Rudolf Vrba, vlastným menom Walter Rosenberg, pochádzal z Topoľčian, Alfréd Wetzler sa narodil v Trnave. Vrba vo svojej knihe spomína na radu od poľského väzňa, ktorú mu dal hneď po príchode do Osvienčimu. Vraj keby bol Židom, „rozbehol by som sa tamto k tomu ostnatému drôtu. Zastrelia ťa skôr, než sa k nemu dostaneš. Riaď sa mojou radou, priateľu, a umri dnes!“

Vrba sa ňou však neriadil. Aj on, aj Wetzler prežili v Osvienčime peklo. No vďaka tomu, že boli mladí a silní, boli vynaliezaví a mali šťastie. Podarilo sa im prekonať choroby a ostali nažive. Obaja po skončení vojny napísali svoje spomienky na tábor. Kým Vrbova správa opisuje v prvom rade bežný život v tábore a ich približne 140-kilometrový útek na Slovensko, vo Wetzlerovej knihe sa v plnej miere opisuje, ako ľudia nevedeli uveriť tomu, aké zverstvá sa v Osvienčime dejú. Že človek je vôbec schopný takúto vraždiacu mašinériu vytvoriť.

Impulzom, ktorý definitívne rozhodol o tom, že sa Vrba s Wetzlerom pokúsia o útek a varujú svet, bol rozhovor esesákov, ktorý započuli väzni. Dozorcovia sa totiž rozprávali o tom, že sa tešia na maďarské klobásky.

Keďže Židia si do transportov brali aj jedlo z domu, bolo ihneď jasné, že tábor sa pripravuje na vyhladenie státisícov maďarských Židov. U našich južných susedov v tom čase žilo až do 600-tisíc Židov.

Wetzlerovi s Vrbom sa podarilo utiecť vďaka tomu, že pochopili nemeckú logiku. Vedeli, že počas každého úteku sa spustí poplach. Osvienčim mal totiž dva ochranné prstence. Jeden malý tesne okolo tábora. Ten bol aktívny stále. Tvorili ho ostnaté drôty napustené elektrinou, strážne veže či mínové polia.

Mnohí väzni však chodili na nútené práce mimo tábora. Preto bol vytvorený aj druhý okruh, vzdialený niekoľko kilometrov, ktorý sa aktivoval vo chvíli, keď sa zistilo, že z tábora niekto zmizol. Esesáci vytvorili nepreniknuteľný prstenec, ktorý bol aktívny tri dni. A tak si Vrba s Wetzlerom vyhliadli kopu dreva, ktorá sa nachádzala za ostnatým drôtom.

Keď sa tam 7. apríla 1944 ukryli, špáry vyplnili tabakom napusteným benzínom a čakali. So sebou mali tri kocky margarínu, kúsok chleba a vodu. Po večernom nástupe, keď sa zistilo, že zmizli, sa spustil poplach. Esesáci behali po tábore a hľadali ich. Dokonca na kopu dreva, pod ktorou boli ukrytí, vyskočil aj vycvičený pes, no našťastie ich neodhalil.

Po troch dňoch, 10. apríla, keď sa poplach skončil, vyšli Vrba s Wetzlerom zo skrýše a vybrali sa na Slovensko. Okupačné jednotky mali informácie o zmiznutých väzňoch a dostali príkaz ich hľadať. Preto sa obaja slovenskí Židia presúvali iba v noci, vyhýbali sa cestám a putovali lesmi.

Napriek tomu ich takmer chytila nacistická hliadka. Napokon sa im podarilo zachrániť vďaka odvážnej Poľke, ktorá im pomohla, a starému poľskému vrchárovi, ktorý ich previedol z dediny Milówka na Slovensko. Najprv sa ukrývali v Čadci, neskôr sa presunuli do Žiliny, kde sa ich ujala miestna židovská obec. Tam opísali fungovanie najväčšieho vyhladzovacieho tábora. Masové vraždy, plynové komory, krematóriá, nútené práce...

Židia v Žiline im však nechceli veriť. Ale keďže vypočúvali každého zvlášť a ich výpovede sa zhodovali, všetky pochybnosti sa vytratili. Vrba s Wetzlerom koncom apríla 1944 napísali detailnú správu o tábore, ktorú sa podarilo prepašovať do švajčiarskeho Bernu a odtiaľ sa dostala do Veľkej Británie, USA či Washingtonu.

<a href="https://www.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/zverstva-z-osviencimu-takto-fungoval-hrozostrasny-stroj-smrt.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Zverstvá z Osvienčimu: Takto fungoval hrôzostrašný stroj na smrť!</a>

Informácie z ich správy dokonca vysielala aj britská BBC. Wetzler vo svojich spomienkach opísal, ako si na tie prerušované slová z rádia pamätá: „...meckí fašisti rafinovane maskovali a napriek tomu... nepodarilo... zakryť neuveriteľné zverstvá a masové vraždenie... najhroznejší zločin... ľudské dejiny... v blízkosti poľského Osvienčimu... nacisti obrovský komplex koncentračných táborov. V Brezinke... murované krematóriá... Židov z porobených a obsadených krajín v týchto... plynom a spaľujú... dvaja očití svedkovia, mladí slovenskí väzni, ktorým... po dvojročnom internovaní z tábora, priniesli ohromujúce a... dôkazy o neslýchanom zločine... história...“

Cez slabý signál sa však Slovensko dozvedelo ešte niečo horšie: „... v posledných týždňoch štyri transporty denne... deň zavraždia až desaťtisíc ľudí... dôkazy, že... ešte väčšie vyvražďovanie...“ Kým sa však svet rozhýbal, o život prišlo približne 440-tisíc maďarských Židov.

Po spojeneckom nálete na Budapešť však maďarská vláda transporty zastavila. Pred istou smrťou sa podarilo zachrániť viac než 140-tisíc ľudí.

Vrba sa po príchode na Slovensko zapojil do SNP. Po vojne vyštudoval vysokú školu a koncom 50. rokov emigroval. Nakoniec zakotvil na univerzite v Kanade ako profesor farmakológie. Zomrel v roku 2006. Wetzler, ktorý takisto aktívne vstúpil do SNP, ostal žiť na Slovensku a pracoval ako novinár a robotník a zomrel v roku 1988.

Slovenskí Židia utiekli z Osvienčimu. Svetu opísali hrôzu a krutosť