TASR

Najlepšou cestou k suverenite je úcta k vlastným dejinám, vzdelanosť a ekonomická prosperita. Konštatuje to predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová v reakcii na 55. výročie okupácie vtedajšieho Československa sovietskymi vojskami. 

"Dvadsiaty prvý august zaviedla naša vláda ako pamätný deň práve preto, aby sme nezabudli, že slobodu a suverenitu musíme vždy brániť a bojovať za ňu," podotýka Remišová. Pripomína, že okupácia Československa proti vôli obyvateľstva predĺžila zločinecký komunistický režim v krajine o ďalších 20 rokov. "Bol to obrovský zásah do suverenity štátu a pokorenie našej národnej hrdosti a svojbytnosti," zdôrazňuje Remišová.

Nasledovala normalizácia, keď režim potláčal náboženskú slobodu, obmedzoval základné ľudské slobody a práva. Kým pred nástupom komunizmu bola krajina jednou z najvyspelejších, okupácia prehĺbila jej ekonomické zaostávanie. Remišová v tejto súvislosti zároveň upozorňuje, že aj po 55 rokoch existujú na Slovensku politici, ktorí chcú krajinu opäť zatiahnuť do sféry neslobody, priemernosti a úpadku.

Článok pokračuje na ďalších stranách &gt;&gt;&gt;

Heger: Ak na svoju históriu zabudneme, budeme ju musieť prežiť znova

Je nevyhnutné pripomínať si historické udalosti. Národ, ktorý na svoju históriu zabudne, je odkázaný ju prežiť znova. Pri príležitosti 55. výročia okupácie vtedajšieho Československa vojskami Varšavskej zmluvy to vyhlásil predseda mimoparlamentnej strany Demokrati Eduard Heger.

"Nikdy nezabudnime na časy, keď sa nám po uliciach premávali tanky a z korby auta na nás mierili vojaci so samopalmi. Vážme si, že Slovensko je dnes súčasťou medzinárodného spoločenstva, ktoré garantuje našu slobodu a bezpečnosť," zdôraznil Heger.

Strana pripomína, že aj v 21. storočí je vidieť, že žiť slobodu, demokraciu a mier nie je samozrejmosť. Útoky na tieto hodnoty zažíva napríklad Ukrajina, objavujú sa však aj medzi politickými predstaviteľmi na Slovensku. Aj v súčasnosti existujú politické sily, ktoré chcú Slovensko mentálne vrátiť pred rok 1968. Strana dôrazne odmieta návrat normalizačných dôb.

Podľa podpredsedu strany Jaroslava Naďa sa význam udalosti z augusta 1968 stáva obeťou prekrúcania a prispôsobovania politickým záujmom. "Niektorí, najmä z extrémistického spektra, sa snažia presvedčiť, že okupant bol spojenec a že tí ozajstní, dnešní spojenci, sú okupanti. Je to však naopak, a preto o tom budeme hovoriť," podotkol Naď.

Podľa strany netreba zabúdať na to, že komunistický režim vzal Slovensku možnosť byť súčasťou vyspelej Európy oveľa skôr. Ľuďom zobral nielen slobodu voliť, ale slobodu rozhodnúť sa, ako prežijú svoj život. Pripomína, že komunistický režim bol zločinecký režim, a to nielen preto, lebo o tom rozhodol súd.

Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968. Zoznam pamätných dní sa zároveň rozšíril aj o 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991. "Týmito dvomi dňami je vymedzených 23 rokov okupácie Česko-Slovenska," vysvetlili predkladatelia novely Zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.

Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.

Medzi prvými obeťami okupácie v Bratislave boli v tom čase len 15-ročná Danka Košanová, ktorú zasiahla guľka na schodoch Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí a o rok starší Peter Legner, ktorého smrteľne postrelili pred budovou hlavnej pošty na Námestí SNP.

Spolu si invázia spojeneckých vojsk na Slovensku vyžiadala 37 obetí na životoch. Počas celého obdobia okupácie až do odchodu sovietskych vojsk v roku 1991 zomrelo v dôsledku ich pobytu na území Československa 406 ľudí.

Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde sa v dňoch od 23. do 26. augusta 1968 konali rokovania. Ich výsledkom bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu, ktorý zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR dovtedy, pokiaľ v krajine nepominie hrozba odklonu od socializmu. Ako jediný z 26 českých a slovenských politikov nátlaku Kremľa odolal a protokol nepodpísal František Kriegel.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.

Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie.

V čase od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Československo armády Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska. Početné zastúpenie viac ako 73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine zostalo.

Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. O dva dni neskôr opustil Československo z vojenského letiska Praha-Kbely aj posledný zástupca sovietskej armády generál Eduard Vorobjov, čím sa definitívne skončil "dočasný", 23 rokov trvajúci pobyt sovietskej armády v Československu.

Slováci si pripomínajú 55. výročie invázie do Československa: Toto odkazuje Heger či Remišová!