-Ste predstaviteľka generácie, ktorá v&nbsp;dobe okupácie ešte len študovala a pre ktorú príchod Rusov dodnes znamená veľkú traumu.

Už dávno som pochopila, že o veciach, ktoré sa vás hlboko dotknú, nie ste po ich skončení príliš schopný hovoriť. Počula som, že Václav Havel, napriek tom, že vo väzení napísal nejaké knihy, keď sa vrátil domov, nebol o tom väznení schopný napísať nič viac. To isté sa potom stalo v&nbsp;roku 1989 mne, keď sme chodili s&nbsp;Veronikou Žilkovou po republike a hovorili s&nbsp;ľuďmi o tom, čo sa deje. Veronika v&nbsp;tú chvíľu prežívala ťažkú operáciu svojho syna Cyrila a bála sa, že mu niekto z pomsty zatiahne kohútik od kyslíka. Potom sme si hovorili, ako si o tom budeme raz v pokoji rozprávať. A nie, nikdy o tom nehovoríme…

-Šesťdesiaty ôsmy je pre Vás tiež takto zakorenenou ranou?

Zničilo nám to život. Narodila som sa, a keď som mala rok, prišiel február 48. V&nbsp;roku 1968 som mala 20, bola som krásna. A vtrhli sem Rusi. Myslela som, že to je nejaký omyl, že po prázdninách vypadnú. Ale že tu budú 20 rokov? Keď prišiel rok 1989, mala som už 42. Neľutujem sa, to si zakazujem, ale moja generácia si to proste odniesla. Avšak ako hovorím, ľudia z&nbsp;koncentráku tiež nehovoria o tom, čo vtedy prežívali. Majú to v sebe, ukryté v&nbsp;srdci, ale nemajú potrebu o tom rozprávať. Ako som o tom premýšľala, o čom sa budeme rozprávať, tak som si uvedomila, že to je presné. 

-Pamätáte si, čo ste v ten deň robili?

Bola som v druhom ročníku na DAMU, divadelnej fakulte, v&nbsp;septembri sme začínali tretí. Na noc z&nbsp;21. na 22. nezabudnem nikdy. Zobudil ma chlapec, s ktorým som vtedy chodila. Potom už nikto nespal. Ľudia sa obvolávali, boli sme všetci v šoku, niečo také sme nečakali. Ešte v ten deň sme vyrazili k&nbsp;rozhlasu, kde sme vedeli, že sa strieľa. Je neuveriteľné, ako vo vás vzdor alebo nesúhlas vyvolá pozitívnu silu, že sa nebojíte. Teraz si hovorím, že by som to už nedokázala. Ale v&nbsp;tých chvíľach bol človek ochotný položiť život za cudzieho. 

-Nebáli ste sa vojakov?

Spomínam si, ako som s priateľom, neskôr manželom (herec Oldřich Vízner - pozn. red.), šli cez Jiráskův most. Na klope sme mali trikolóry a na rukávoch čierne pásky. Než sme na most vstúpili, prišiel k&nbsp;nám nejaký vysoko postavený vojak, nech tie trikolóry zložíme. Odmietli sme. Nech potom zložíme aspoň to čierne. Spomínam si, ako zo mňa vyletelo: „To čierne, to ste vy.“ Nezložili sme ich. 

Skutočne nie. Opäť, dnes si to nedokážem predstaviť. Šli sme cez most a ja som mala každú chvíľu cuknutie, kam to dostanem. Každý meter som so sebou trhla, že dostanem guľku do chrbta. Prešli sme most, sadli si na lavičku, v&nbsp;tom začala nevídaná paľba. Vôbec neviem prečo. Po oboch stranách stáli tanky. A z&nbsp;tých na nás pozerali vydesení mladí chlapci, ktorých sem nahnali. Prišli na niečí rozkaz, a teraz videli, že je to asi inak, než im vraveli. Boli prekvapení, rovnako ako my.

-Rad ľudí sa s nimi rozprával, debatoval… Skúsili ste to tiež?

Mne ich bolo skôr ľúto, som súcitný človek. Raz som povedala bratovi, že by som im uvarila aspoň čaj. Brat mi povedal, nech sa ani neopovážim. Povedala som mu, že keby jemu nejaké dievča v&nbsp;Rusku podalo čaj, bola by som jej do smrti vďačná. A on, že raz sú to príslušníci svojho národa, musia za to niesť dôsledky. Tak som to neurobila. 

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/soubiznis/domaci-soubiznis/hviezda-komedie-tebou-me-bavi-svet-jana-sulcova-76-priznala-co-jej-znicilo-zivot/3">HEREČKINE POSLEDNÉ ZÁBERY SI POZRITE TU:</a>

-Verili ste v ideály Pražskej jari, ktorá inváziu vyvolala?

Boli sme naivní a mali sme predstavu, že všetko bude dobré. Podpísala som aj Dvetisíc slov (jeden z najvýznamnejších dokumentov Pražskej jari, pozn. redak.) Bola som bezvýznamná herečka a mohla som si to dovoliť, ani z&nbsp;toho nič nebolo. V&nbsp;tej dobe som točila jeden zo svojich prvých filmov, Těch několik dnů v&nbsp;česko-francúzskej koprodukcii s režisérom Yvesom Ciampim. Viem, že postsynchróny sme išli robiť do Paríža, pretože sa sem už bál vrátiť. 

-Politici, ktorí Pražskú jar symbolizovali, sa potom museli podvoliť, prípadne boli nútení odísť. Čo ste si o nich mysleli?

Olda Vízner chodil do školy s&nbsp;Káťou Smrkovskou, takže Smrkovský bol za nami niekoľkokrát na DAMU. A mali sme tam Reginu Rázlovú, takže bol u nás aj jej otec Stanislav Rázl. Mali sme predstavu, že keď nám niekto niečo povedal, tak sme mu verili. Prečo by nám inteligentný človek na vysokom postavení klamal? Teraz už viem, že to ide. 

-Klamali alebo boli sami klamaní?

Neviem, nikdy som sa ich na to nepýtala.

-Podpísali ste Chartu 77

Rozhodovali sme sa s mužom, že jeden z&nbsp;nás ju podpíše a druhý bude živiť rodinu. Viedli sme hodinové debaty, čo urobiť. Keby sme boli sami, bolo by to jednoduché, ale mali sme dve deti. Pozrite, ako dopadla Marta Kubišová. Tiež som nemohla povedať manželovi, že zarábam viac, tak nech je za hrdinu on. Nakoniec sme sa rozhodli, že ju nepodpíšeme. 

Pretože tam boli aj ľudia, ktorých sme si zasa tak veľmi nevážili.

-Koho napríklad?

-Tá je predsa symbolom okupácie a odporu…

Jasné, vy ste mladý. Ona je symbol okupácie, ale je tiež symbol toho, že jej otecko bol Vilém Nový. Za neho nemôže, zriekla sa ho, ale proste… dedila po ňom. Ja, keby som sa niekoho zriekla, tak už s&nbsp;ním nechcem mať nič spoločné.

-A podpis Anticharty?

Podpísala som ju. Jediný, kto ju nepodpísal, bol Rudolf Pilar. To boli ľudia, ktorí si to mohli dovoliť, on sa živil niečím iným, ako herec nebol veľmi významný. Inak podpísali všetci. Idete si pre peniaze do divadla, musíte ich podpísať, a vedľa toho leží Anticharta, ktorú musíte podpísať tiež, inak vám výplatu nedajú. To sa tomu ešte ani nehovorilo Anticharta. Ale nič neospravedlňujem, mala som vždy veci v&nbsp;hlave zrovnané. Musela som zvoliť z dvoch ziel to menšie. Komunisti mali na človeka také páky! Dnes už na to pozerám inak. Sú aj ľudia, ktorých si hlboko vážim, čo boli zapísaní v ŠtB, ale nikdy nikomu nič neurobili. Jeden herec točil v&nbsp;Rusku a proste mu povedali, buď to podpíšeš alebo už sa domov nevrátiš. Keby niekto môjmu dieťaťu držal britvu pod krkom, tiež podpíšu všetko. Rovnako nič neovplyvníte. Národ sa delí na robotníkov, roľníkov, pracujúcu inteligenciu a komparz. A komparz vždy skomplikuje natáčanie. 80% každého národa je intelektuálne menej zdatného. Ľudia vnímajú politiku bruchom a vôbec jej nerozumejú.

Rad umelcov dnes hovorí, že nevedeli, čo podpisujú. Že šli na stretnutie do Národného divadla, kde sa Anticharta podpisovala verejne, bez toho, aby vedeli, čo sa bude diať.

Všetci sme vedeli, že ideme podpísať "sviňárnu". Mňa skôr naštvalo, že tam pozvali pána Wericha. Potom hovoril: Tak som bol v&nbsp;Národnom divadle dvakrát. Raz tam predávali Mařenku, včera tam predali aj Jeníka.

-Odniesli ste si z tej doby aj niečo pozitívne?

Uvedomila som si, že som hrdá, že som Češka. Tento národ má jednu úžasnú vec. Počas jednej sekundy, bez toho, aby sa dohodli, sú Česi ochotní sa spojiť proti spoločnému nepriateľovi. O pár rokov som išla električkou, to už sme si zvykli, že tu sú, a na Staromáku pristúpili dvaja sovietski občania. A vtedy sa po prvýkrát začali dávať lístky do turniketu. Samozrejme, kde sa vzal, tu sa vzal, dedko aktivista. Začal im vysvetľovať, že musia mať lístky, oni mu nerozumeli, tak sa otočil na nás: „Súdruhovia, naši priatelia sa dostali do problémov, pomôžte im, zalovte v kapsičkách, určite máte lístok naviac, venujte im ho.“ Samozrejme nikto ani brvou nepohol. Jeden pozeral radšej z&nbsp;okna, ďalší do zeme. Nikto im lístok nedal. Takže sovietski priatelia museli na ďalšej stanici vystúpiť. Dedka to naštvalo, sám im nič dať nemohol, pretože už cestoval zadarmo, tak na nás začal kričať: „Ja veľmi dobre viem, že máte lístky, a tiež veľmi dobre viem, prečo ste im ich neposkytli! Pretože to sú sovietski občania!" Sedel tam taký chlapec, iba na dedka pozrel a hovorí: „To nie je pravda, pane, vy ste napríklad Čech, ale vám by som ho tiež nedal." To sa mi páči na Čechoch. Náš humor je nevídaný.

Hviezda komédie S tebou mě baví svět Jana Šulcová (†76): Priznala, čo jej zničilo život