Slovenskom stále rezonuje silná téma, akou je smrť generála Milana Lučanského. Záujem ľudí a médií o túto udalosť bol a stále je obrovský. Prekvapilo vás to?

- Čo sa týka ohlasu na sociálnych sieťach, keď došlo k úmrtiu, to ma neprekvapilo. Už tomu predchádzal incident, ktorý sme vyšetrovali týždeň predtým, kde na základe všetkých skutočností, ktoré sme preverovali, aj na základe samotného vyjadrenia v tom čase obvineného generála Lučanského aj jeho právneho zástupcu, bolo potvrdené, že to bolo vlastné náhodné zranenie. Zo všetkého prešetrenia, z dokumentov aj z vypočutí lekárov vyplynulo, že sa to tak naozaj stalo. 

Ale začali prenikať verzie o bitke, pokuse o samovraždu a iné údajné scenáre. 

- Napriek všetkému, ako sme priebežne informovali verejnosť a médiá, boli preberané rôzne správy bez komentára, a to aj médiami. Boli preberané informácie, ktoré na ničom nestáli. Toto tu predtým nebolo, že niekto niečo napíše na sociálnu sieť a zrazu to médiá zverejnia. Sociálna sieť nám umožňuje, že niekto sa ráno zobudí, povie si, čo je zaujímavé napísať a musím povedať, že vymyslí si, že boli štyria bachari a niekoho napadli. Bohužiaľ, ľudia ľahko uveria konšpiráciám. A keď to média preberú ako udalosť dňa, ku ktorej sa môže ešte niekto vyjadriť, tak mne sa javí tento spôsob ako neprimeraný. Podporuje to, že si každý môže napísať čokoľvek a spochybňujú sa fakty, ktoré sú preverované. Akým spôsobom potom učíme aj mladých ľudí, ako majú pristupovať k skutočnostiam, ktoré sú overené, keď vidia, že niekto niečo napíše a je to v médiu na prvej strane? Je to úpadok celej spoločnosti, keď umožníme šíriť informácie, ktoré nie sú overené. 

Nebolo chybou, že ste to hneď od začiatku nekomunikovali a dali ste tým priestor na špekulácie?

- Čo bol problém pri prvom incidente, že šlo o zdravotný stav a my nemáme právo informovať o zdravotnom stave. Rovnako teraz by to bolo na mieste, keďže už koluje zdravotná komunikácia na internete a sú otázky, či je pravá, alebo nie. My sme sa pýtali aj rodiny, teraz už nebohého generála Lučanského, či by nám dala súhlas, aby sme mohli informovať aj komisiu či brannobezpečnostný výbor, a ak by súhlasila, tak aj verejnosť. Dostala som však (v stredu 13. 1.) od zástupcu rodiny pána Radačovského jednoznačný nesúhlas. Nemala som na to vôbec žiadne oprávnenie. Mohla som pri informovaní vychádzať len z toho, že boli preverené dané skutočnosti a iba takto vyvracať rôzne dezinformácie. Avšak povedať, ako to presne bolo a aký bol jeho presný zdravotný stav, to už bola hranica, kam som nemohla ísť. Ešte za jeho života sme si pýtali priamo od neho súhlas, pri tom prvom incidente. Ten súhlas však pán Lučanský nedal. Na stretnutí s členmi komisie povedal, že súhlas dáva len advokátovi a ten bude o tom informovať verejnosť. 

On však neinformoval.

- Keď som videla, že neinformuje, aj keď súhlas od pána Lučanského mal, tak som potom urobila stretnutie s médiami a povedala, že advokát súhlas má a nerozumiem, prečo nič nepovie. Potom prišlo jeho vyjadrenie, že sa nič nestalo, nešlo o cudzie zavinenie, bola to nešťastná náhoda. Hoci nebol k tomu veľmi  zdielny, potvrdil, že nešlo o cudzie zavinenie.

Najnovšie sa vyjadril pán Laurenčík, ktorý je členom komisie, že nesedia kamerové záznamy s tými písomnými. Údajne bol vo väznici zvláštny pohyb osôb a to sa musí prešetriť. 

- Viem o tom. Členovia komisie dostali množstvo dokumentov. Potom, ako si členovia komisie prezreli kamerové záznamy, tak na jednom z tých dokumentov úplne nekorešpondoval skutkový stav, ktorý bol na kamerovom zázname. Treba si to vysvetliť, či to bola chyba v písaní, alebo v čom. Pokiaľ viem, z toho množstva dokumentov sa našiel jeden, čo úplne nekorešpondoval. Z kamerového záznamu vyplynulo niečo, čo však súviselo s inou celou. A to si treba vysvetliť na mieste. 

A bolo podľa vás správne umiestniť exprezidenta polície do Prešova? Keď sme pozerali, tak k 30. 12. 2020 bola väznica na 119 % preplnená. Ostatné boli naopak voľnejšie. A tým, že mal kolúznu väzbu, je asi jedno, kde je, keďže nikto nemá k nemu dosah. 

- Treba najprv povedať to, že nie všetky ústavy sú spôsobilé na väzbu. Ústavy delíme na ústavy na výkon trestu a výkon väzby a musíte teda pozerať iba na tie, ktoré sú určené na výkon väzby. Druhá vec je, že aj stav naplnenosti ústavov sa zo dňa na deň mení. Keď sa rozhoduje o tom, že ktorá osoba ide do ktorého ústavu, tak rozhodnutie vyplýva z toho, či strategicky je vhodné danú osobu mať v ústave, kde už máte iných obvinených, a či skutkovo súvisia s vyšetrovaním. Snaha je, aby ste v danom ústave nemali inú osobu, ktorá je v kolúznej väzbe pre ten istý skutok.

Smrť Milana Lučanského Kolíkovú podľa jej vlastných slov mrzí.
Zdroj: archív

Ale takto väzobne stíhaní ľudia sú izolovaní, stravu dostávajú do  cely. Je predsa len riziko, že by sa k niekomu dostal?

- Vychádzate z predstavy, že všetko je ideálne, ale tak to nie je. Snaha je, aby ani len neprichádzalo do úvahy, že jedna osoba sa stretne v rámci toho ústavu s dvoma obvinenými, ktorí by nemali byť zámerne ovplyvňovaní.

Zriadili ste špeciálnu komisiu na prešetrenie smrti Milana Lučanského. Inšpiroval vás na to niekto, alebo čo vás k tomu priviedlo?

- Ide o mimoriadnu udalosť. Osobne ma mrzí to, že sa to stalo práve pri generálovi Lučanskom. Je to tragická udalosť, ale, bohužiaľ, treba povedať, že  samovrážd sa deje viac. A tiež treba povedať, že prostredie, či je to výkon trestu, alebo výkon väzby, je skľučujúce zo samotnej podstaty. Nedá sa ani hovoriť o tom, že by tu mohli byť  také podmienky, aby sa človek cítil dobre.

Napríklad v Škandinávii sú však podmienky pre väzňov na veľmi vysokej úrovni.

- Iste by sa dalo urobiť viac, aby prostredie bolo humánnejšie a aj ja si to viem predstaviť. Vyžadovalo by si to iste väčšie množstvo finančných prostriedkov. Na druhej strane je to výkon trestu alebo obmedzenie osobnej slobody pre osobu, ktorá je podozrivá z trestného činu a sú tam dôvody na väzbu. Plus keď sa bavíme o väzbe, tam by mali byť reálne dôkazy, že tie dôvody pre väzbu tam sú. Napríklad, keď sa bavíme o útekovej väzbe, musia byť určité skutočnosti, pre ktoré je podozrenie, že tá osoba utečie. Musí k tomu byť nejaký reálny dôkaz, ktorý má prokuratúra v rukách. Napríklad, že si vytvárala v zahraničí nejaké zázemie.

Článok pokračuje na ďalšej strane.