Juraj Orolín

Stáročná príslušnosť Slovenska k&nbsp;Uhorsku znamená, že v&nbsp;rámci vojenských dejín sme takmer vždy súčasťou širšieho, všeobecnejšieho celku. Niekedy to preto môže pôsobiť, akoby sa Slováci nezúčastnili dejinných bojov.

Prirodzene, takýto pocit nie je na mieste. Aj keď možno vďaka tomu nezdobíme predné stránky svetových učebníc, naši predkovia stáli po boku Maďarov, Nemcov, Čechov i ďalších národov v&nbsp;mnohých vojenských potýčkach (niekedy i&nbsp;na opačných stranách).

Jedny sú prirodzene slávnejšie, ako iné. Bitka pri rieke Slaná, Rozhanovce, Varna, Moháčska katastrofa, boj o&nbsp;Veľké Vozokany či Világoš sa u nás skloňujú relatívne často. Poďme si však pripomenúť tie menej známe, no nemenej významné bitky.

Štrnásty marec je dôležitým dátumom nielen novovekých slovenských dejín. V&nbsp;tento deň sa v&nbsp;roku 1074 proti sebe postavili vojská uhorského kráľa Šalamúna a&nbsp;nitrianskeho kniežaťa Gejzu, ktorého podporil jeho brat,&nbsp;biharské knieža Ladislav.

Išlo o&nbsp;vyvrcholenie dlhoročných sporov o&nbsp;uhorský trón, ktoré v&nbsp;zásade trvali už od smrti kráľa Štefana I.&nbsp;v&nbsp;roku 1038. Prvý uhorský panovník totiž umrel bez priameho mužského potomka - jediný syn Imrich zahynul počas lovu v&nbsp;roku 1031.

Víťazstvo si vydobyli Gejza a&nbsp;Ladislav, čím sa k&nbsp;uhorskej korune dostala vedľajšia, takzvaná nitrianska vetva rodu Arpádovcov. Gejza sa stal novým kráľom, Ladislav zas nitrianskym kniežaťom. O&nbsp;tri roky neskôr však starší brat zomiera a vladárom sa stáva Ladislav.

Ako uhorský kráľ sa v&nbsp;roku 1081 konečne porátal so Šalamúnom, ktorého porazil pri Bratislave. Ladislav I., sám neskôr vyhlásený za svätca, dosiahol počas vlády mnoho úspechov, ako napríklad kanonizáciu prvých uhorských svätcov. Aj dlhé storočia po svojej smrti patril k&nbsp;<a target="_blank" rel="noopener" href="https://standard.sk/245875/nas-takmer-zabudnuty-kral-pribeh-svateho-ladislava">najobľúbenejším kráľom</a> nielen na Slovensku, ale v&nbsp;celom Uhorsku.

V&nbsp;roku 1095 bola vo francúzskom meste Clermont zvolaná prvá križiacka výprava, ktorej cieľom bolo oslobodiť Svätú Zem z&nbsp;moslimského područia. V&nbsp;nasledujúcich mesiacoch sa zozbieralo niekoľko križiackych vojsk, ktoré sa rôznymi cestami snažili dostať na Blízky východ.

Jeden v&nbsp;vodcov križiakov, kňaz Folkmar, viedol svoje jednotky z nemeckých krajov do Čiech. Odtiaľ plánovali pokračovať cez Uhorsko na juh až do Východorímskej riše. Cestou sa však nespútané vojsko o&nbsp;sile zhruba 12-tisíc mužov dopúšťalo lúpenia a&nbsp;rabovania, ako aj ďalších zločinov.

Na Slovensko sa križiaci dostali z&nbsp;Moravy buď pri Trenčíne, alebo pri Uhorskom Hradišti (ktoré v&nbsp;tej dobe ešte patrilo k&nbsp;Uhorsku, resp. k&nbsp;Nitriansku). Križiacke plienenie pokračovalo aj na našom území, takže proti nim vytiahlo nitrianske vojsko kniežaťa Álmoša s&nbsp;jasným úmyslom – zastaviť túto hrozbu.

Niekde v bližšom či širšom okolí Nitry boli križiaci vedení Folkmarom našincami porazení a&nbsp;rozohnaní. Stručne to opisuje <a target="_blank" rel="noopener" href="https://books.google.sk/books?id=vqUPEAAAQBAJ&amp;pg=PA477&amp;lpg=PA477&amp;dq=crusades+folkmar+defeated+near+Nitra&amp;source=bl&amp;ots=7lQDrvGIBY&amp;sig=ACfU3U0atgo8R_Mt27DGJGQNCIbxDTZ12g&amp;hl=sk&amp;sa=X&amp;ved=2ahUKEwiNt4T_usqAAxVB2KQKHSEHAbMQ6AF6BAgKEAM#v=onepage&amp;q=crusades%20folkmar%20defeated%20near%20Nitra&amp;f=false">zápis</a> istého Saského kronikára: „Folkmarov ľud tiahnuci cez Čechy, keď bol pri Nitre, panónskom meste, bol rozbitý bojom, sčasti pohynul mečom, sčasti padol do zajatia.“

Táto časť môže pôsobiť ako podpásovka. Ide však o skutočne zaujímavú časť uhorských, a&nbsp;teda i&nbsp;našich dejín, ktorá si zaslúži pozornosť.

Rok 1098 bol opäť poznačený rodinnou nevraživosťou Arpádovcov. Uhorský kráľ Koloman I. bol v&nbsp;spore so svojím bratom,&nbsp;nitrianskym kniežaťom Álmošom. Dospelo to až do bodu, keď proti sebe vytiahli na čele vojsk.

Stretli sa pri mieste zvanom Vrakúň (Várkony) niekde na rieke Tise, kde malo dôjsť k boju. Roztrpčení bratia sa však museli nečakane pomeriť. Obe uhorské vojská totiž odmietli bojovať proti svojim súkmeňovcom.

Tamojšia šľachta dokonca navrhla nasledovné: „Nevidíme dôvod na bitku, ak však tamtí dvaja [Koloman a&nbsp;Álmoš, pozn. red.] tak milujú boj, tak nech bojujú jeden s&nbsp;druhým osamote, víťaza následne prijmeme za svojho vládcu.“ Dvojica sa k&nbsp;súboju nemala a&nbsp;krviprelievanie sa tak neuskutočnilo.

Husiti mali dlhú dobu nádych neporaziteľnosti. Vďaka novým spôsobom boja, dobrému veleniu, vysokej motivácií i&nbsp;podceňovaniu zo strany svojich sokov sa toto české hnutie dlho bránilo nepriateľom, ktorí ich obkolesovali zo všetkých strán.

Dokonca si mohli dovoliť útočiť na okolité kraje. Tieto bojové výpravy, zvané aj spanilé jazdy, mali predovšetkým koristnícky charakter, avšak slúžili aj vojenským či náboženským cieľom. Ich obeťou sa stalo aj Slovensko, kde husiti zavítali hneď niekoľkokrát.

V&nbsp;roku 1431 vytiahli husiti (tzv. sirotkovia a táboriti) opäť proti Uhorsku. Pohybovali sa a&nbsp;lúpili po západnom a&nbsp;strednom Slovensku, kde sa k&nbsp;nim okrem iného pridávalo aj mnoho Slovákov. V&nbsp;októbri dokonca dobyli samotnú Nitru.

Medzitým sa začali naplno prejavovať rozpory vo velení i o&nbsp;delení koristi. Táboriti sa predbežne stiahli z&nbsp;krajiny, sirotkovia sa však rozhodli vytrvať o&nbsp;trochu dlhšie. To sa im nakoniec stalo osudným. Našinci zničili most cez Váh pri Hlohovci, takže husiti museli pochodovať severne k&nbsp;najbližšiemu brodu.

Tam, medzi Ilavou a&nbsp;Košecou, padli sirotkovia do pasce, ktorú im pripravili Uhri. V&nbsp;oboch armádach pritom bojovali v&nbsp;rôznej miere Česi, Moravania, i&nbsp;Slováci. Zo zápasu známeho ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://cestovanie.pravda.sk/cestovny-ruch/clanok/297923-na-povazi-sa-odohra-krvava-bitka/">bitka na Rudom poli</a> vyšli 9. novembra 1431 víťazne našinci a&nbsp;husiti utrpeli veľké straty.

Na záver sme si nechali jednu malú perličku, ktorú nám uchovala kronika moravského mesta Holešov (<a target="_blank" rel="noopener" href="https://katalog.muni.cz/Record/MUB01000716373">Kronika holešovská: 1615-1645</a>). Tamojšie obyvateľstvo v&nbsp;roku 1620 ohrozovali výpady poľských kozákov, tzv. Lisovčíkov. Okrem menovania ich zločinov a&nbsp;vyčíňania sa dozvieme i&nbsp;nasledovné:

„Opäť tretíkrát Poliaci cez slovenskú zem šli, teda štyri dni po sv. Jánovi Krstiteľovi a&nbsp;šli tu mimo Púchov k&nbsp;Bytči, ale zbitých ich bolo od Slovákov okolo 186 osôb.“ Nie je to jediná skúsenosť, ktorú našinci s&nbsp;kozákmi mali.

Len o&nbsp;rok neskôr stojí mesto <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.myjava.sk/mesto/o-myjave/historia/">Myjava</a> na strane stavovského povstania vedeného Gabrielom Betlenom proti kozákom rakúskeho cisára. Mesto je za svoj odpor nakoniec vyrabované a&nbsp;čiastočne vypálené. O&nbsp;tomto boji sa nám dokonca zachovala vzácna slovenská pieseň <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zlatyfond.sme.sk/dielo/193/Anonym_Myjava-a-kozaci/1">Myjava a&nbsp;kozáci</a>.

Naše menej známe bitky: bojovali sme s križiakmi, husitmi i kozákmi

Súvisiace články

Prehra, ktorá zachránila Austráliu: Chaotická bitka výrazne ovplyvnila vojnu v Tichomorí

Objavili sa nikdy nevidené FOTO z vlaku do PEKLA: Takto zachránili Židov pred smrťou v Terezíne

Ako rozpoznať, že ide vojna? Niektoré ekonomické ukazovatele to včas prezradia