V odľahlom kúte osvienčimskej časti Brezinka vznikli prvé dve plynové komory – v poľskej chalupe, prezývanej „červený domček“, v ktorej zamurovali okná a urobili vchody. V domčeku zavraždili desiatky tisíc ľudí. V krátkom čase takto upravili ďalšiu chalúpku, prezývanú „biely domček“.

Slovenskí Židia prišli na železničnú zastávku asi 3 kilometre od plynových komôr, kde ich čakala selekcia SS. Odsúdení na smrť putovali rovno do bieleho a červeného domčeka.

„Najdôležitejšie bolo, aby sa celý proces príjazdu a vyzliekania odohrával v atmosfére čo najväčšieho pokoja. Malé deti plakali, pretože sa im nepáčil spôsob, ako ich vyzliekali, ale keď ich matky alebo členky zvláštneho židovského komanda utešili, stíchli a išli do plynových komôr, niesli si hračky. Stovky mužov a žien kráčali pod rozkvitnutými ovocnými stromami v sade bez podozrenia na smrť v plynových komorách,“ napísal vo väzení vtedajší veliteľ tábora Rudolf Höss.

<a href="https://www.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/sef-zidovskeho-kongresu-nastava-znovuzrodenie-nacizmu.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Šéf židovského kongresu: Nastáva znovuzrodenie nacizmu!</a>

Po splynovaní poslali jednotky SS ďalších židovských väzňov, aby naložili mŕtve telá na vozíky a odniesli ich k veľkým jamám. „Keď prišlo leto, začalo to pracovať a vychádzalo to ako fantóm zo zeme. Najviac ľudí, ktorí tu pracovali, boli z nášho... Ja som z Trnavy, ja som ich poznal. Keď sa teraz pozriem, tak oni sú tiež tu zakopaní. Myslím si, že aj môj tato, môj brat sú tu tiež. Prišli sme spolu,“ opísal pre britskú televíziu svoje zážitky člen zvláštneho komanda, ktoré pochovávalo telá, Oto Presburger.

Väzni zo špeciálneho komanda museli o niekoľko mesiacov neskôr vykopať desiatky tisíc obetí a spáliť ich telá na obrovských roštoch, a tým zahladiť stopy po zverstvách. Prečo však Židia neprotestovali, keď ich viedli na istú smrť? Pretože boli presvedčení, že idú do spŕch. To, že boli oklamaní, zistili, až keď bolo neskoro.

<a href="https://www.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/pripominame-si-70-vyrocie-oslobodenia-tabora-auschwitz-birkenau.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Pripomíname si 70. výročie oslobodenia tábora Auschwitz-Birkenau</a>

„Zabíjanie bolo ľahké, nebolo treba ani stráží, aby ich nahnali do komôr, išli tam dobrovoľne, pretože si mysleli, že sa idú sprchovať. Namiesto vody sme im následne pustili jedovatý plyn. To všetko išlo veľmi rýchlo,“ opísal počas norimberského procesu Höss proces vraždenia dotiahnutý do smrteľnej dokonalosti.

Fungovanie Osvienčimu malo svoje pravidlá. Tábor riadila SS, no nemala kapacity na to, aby dohliadala na poriadok vo všetkých barakoch a blokoch, kde sa tlačilo viac než 100-tisíc ľudí. Preto mal každý barak svojho kápa.

Ten, aj keď bol rovnako väzňom, mohol podľa ľubovôle biť iných uväznených. Neraz ich dobil aj na smrť. Každý večer a každé ráno sa konali nástupy. Život v barakoch však znamenal aj šírenie chorôb. Týfus, žltačka a hnačky boli súčasťou každodenného života. Neraz sa stalo, že človek išiel na latrínu a už sa z nej nepostavil.

Utrpenie, ktoré vládlo v Osvienčime, mnohých dohnalo k pokusu o útek. Niektorým sa to podarilo, väčšine však nie. Tých, ktorých chytili, priviedli naspäť do tábora, kde ich popravili. Neraz sa stalo, že dostihnutých utečencov posadili pri bráne tábora na stoličku a zavesili im na krk tabuľu s nápisom: „Vrátil som sa.“

Nacisti na prácu v plynových komorách využívali väzňov. Boli dokonale izolovaní od zvyšku tábora, aby sa svet nedozvedel o hrôzach, ktoré sa za múrmi objektu dejú. Ich úlohou bolo po zavraždení ľudí povyberať ich telá a vyniesť ich do krematória, ktoré bolo o poschodie vyššie. Po šiestich mesiacoch boli všetci z týchto špeciálnych kománd popravení a na ich miesta nastúpili ďalšie skupiny.

Napriek tomu niektorí z nich prežili. Jedným z nich bol slovenský Žid Filip Müller a len s veľkým vypätím opísal peklo, ktoré nastalo vždy, keď sa začal samotný proces splynovania.

„Plyn vpustený dovnútra pôsobil tak, že sa... že stúpal odspodu nahor. V tej chvíli tam vypukol, keď zhasli svetlá, oni tam hneď vypli svetlá, bola tam tma, nikto nič nevidel a tí silnejší sa začali drať nahor, pretože inštinktívne cítili, že čím vyššie sa dostanú, tým viac vzduchu získajú,“ povedal vo svojej výpovedi.

V plynovej komore jednoducho nastal boj a všetci sa tlačili k dverám. Podľa neho si zrejme inštinktívne mysleli, že ich vyrazia. No to sa nikdy nepodarilo. „A preto práve deti, slabší ľudia, starší ľudia, tí potom ležali naspodku. Najsilnejší boli hore. Pretože v boji o život už otec, myslím, ani nevedel, že jeho dieťa ostalo naspodku, že leží pod ním,“ dodal.

Keď bolo po všetkom, otvorili sa dvere a ľudia začali vypadávať. Zakrvavení, niektorí s rozmliaždenými lebkami, iní zakliesnení do seba. Prv ako ich telá putovali do krematória, príslušníci špeciálneho komanda im museli prezrieť ústa a vytrhnúť z nich zlaté zuby.

S blížiacou sa Červenou armádou sa velenie rozhodlo opustiť tábor. V snahe zakryť stopy po zverstvách pálili dokumenty. Do povetria vyhodili aj plynové komory a krematóriá. Cieľom bolo zrovnať tábor so zemou. To sa však nepodarilo, keďže Stalinove vojská postupovali veľmi rýchlo.

A tak esesáci poslali niekoľko desiatok tisíc práceschopných väzňov na práce do Nemecka. Vyčerpanie a veľká januárová zima si vyžiadali niekoľko tisíc mŕtvych. Ich telá ležali pozdĺž cesty. Keď Červená armáda 27. januára 1945 oslobodila vyhladzovací tábor v Osvienčime, našla v ňom už len pár väzňov, ktorých utekajúci dozorcovia z nejakých dôvodov nechali v tábore.

Zverstvá z Osvienčimu: Takto fungoval hrôzostrašný stroj na smrť!