Spovede z Hirošimy po výbuchu dodnes desia: Z ľudí sa odlupovala koža, horeli aj deti

Z ľudí visela koža, horeli aj deti: Príbehy preživších z jadrovej katastrofy desia dodnes

Hirošimské peklo! Zo svedectiev preživších mrazí: Myslel som, že sa upečiem zaživa

<a rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/desivy-opis-prvych-momentov-vybuchu-atomovky-hirosime-kazdy-zvracal-visela-nich-koza " target="_blank">Jadrové inferno</a> v ten deň zabilo 70-tisíc ľudí. Rovnaký počet zomrelo v priebehu ďalších rokov na následky ožiarenia. Portál <a rel="noopener" href="https://cnn.iprima.cz/exkluzivne-prezivsi-atomove-bomby-v-hirosime-svedectvi-japonsko-druha-svetova-valka-444284" target="_blank">CNN Prima News</a> priniesol v spolupráci s japonskými organizáciami desivé svedectvá niektorých preživších, ktorým sa hovorí hibakuša. Zhodujú sa, že ich v čase výbuchu oslnil žiarivý záblesk, ochromila tlaková vlna a ponorili sa následne to temnoty. Nech ich svedectvá slúžia ako varovanie pred hrozbou atómovej vojny.

Upozorňujeme, že VIDEO a FOTO nie sú vhodné pre maloletých a citlivé povahy!

„Hirošima bola pokrytá len tromi farbami: červenou, hnedou a čiernou. Na ulici ležali spálení ľudia, horeli od končekov prstov a oheň sa postupne šíril po celom ich tele. Pamätám si deformované končatiny, bolo to strašné,“ opísala Akiko Takakurová, ktorá mala v čase zhodenia bomby 20 rokov a bola len 300 metrov od hypocentra. Zázrakom unikla smrti, na chrbte mala pritom vyše 100 tržných rán.

„Myslel som, že sa upečiem zaživa,“ spomína Takehiko Sakai, ktorý bol počas výbuchu na vojenskom cvičisku a mal 21 rokov. Všade bola tma a necítil si končatiny. „Bolo dusno, nemohol som sa nadýchnuť. Potom som konečne uvidel pár ľudí – niektorí horeli, iní sa zvíjali na zemi.“ Aj jemu horiaca uniforma spôsobila popáleniny. Len čo to šlo, napriek zraneniam, zapojil sa do záchranných akcií. To čo videl, nikdy nevymaže z pamäti. Bol svedkom otrasných výjavov, od horiacich detí po pomaly umierajúcich ožiarených seniorov.

Akihiro Takahaši mal 14 rokov. So spolužiakmi bol v škole na rannom nástupe necelé 2 kilometre od miesta výbuchu atómovej bomby. Na oblohe zazreli americký bombardér B-29. Potom počuli ohlušujúci výbuch a nastala tma. „Mal som pocit, že Hirošima zmizla. Ako keby som zrazu oslepol. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že nás explózia rozmetala po celom nádvorí, tlaková vlna ma odfúkla asi desať metrov ďalej. Všetci sme ležali na zemi, z oblečenia ostali len potrhané handry. Lúpala sa mi koža z popálených končatín. S kamarátom Jamatom sme sa vydali okamžite na západ, kde sme obaja bývali. Cestou sme videli ďalšie obete – muža, ktorému sa odlúpla koža z hornej polovice tela. Ženu, ktorej trčali očné buľvy z jamiek. Krvácajúce deti. Plazili sme sa a dostali sa k brehu rieky. Keby sme boli pomalší, zabil by nás vzniknutý požiar.“

Zo 60 jeho spolužiakov prežilo v ďalších rokoch iba 10. Jeho kamarát Jamato a ďalší zomreli na chorobu z ožiarenia. Aj Takahašiho dodnes sužujú zdravotné problémy. Z času načas si položí otázky, či má cenu žiť v takom utrpení a bolesti, no vždy si uvedomí, že má ako preživší poslanie – hovoriť o tom.