Vyše 30 rokov žijete s tou istou ženou, máte s ňou štyri deti, darí sa vám v podnikaní. Je vôbec dar, ktorým vás možno ešte prekvapiť a potešiť? – Najkrajšie som už dostal od detí. Krásne vnúčence, dvoch vnukov a dve vnučky. Nič viac nepotrebujem. Košeľu mám, hodinky tiež, prsteň aj dobré auto. Kravaty alebo obrazy? Na čo to je? To som si mohol kúpiť aj kedysi za tuzexové koruny. Ja už mám svoje roky a dôležité je, že sme zdraví a súdržnosť rodiny. Najstaršia Katka je riaditeľkou hotela Kaskády, Monika dobrá advokátka, Kájo so mnou podniká a 15- ročný Marián chodí do školy. Kúpil som pre rodinu zájazd, na ten sa teším.

Takže ste sa obdarovali sám? – Milujem more a byť na lodi týždeň s celou rodinou, raňajkovať a večerať spolu, hrať sa s vnukmi v bazéne, to je pre mňa úžasný dar. Budeme brázdiť more od Benátok až po Istanbul cestou, ktorú mám zbehanú svojím katamaránom.

To vyzerá, že Konárikovci obsadia celú loď… – Nebude nás viac ako 12 ľudí (smiech). Pripomína mi to mladé roky, keď som na veľkých lodiach spieval. Cestoval som vtedy s manželkou a dcérami, spávali sme v kajutách pri strojovni, kde boli zamestnanci, a celú noc bolo počuť hukot motorov. A prežili sme, rád sa vraciam do tých čias. Súdruhovia mi dali možnosť vycestovať, nikdy som nechcel ujsť a mohol som, ale vedel som, že jedného dňa sa to skončí.

V Chorvátsku ste ako doma, máte vilu na brehu mora, podnikáte a mali ste aj hotelový komplex Božava. Prečo ste ho pustili? – Nie ako, ja som tam doma. Chorvátsko je môj druhý domov, chorvátsky aj rozprávam. Tí ľudia majú v sebe úžasnú národnú hrdosť, to my sme len v plienkach. Sú hrdí na svoju krajinu a všetko si museli tvrdo len „včera“ vybojovať. Božavu som pustil asi pred štyrmi rokmi. Človek, ktorý robí biznis v hotelierstve, sa naučí, že ak ho chce robiť, musí ho mať v okruhu 60 kilometrov, inak ho neodkontroluje. Zvyknem sa tam zastaviť na kávu a mám radosť, že spoločnosť do hotela investuje a je z roka na rok krajší.

Nepopíjalo by sa vám lepšie, keby ste predsa len sedeli vo vlastnom? – Kúpiť pozemky, slušne postaviť apartmány a slušne ich predať, to si viem odkontrolovať aj odtiaľto alebo z jachty s namočenými nohami v mori. V tom sa realizujem a má to perspektívu. Chorváti na rozdiel od nás pochopili, že turizmus môžu budovať, len keď je kompletná infraštruktúra. Vrazili peniaze do diaľnic, železníc i letísk. My o tom len hovoríme, ale oni to aj robia a tiež je u nich kríza. Stavajú hotely, legislatívne vstupujú do podpory turizmu a ten im produkuje miliardy.

Je známe, že máte záujem o kúpele Sliač a váš komplex Kaskády plánujete s nimi prepojiť do veľkého kúpeľného centra. Povráva sa, že už ste ich vlastníkom, je to pravda? – Stále som vlastníkom 13 percent akcií, vlastnícke pomery ešte nie sú vyjasnené. Pokiaľ nebude vyriešený spor medzi Fondom národného majetku a Soboňom, nedá sa nič robiť. Je to na škodu, ale musíme vyčkať, kým rozhodnú súdy. Dovtedy nikto do kúpeľov nevloží ani korunu. Kúpele chátrajú, klientov ubúda.

Údajne máte zmluvu s Viliamom Soboňom, ktorého spoločnosť Corvas má byť vlastníkom 51 percent akcií. Platí, že by ste ich v prípade jeho úspechu na súde kúpili? – Zmluva platí a myšlienka prepojeného centra je reálna, ale až keď získam v kúpeľoch majoritu. Na Kaskádach robíme wellness a kúpele zasa majú medicínsky charakter. Dúfajme, že sa to konečne pohne.

V rokoch 1994 až 1998 ste boli poslancom parlamentu za HZDS. Návrat do politiky ste však rázne odmietli. Nerozmysleli ste si to? – Už som to raz zažil, pre mňa to bola vysoká škola politická. Spoznal som ju a nemám záujem. Je dobré mať priateľov a tých spoznáte, až keď sú na dne alebo na výslní. Na prstoch jednej ruky môžem spočítať, koľkých si vážim. Spoznal som veľa ľudí, ktorí k vám chodia, lížu zadky a šuškajú, akí ste dobrí.

… a prídu za vami, keď sa blížia voľby. – Mňa pred voľbami nikdy nepotreboval vyhľadávať napríklad pán prezident Gašparovič. Vždy som ho uznával a stál pri ňom aj vtedy, keď odišiel z HZDS. Je to človek, ktorého si vážim ako prezidenta, ale v prvom rade ako človeka. Bol som aj v Limbachu, kde sme čakali na výsledky volieb a bol som presvedčený, že vyhrá.

Vie sa o vás, že máte úzke vzťahy aj s chorvátskym prezidentom… – Viete, čo je krásne? Pred tromi mesiacmi som dostal od prezidenta Stjepana Mesiča oficiálnou cestou cez veľvyslanectvo Chorvátskej republiky poďakovanie za upevňovanie slovenskochorvátskych vzťahov. Aj tohto muža si vysoko vážim, je to vynikajúci politik, vtipný človek a Chorváti ho milujú.

Aj v biznise by ste takých našli? – Určite a sú to skvelí ľudia. Štefan Rosina (prezident a predseda predstavenstva Matador Púchov – pozn. red.) alebo Vlado Soták (generálny riaditeľ Železiarní Podbrezová – pozn. red.), ktorý bojuje o fabriku a nemá to dnes ľahké a tiež Milan Fiľo (veľkopodnikateľ v oblasti papierenského priemyslu – pozn. red.). Páčilo sa mi, keď mi Milan raz povedal: Karolko, vieš čo ja milujem? Keď idem cez mesto a vidím komíny, to milujem, lebo to sú fabriky. Veľa Slovákov sa presadilo vonku, ani o nich nevieme, držia sa v úzadí. Väčšinou sa o nich len napíše, koľko majú miliónov a aké miliardové majetky, ale nikto nevidí tú robotu, že o fabriky sa treba starať. Štát by im mal dať metál, ale my sa podnikateľom nedokážeme ani len poďakovať.

Nedocenenie alebo závisť? Za tie roky ste si už museli zvyknúť… – Nemal som problém za komunistov voziť sa v Mercedese, ale nemal som ani problém spať na lodi, kde mi celú noc v kajute hrkotali pri hlave motory. Vtedy som bol mladý a býval som dolu v podpalubí na poschodí mínus tri. Dnes si môžem dovoliť byť hore na 12. poschodí tej lode a mám šesťdesiatku na krku. A to som šťastný, že ju mám, lebo sú aj takí, čo sa nedožili, viď môj priateľ Vilo Veteška, a to je to, čo len málokto pochopí. Roky nevrátite. Tak nezáviďme druhým, že majú krajšie topánky alebo auto. Nechajme ich žiť. Je to osud a šťastie, ale to ostatné si každý musí vydrieť sám.

Karol Konárik: Mám 60-tku a som šťastný, že ju mám