Ako sa zmenila spoločnosť po vražde?

Slovenská spoločnosť bola dlhé roky charakteristická tým, že vedela veľa zniesť, ale keď už sme boli len krok od priepasti, vedela zaradiť spiatočku a aspoň na chvíľu ísť správnym smerom. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sme zaradili spiatočku, uvedomili si niekoľko podstatných skutočností a na prvý pohľad sa zdá, že sme iná spoločnosť ako pred touto tragickou udalosťou. Nepriateľ však nespí, pravicoví extrémisti sú v parlamente, predseda parlamentu sa objíma s ľuďmi zo sankčných zoznamov, kubánski politici diktujú tým našim, aký postoj majú zaujať v situácii vo Venezuele, v prezidentských voľbách nás oslovuje niekoľko antisystémových politikov a po sociálnych sieťach ľudia lajkujú nezmysly tárajov zo Smeru a SNS. Vražda oboch mladých ľudí nás možno na chvíľu vychýlila z nejakej trajektórie, ale ako keby sme sa po čase začali vracať späť do zabehnutých koľají.

Ako sa zmenilo správanie politikov po vražde?

Spočiatku boli opatrní, veľmi pozorne volili slová pri komunikácii s verejnosťou. Ale negatívna emócia ich stále ovláda. Predseda parlamentu nadáva podpredsedníčke parlamentu do cigánočiek, táraj Blaha si lieči svoje komplexy skupinovo na sociálnej sieti namiesto toho, aby si ľahol na pohovku priamo u špecialistu a neotravoval nás ostatných so svojim problémom. Predseda najsilnejšieho subjektu vyčíta novinárom, že robia väčšiu škodu ako tornádo a taký Igor Matovič vyhecuje masu ľudí, aby verejne nadávala predsedovi parlamentu. A pravicový extrémista si potichu mädlí ruky a čaká na svoj veľký deň.

Myslíte, že tlak ulice bol naozaj tak veľký, že politici to neudržali a museli odstúpiť (Fico, Kaliňák, Gašpar)

Spočiatku nebol. Keby bezprostredne po vražde odstúpil minister vnútra Kaliňák, prípadne aj s policajným prezidentom Gašparom, tak ako by to v civilizovanej krajine urobil každý minister, Robert Fico by sa nám dnes pravdepodobne ešte stále vysmieval z postu predsedu vlády. Ale tým, ako sa napriek tejto tragickej udalosti držali všetci moci bez nejakého náznaku na sebareflexiu a priznania si časti spoluzodpovednosti za tento tragický čin, iba ľudí povzbudili k väčšiemu tlaku a účasti na verejných protestoch. V Európe totiž nájdete len málo takých národov, ktorí protestujú tak málo, ako práve Slováci.

Máte pocit, že politici sa stiahli do úzadia len na nejaký moment a stále sa chcú vrátiť, keď sa situácia upokojí?

O takom Robertovi Kaliňákovi to možno pochybovať. A vyzerá to tak, že aj o Robertovi Ficovi. Smer klesá smerom nadol, preferenčne sa drží na slušnej úrovni, ale výprask dostal nielen Robert Fico v prezidentských voľbách, Smer utŕžil aj v regionálnych a komunálnych voľbách. V Smere musí prevládať panika, preto niektorí odchádzajú zo strany, do iných, nepolitických funkcií. Niekto možno uvažuje o Belize, iní snáď o ústavnom súde.

Myslíte, že šéf najsilnejšie strany Smer, Robert Fico, by nemal zvážiť svoje správanie, ubrať z arogancie, byť pokornejší a prestať s obviňovaním novinárov?

Robert Fico začínal v komunistickej strane. Teda v tej strane, ktorá svojich oponentov prenasledovala, väznila a svojho času aj popravovala. A napriek tomu, že sme sa komunistickej strany v roku 1989 zbavili, nezbavili sme sa komunistov. Ani ich štýlu politiky. Dokonca sme ich začali zbožňovať a voliť do verejných funkcií. Jedného do prezidentskej, inému sme dali mandát, aby tu vládol ako kedysi komunisti. Iba on a jeho nohosledi. Fico teda nemá v DNA stať sa lepším a pokornejším politikom. Fico ako opozičný líder stále do niekoho búšil. A búšiť neprestal ani ako trojnásobný premiér. Jeho politika bola totiž založená na tom, že namiesto pozitívnej vízie stále niekoho kritizoval, obviňoval, stále na niekoho útočil. Začal s Rómami, neskôr si všimol Maďarov, pravidelne novinárov, len pred niekoľkými mesiacmi objavil migrantov a prednedávnom Sorosa a jeho „deti“. Celá jeho politika je založená na negatívnej emócii, je jeho v hlave, v jeho srdci. A pochybujem, že existuje niečo na svete, čo by ju z neho vyhnalo von.

Viete odhadnúť, ako sa bude situácia vyvíjať práve rok po vražde? Vyženie výročie opäť ľudí do ulíc? Bude to len spomienka, alebo ľudia vyjdú aj s nejakými novými požiadavkami?

Politika by sa nemala robiť na ulici. V reprezentatívnej demokracii na to slúžia voľby. A tie predsa fungujú. Voliči vyhnali Smer z regiónov, vyhnali ho z primátorských stoličiek. Možno mu o chvíľu nedovolia, aby obsadil prezidentský palác a možno mu o niekoľko týždňov zoberú nejaký mandát aj v Európskom parlamente. A potom nás čaká veľká skúška vo voľbách do Národnej rady. Pred parlamentnými voľbami si potom môžeme položiť otázku, či opäť smerujeme k priepasti, alebo sa ešte stále nesieme na vlne eufórie z pozitívnych zmien. Nevidím dôvod, aby sme dnes na ulici riešili politiku. Môžme si tichou spomienkou pripomenúť pamiatku dvoch mladých ľudí, ale rozhodovať o osude krajiny by sme mali vo voľbách.

Slová politológa rok po vražde novinára: Fico nemá v DNA stať sa lepším a pokornejším politikom