by to bolo zvláštne, keby novinári kládli príjemné otázky. Čím je zložitejšia situácia, tým by mali byť nepríjemnejšie. To ma nijakým spôsobom neprekvapuje a v zásade ani nerozlaďuje. A mrzí ma, ak nejaké moje vyjadrenie tak pôsobilo.

Máte aj nejakých odborníkov, ktorí vám radia s vystupovaním pred médiami?

- Nie, ale mám široký okruh ľudí, s ktorými sa rozprávam. Ale, samozrejme, nie je dôležitý len obsah, dôležitá je aj forma a z tohto pohľadu, ak mi na niečom záleží a chcem to ľuďom vysvetliť, je dôležité, ako to hovorím. Ak je niečo dôležité, tak by to nemalo byť len tak, že si to myslím, ale malo by to vyznievať aj z môjho prejavu. Akúkoľvek spätnú väzbu, ktorú dostanem od ľudí, ktorých si vážim, tak sa ňou zaoberám.