Ľubica Pajtinková

V tomto koronovom období ľudia začali tráviť viac času na Slovensku, v prírode, takže niektoré miesta sú preplnené. Ako to vnímate vy?

- Mňa teší, keď vidím, že sú ľudia v prírode. V minulosti bola od apríla do októbra celá rodina celé dni v prírode, robili na poliach a lúkach, v lesoch. Kosilo sa, hrabalo, sadilo, drevo sa hotovilo a príroda fungovala. Ako chlapec som trávil celé prázdniny vonku, u nás v Liptovských Revúcach. Pamätám si aj koncerty kôz a spev prepelíc... to bol jeden veľký amfiteáter, ktorý sa nedal zažiť nikde inde.

Ako by sme sa mali v lese správať, aby sme mu neškodili?

- Kontakt s prírodou je veľmi potrebný. Príroda môže človeka len poľudštiť a nabiť dobrou energiou. Zahľadieť sa na mraky na oblohe, počúvať spev vtákov či zurčiaci potôčik, to má pozitívny vplyv na každého. Občas však ľudia po sebe nechajú zvyšky. Ja často v prírode zbieram, čo tam iní nechali, a potom prídem z lesa s plnými taškami odpadkov namiesto malín.

Mnohí turisti si myslia, že v horách môžu robiť, čo sa im zachce. Neuvedomujú si, že rušia zver, ktorá je tam doma. Čo im radíte?

- V prírode by sme sa mali správať ako jej súčasť, a nie chodiť tam na štvorkolke a hulákať. Keď budú desiati hulákať, vyrušia medveďa, ktorý niekde driemal, a keď sa vyruší, potom zastaví prvú nevinnú rodinu, ktorú stretne.

Problém je, že o prírode vieme málo...

- Stačilo by, keby sme sa v nej správali ako naši dedovia. Ja sa pamätám, že keď ako dieťa som s rodičmi aj s bratmi chodil občas spávať na hŕbky sena, tešili sme sa na nočnú atmosféru, ale nevyrušovali sme pri tom zver. Dnes si mnohí za každú cenu chcú hlavne spraviť selfie. Mávam telefonáty: Pán Saniga, zoberte nás niekam, kde si môžeme spraviť selfie s medveďom. Alebo: Zoberte nás na také miesto, kde nám hlucháň sadne na hlavu.

Ako teda pozorovať javy v prírode?

- Zastavte sa aj v meste, napríklad na zastávke autobusu, počúvajte čvirikanie vrabcov, štebot lastovičiek. Aj to je príroda. Musíme ju vedieť vnímať aj uprostred betónovej džungle. Aj v meste lietajú belorítky, lastovičky, holub preletí, švitorí drozd, ale ľudia toto nevnímajú. Pritom Slovensko je jedna veľká záhrada, taký malý raj, kde môžete načerpať energiu. Nemusíte ísť do rezervácie. Prírodu nájdete aj na kúsku trávy v mestskom parku.

Vtáky sú však pohyblivé stvorenia. Ťažko sa k nim dostať a mať z nich zážitok...

- Keď si sadnem na lavičku v Ružomberku a rozbalím si chipsy alebo korbáčiky, hneď je okolo mňa kŕdeľ vrabcov. Mestské vrabce sú naučené, že kde sa šuchoce, tam je potrava... a už máte divadlo. Vrabce sú v mestách veľmi užitočné. Je to taká upratovacia čata, ktorá zlikviduje zvyšky jedla, ktoré nám popadajú na zem. Aj takéto zážitky nás nabíjajú. Ale podaktorí dnes chcú, aby im popred nos prešiel medveď a ešte aj zatancoval.

Medveďov je u nás veľa, hovorí sa, že sú premnožené a ľudia sa ich boja.

- S medveďom som sa stretol veľakrát, aj tak, že som musel utekať a liezť na strom, ale keď si človek dáva pozor, nemal by vzniknúť konflikt. Len treba myslieť na to, že medveď si chráni svoje teritórium. Na Starých horách raz jedna tetka varila malinový sirup, ktorý tak voňal, že v okne sa zrazu zjavil medveď. Duchaprítomná babka ho síce buchla varechou po hlave, ale varecha bola od sirupu, a tak sa medveď pchal dnu ešte viac. Tetka ma zavolala na pomoc. Nemal som poruke nič iné, tak som ho oblial vedrom vody a odháňal hokejkou. Ešte dlho sa potom po dedine rozprávalo ako Saniga v lete hral hokej.

Pokračovanie a desatoro podľa Sanigu nájdete na ďalších stranách

Myslíte si, že korona našej prírode pomohla aspoň čiastočne ozdraviť sa?

- To bola pre prírodu len krátka epizóda, ale všetci jej môžeme pomôcť, napríklad ak budeme častejšie chodiť pešo. Aj to nás naučil koronavírus.

Ste známy tým, že máte veľa zaujímavých príhod z prechádzok po lese. Čo ste zažili v poslednom čase?

- Mňa teší zrod nového života – mladé vrabce, mladé medvede, mladé hlucháne – a je to tak každý rok a bude to tak aj o 50 rokov.

Spomenuli ste hlucháne. Tento vták je u nás na zozname ohrozených. Pre jeho nedostatočnú ochranu a klesajúce počty nám hrozí pokuta z Európskej komisie. Čo treba robiť, aby sa to zmenilo?

- Počty hlucháňov u nás klesajú, lebo stráca svoj biotop. To je preňho podstatné, aby mal biotop, v ktorom môže hniezdiť a musí to byť dostatočne veľké územie, aby tam mohlo žiť viac vtákov, nie jeden, dva, ale niekoľko desiatok. Hlucháňovi sa jeho životný priestor zmenšuje. Mali by sme lesy, kde žije hlucháň, chrániť a pomáhať mu tak prežiť.

Čo spôsobuje, že stráca svoj biotop?

- Má to ťažké aj pre globálne otepľovanie, keď sú veľké výkyvy počasia a prívalové dažde. Keď príde taký dážď spolu s ochladením na prelome mája a júna, keď sa mu liahnu mláďatá, to mu veľmi škodí. Navyše pribúda viac predátorov, a to je pre mladé hlucháne či vajíčka nebezpečné. Tajuplný, mystický hlucháň do našej prírody rozhodne patrí. Je to ikona starého zmiešaného alebo smrekového lesa.

O hlucháňovi sa hovorí ako o fantómovi lesa. Je možné ho stretnúť?

- Áno, keď pôjdete napríklad chodníčkom v Ľubochnianskej doline smerom na Borišov alebo v oblasti Smrekovice či v oblasti Prašivej, môžete mať šťastie a stretnúť sa s hlucháňom. Väčšinou vyletí ako helikoptéra a vzdiali sa. Je to veľmi plachý vták. Ale občas sa stane, že niektorý hlucháň má v krvi viac pohlavných hormónov a ten potom stratí plachosť. Vtedy si chráni teritórium pred človekom aj pred autom, ba aj pred traktorom. Vtedy sa ľudia aj boja, či nie je chorý. Nie je, len má viac testosterónu. V takej situácii treba pomaly odísť, lebo vám môže aj rozďobať topánky.

Útočí len na topánky?

- Nie... Pred 25 rokmi bol takýto hlucháň s premnoženými hormónmi aj kúpeľnou atrakciou v Korytnici a raz sa stalo, že pani v červenom klobúku, čo je pre hlucháňa dráždivá farba, sedela na lavičke a zrazu jej na klobúku pristal 5-kilový vták. Aj takéto kuriózne príhody sa v prírode stávajú.

Hovorí sa, že veľmi zvláštne toká. Je to pravda?

- Tí, čo v apríli či máji počuli jeho tokanie, sa zhodujú, že patrí do sféry rozprávok. &nbsp;

Čo si myslíte o myšlienke umelého odchovu hlucháňov a ich vypúšťanie do prírody?

- V Poľsku sa to osvedčilo. Mám tam kamaráta Zenona Rzoncu, ktorý je veľmi zanieteným ochrancom hlucháňov. V roku 1994 prišiel za mnou s myšlienkou, či je možné ich odchovávať. Hovoril som mu vtedy, že prírode treba pomáhať akýmkoľvek spôsobom, ktorý je dovolený, a on naozaj vybudoval jednu fantastickú odchovnú stanicu a každý rok vypúšťa do prírody niekoľko desiatok hluchánčiat. Hluchánia populácia v Poľsku sa začína rozrastať. &nbsp;

Malo by to význam aj u nás?

- Verím, že aj v našich podmienkach by takáto vec bola úspešná. Je na to potrebná riadna finančná injekcia, ale keď sa do toho zapoja ľudia, ktorí majú vášeň a zapálenie, tak ja by som tomu dal zelenú, a ak by som mohol, tak aj požehnanie s veľkým krížom a budem sa tešiť, keď hlucháň v našej prírode bude.

Skupina nadšencov sa rozhodla, že pomôže jedného z najviac ohrozených vtákov u nás zachrániť. ,,Chceme vrátiť prírode to, čo nám dáva. Keď sme v lesoch v okolí Červenej Skaly videli hlucháňa, pochopili sme, aký je výnimočný a chceli by sme ho zachovať aj pre ďalšie generácie,“ hovorí jeden zo zakladateľov neziskovej organizácie DOMUS TETRAONUM (domov hlucháňa) Miroslav Kuriš. Už majú vypracovaný stavebný projekt na rekonštrukciu hluchanej farmy. Jej realizáciu však skomplikovala situácia s koronavírusom. Dúfajú, že sa im čoskoro podarí zámer záchrany fantóma našich lesov uskutočniť. A nechcú zostať len pri tom: ,,Súčasťou nášho projektu je aj osveta. Máme v pláne robiť prednášky o hlucháňovi a správaní sa v prírode na školách po Horehroní, od Brezna až po Telgárt. A chceme vytvoriť aj pracovné miesta pre miestnych ľudí, ktorých budeme na farme potrebovať,“ dodal Kuriš.


O záchranu ohrozeného hlucháňa na Slovensku sa snaží skupina nadšencov z neziskovej organizácie DOMUS TETRAONUM (domov hlucháňa). V Červenej Skale, na Horehroní, plánujú zrekonštruovať niekdajšiu hluchaniu farmu, kde budú týchto ohrozených vtákov odchovávať a vypúšťať do voľnej prírody. Ich projekt počíta aj s prednáškami o hlucháňovi a správaní sa v prírode na školách.

Zachraňujú hlucháňa

1. Prechovávam k&nbsp;našej živiteľke matičke Zemi patričnú úctu? Nesprávam sa k nej koristnícky?

2. Som vďačný matičke Zemi za dary prírody? Nie som v&nbsp;tomto ohľade egoistický?

3. Poznám dostatočne zátišia v našej prekrásnej &nbsp;slovenskej Záhrade Eden? Viem sa potešiť z&nbsp;výletu či dovolenky u&nbsp;nás doma, alebo hľadám uspokojenie iba v&nbsp;exkluzívnych destináciách za hranicami svojej domoviny?

4. Záleží mi na tom, v&nbsp;akom stave sa nachádza okolie môjho bydliska, dediny či mesta? Zušľachťujem alebo znečisťujem životné prostredie vo svojom okolí? 5. Som skromný v&nbsp;nárokoch na neobnoviteľné i&nbsp;obnoviteľné prírodné zdroje? Viem dostatočne šetriť elektrinou, plynom, vodou...? &nbsp;&nbsp;

6. Minimalizujem a&nbsp;separujem dostatočne odpad v&nbsp;domácnosti a&nbsp;na pracovisku? Neplytvám zbytočne potravinami a prírodnými surovinami? 7. Viem byť nápomocný prírode, keď to potrebuje? Som ochotný zúčastniť sa ako dobrovoľník na čistení lesného parku, rieky...?

8. Mám dostatočne citlivo nastavené ekologické svedomie, ktoré mi bráni v páchaní environmentálnych prehreškov? Pociťujem vo svojom vnútri zábranu, aby som nevysypal domový odpad do prírody či neumýval auto v&nbsp;horskej bystrine?

9. Pestujem u svojich detí od útleho veku vhodnými metódami ekologické cítenie? Som pre ne v&nbsp;tomto smere ja dobrým príkladom? &nbsp;

10. Správam sa k&nbsp;prírode a&nbsp;jej obyvateľom v&nbsp;súlade so svojím svedomím?

Prírodovedec Miroslav Saniga šokuje: Ľudia chcú selfie s medveďom a mať na hlave hlucháňa