Pred 70 rokmi svet prvýkrát na vlastné oči uvidel peklo na zemi, kde zahynulo podľa najnovších odhadov 1,1 milióna ľudí, z toho približne 900-tisíc Židov. Červená armáda továreň na smrť v Osvienčime oslobodila 27. januára 1945.

Mesto Osvienčim sa nachádza v juhozápadnej časti Poľska, regióne so silným priemyslom. Po začiatku 2. svetovej vojny a o porážke Varšavy hľadali priestory, v ktorých by uväznili poľských dôstojníkov, kňazov či politických nepriateľov. Náčelník inšpektorátu koncentračných táborov Richard Glucks 21. februára 1940 nahlásil veliteľovi SS Heinrichovi Himmlerovi, že v Osvienčime postaví tábor.

Jeho prvým veliteľom sa stal Rudolf Höss. Z 23-tisíc Poliakov, ktorí ako prví prišli do Osvienčimu, zomrela viac než polovica v priebehu dvadsiatich mesiacov. Väzňov esesáci mučili tak, že im za chrbtom zviazali ruky a zavesili ich na háky umiestnené na koloch.

„Keď ma chcel zavesiť na hák, povedal mi: Postav sa na špičky,“ spomínal Jerzy Bielecki rozhovore pre britskú BBC a pokračoval: „Nakoniec ma zavesil a potom bez varovania odkopol stoličku. Cítil som, Bože, len strašnú bolesť. Ramená mi vyskočili z kĺbov. Stonal som a on len povedal: Buď ticho, pes. Zaslúžiš si to, musíš trpieť.“

Už v marci nasledujúceho roka sa v tábore tiesnilo takmer 11-tisíc ľudí. Cez deň museli otrocky drieť, v noci sa tiesnili v barakoch. Jedávali riedku polievku a krajec chleba. Ten si väčšinou nechávali na ráno, aby sa pred odchodom „do práce“ aspoň trošku najedli. Neraz sa stalo, že im skrytý chlieb v noci ukradli spoluväzni.

To však bol najhorší zločin, ktorého sa mohol človek zavretý v tábore dopustiť. Väzni takých ľudí v noci zabili tak, že mu na tvári držali prikrývku, kým sa nezadusil. Osvienčim sa nachádza v oblasti bohatej na vodu, vápenec a uhlie. Navyše je na železničnej trati, čo bolo počas vojny kľúčové.

A preto sa o tábor začali koncom roka 1940 zaujímať pohlavári v Berlíne. Spoločnosť IG Farben prejavila záujem o postavenie fabriky v tejto oblasti. Himmler sa po inšpekcii rozhodol, že Osvienčim musí zvýšiť svoju kapacitu trojnásobne. Dňa 21. júna 1941 nemecký Wehrmacht zaútočil na Sovietsky zväz.

Vojenskí plánovači v Berlíne však už v tej chvíli vedeli, že to bude vyhladzovacia vojna a milióny obyvateľov ZSSR zomrú. Niektorí z troch miliónov zajatcov boli poslaní do koncentračných táborov a v Osvienčime pracovali v kameňolome.

„Dozorcovia ich nemilosrdne kopali, bili palicami. Oni padali na zem. Bola to hrozná scéna. V živote som nič také nevidel,“ opísal Bielecki pohľad, ktorý sa mu naskytol. Esesák, ktorý sa s pištoľou prechádzal okolo lomu, občas len tak na zajatcov vystrelil. No s rastúcim počtom väzňov rástla aj „požiadavka“ na ich likvidáciu.

Masové popravy zastrelením, ktoré sa konali na východnom fronte, boli v takejto husto osídlenej oblasti nemysliteľné. Navyše, velitelia SS sa sťažovali, že chladnokrvné vraždy nerobia dobre psychike katov. A tak sa stalo niečo, čo z vraždenia nevinných ľudí urobilo doslova priemyselný proces.

<a href="https://www.pluska.sk/spravy/zo-zahranicia/sokujuce-nacistov-osviencime-bolo-viac-ako-myslelo.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Šokujúce: Nacistov v Osvienčime bolo viac, ako sa myslelo</a>

Tretieho septembra 1941, počas dovolenky veliteľa tábora Hössa, jeho zástupca SS-Hauptsturmführer Karl Fritzsch nahnal niekoľko stoviek sovietskych zajatcov do suterénu bloku č. 11.

Esesáci hermeticky utesnili všetky otvory a nasypali doň kryštáliky jedu používaného na deratizáciu Cyklónu B. Svedkovia počuli tlmené výkriky ľudí, ktorí vedeli, že začínajú umierať. Na druhý deň zistili, že plyn dobre neúčinkoval a mnohí ešte žijú.

Do ciel nasypali ďalšiu dávku, a tak zabili všetkých. Pocity, ktoré veliteľa tábora po splyňovaní sprevádzali, opísal nasledujúco: „Musím priznať, že toto splyňovanie malo na mňa upokojujúci účinok. Vždy som mal hrôzu z popráv pred popravčími čatami.“ To však bol len začiatok.

Obete: Medzi transportovanými boli aj malé detí. Foto: profimedia <div class="contentTextBorder">

Na jar roku 1942 boli do Osvienčimu deportovaní prvýkrát Židia, ktorí nepochádzali z Poľska, ale aj zo Slovenska! Je zarážajúce, že Tisova vláda v Bratislave platila nacistickému Nemecku za každého deportovaného slovenského občana 500 ríšskych mariek, čo je hodnota, ktorá by sa dnes dala vyčísliť približne na 5-tisíc eur.

Počas vojny bolo do nemeckých rúk odovzdaných podľa rôznych odhadov až do 70-tisíc slovenských Židov. Mnohí z nich našli svoju smrť práve v Osvienčime.

V roku 1941 vedenie rozhodlo o rozšírení tábora. Jeho ďalšia časť mala stáť asi 2,5 kilometra od Osvienčimu, hneď vedľa dediny Brzezinka a s kapacitou 100-tisíc ľudí. Žili v barakoch bez tečúcej vody, kúrenia, natlačení na seba. Definitívny verdikt nad európskymi Židmi, tzv. konečné riešenie, padlo na konferencii vo Wansee koncom januára 1942.

Všetci Židia pod nacistickou vládou mali zomrieť. V Osvienčime vraždili ľudí Cyklónom B v márnici krematória, ktoré sa nachádzalo v hlavnom tábore. Svedok Jozef Paczynski si na ten moment v rozhovore pre BBC spomínal:

„Išiel som na pôjd domu a postavil sa na debnu. Dal som dole strešnú škridlu a videl všetko, čo sa tam dialo, ako na dlani. Boli na tých ľudí veľmi zdvorilí. Vyzlečte sa, veci si uložte sem, toto sem, toto tam. Následne nejaký esesák vyliezol na plochú strechu budovy, nasadil si plynovú masku, otvoril poklop a nasypal tam prášok. O chvíľu, napriek tomu, že steny boli veľmi silné, bolo počuť zvnútra krik. Aj cez hrubé múry. To sa dialo napoludnie, za bieleho dňa. Krik trval pätnásť alebo dvadsať minút, potom bol slabší a slabší, až utíchol.“

Peklo menom Osvienčim: V tábore hrôzy zahynulo 1,1 milióna ľudí