Onedlho si pripomenieme 30. výročie týchto udalostí. TASR prináša pri tejto príležitosti rozhovor s Jánom Čarnogurským, niekdajším disidentom, ktorý obhajoval náboženských a politických aktivistov. Bol prvý podpredseda československej vlády, slovenský premiér a zakladateľ i dlhoročný predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH).

Váš otec bol po nástupe komunistického režimu viackrát väznený, napríklad za zbieranie peňazí na obhajobu prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa či publikovanie článkov v Katolíckych novinách, čo výrazne poznačilo život celej vašej rodiny. Napriek ťažkostiam dostať sa na strednú i vysokú školu sa vám podarilo vyštudovať právo a v roku 1971 získať titul doktor práv. O desať rokov neskôr vás však z advokácie vyhodili pre obhajobu moravskej disidentky. O čo konkrétne išlo?

Išlo o obhajobu Drahomíry Šinoglovej, ktorá žila s manželom a s rodinou v obci Strachotice pri Znojme a bola zamestnaná ako administratívna pracovníčka. Českí disidenti ju získali na prepisovanie textov českých spisovateľov, ale aj Dominika Tatarku, ktorí boli za postoj k roku 1968 vylúčení zo Zväzu spisovateľov. Na písacom stroji prepisovala literárne texty, pričom to neboli nejaké politické manifesty. Tieto texty sa potom rozširovali. Po určitom čase jej na to prišli, začali ju stíhať a ona si zvolila mňa za advokáta.

 

Za jej obhajobu však nasledovalo vaše vylúčenie z advokácie a nastalo pre vás veľmi zložité obdobie. Živili ste sa ako šofér v Doprastave, ako podnikový právnik v bratislavských Domácich potrebách, pracovali ste na JRD Slatinské lazy pri Zvolene, až ste napokon v roku 1987 úplne stratili zamestnanie. Vyjadrili ste sa však, že toto obdobie bolo pre vás zlomové. V čom?

Nemusel som strácať čas právnickou činnosťou alebo inou prácou, ale som mohol študovať to, čo ma zaujímalo, a to bola politika. Písal som texty, ktoré som posielal do Hlasu Ameriky alebo do domácich samizdatov. Vydával som samizdat Bratislavské listy.

V roku 1988 vyšli dve jeho čísla a v roku 1989 ďalšie tri v náklade štyristo kusov. Na čo ste kládli dôraz?

Bratislavské listy bol prvý výlučne politický samizdat. Pred tým bolo viacero kresťanských, ktoré sa politiky dotýkali len okrajovo. Boli aj občianske samizdaty, ako napríklad Fragment-K a iné. Tie boli viac politické, ale týkali sa prevažne literatúry. Ale Bratislavské listy boli priamo politické. Na každom čísle som bol vyslovene uvedený ako vydavateľ s menom aj s adresou a to preto, aby sa polícia nemohla tváriť, že nevie, kto je vydavateľ, a preto ho nemôže stíhať. Keď ma nestíhala, a ona ma viac ako rok nestíhala, to znamenalo, že sa už dá vydávať politický samizdatový časopis, a to bolo také povzbudenie občanom.

Ján Čarnogurský
Ján Čarnogurský
Zdroj: anc

Hoci vaše aktivity v disidentskom hnutí boli známe - spomeniem aj prípravu Sviečkovej demonštrácie v Bratislave, ktorá sa stala jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu proti komunistickému režimu v bývalom Československu - signatárom Charty 77 ste sa nikdy nestali. Prečo?

Charta 77 sa začala v januári, keď som bol advokátom a vtedy som považoval za dôležitejšie, aby som obhajoval chartistov. Keby som podpísal Chartu, vyhodili by ma z advokácie a už by som im nemohol pomáhať. Preto som vtedy považoval za rozumnejšie nepodpísať chartu. A neskôr, keď ma už vyhodili z advokácie a bol som nezamestnaný, už Charta nebola najefektívnejším opozičným hnutím v Československu. Na Slovensku to bola tajná cirkev, takže vtedy som už nepovažoval za potrebné, aby som Chartu podpísal.

Prišiel rok 1989, rok Nežnej revolúcie. Zastihla vás vo väzení. Za čo ste sa dostali za mreže?

Na začiatku som mal tri body obvinenia. Jedným bolo vydávanie Bratislavských listov a poburujúcich článkov, ktoré v nich boli uverejňované. Druhé obvinenie sa zakladalo na tom, že som s Bratislavskou päťkou vyzval na kladenie kvetov na miesta, kde boli zastrelení občania v auguste 1968 a tretie sa týkalo toho, že v lete roku 1989 sme pri príležitosti výročia narodenia Milana Rastislava Štefánika zvolali na 21. júla do obce Predmier v okrese Bytča, kde sa nachádzala jeho jediná zachovaná socha, zhromaždenie občanov, na ktorom som požadoval vo svojom prejave konanie slobodných volieb v Československu.

V jednom z rozhovorov ste tvrdili, že vo väzení bola v tom období uvoľnenejšia atmosféra. Čím si to vysvetľujete?

Bolo to viacero okolností. Jednak slabosť režimu už visela vo vzduchu. Predsa v Sovietskom zväze bola "perestrojka", v Poľsku sa konali slobodné voľby a v Maďarsku sa mali uskutočniť v najbližšom čase. Jednoducho režim bol slabý a napríklad aj ľudia, ktorí pracovali v štátnom aparáte, to už cítili i ja som to cítil. A viete, mňa bachari poznali. Veď ja som tam ako advokát chodil desať rokov za svojimi klientmi. Jedno s druhým, a tak sa vytvorila tá atmosféra.