Aj preto na pohrebe zaznela pieseň českého muzikanta Jarka Nohavicu Sarajevo, na ktorú mali Martina a Ján tancovať prvý manželský tanec. Jej clivá melódia a citlivý text len umocnili bolestivú atmosféru.

Zaznela aj báseň, ktorú Ján chystal svojej láske Martinke ako svadobné prekvapenie. Jeden zo smútočných hostí ju zarecitoval do melódie skladby Sarajevo.

Záverečné slová básne vyznievajú desivo a kruto. „Ešte nás čaká veľa krásných chvíľ, tak ma prosím za to nezabi, chceme žiť spolu navždy ešte dlhý čas,“ končil sa text Jánovej básne.

Máme za sebou už veľa živých dní, navzájom sme si už priesvitní. Vieš čo máš urobiť, až nie som nervózny. Ja zase šiť gate sebe nehrozí.

Už nám ruky ťaží puto zo zlata, hudba našu pieseň hrá, zo skla našich čaší sa stala priehrada, tak musíme sa navždy milovať.

Mám rád keď sa pýriš, máš líca červené. Keď sa hádame, tak vždy som na vine. Si netrpezlivá jak voda v prameni, no na nič za svete by som ťa nezmenil.

Už nám ruky ťažia kov zo zlata, hudba nám hrá, zo sklá našich čaší zostala priehrada, tak navždy musíme sa milovať.

Dnes nás čaká veľa krásnych chvíľ. Tak ma prosím, Martina, za to nezabi. Chcem žiť až navždy ešte dlhý čas.

Chcem žiť navždy ešte dlhý čas: Posledné vyznanie lásky Jána Kuciaka Martine Kušnírovej