Začnime zoširoka. Ako ste sa dostali k práci advokáta? Bol to váš sen od detstva alebo je to dedičné povolanie v rodine?

V detstve som nemal sen, že chcem byť právnik alebo advokát a nepochádzam ani zo širšej právnickej rodiny. Otec &nbsp;v neskoršom veku absolvoval Právnickú fakultu UK, ale aj po štúdiu sa venoval skôr podnikaniu. Na strednej škole som začal k tomu právu inklinovať, možno tam bol vplyv, že otec v tom čase právo študoval, takže sme viedli nejaké rozhovory. A na strednej v tom období som aj o sebe zistil, že nemôžem robiť nič súvisiace s matematikou, chémiou či biológiou, tak som sa rozhodol pre právo. A vždy ma bavila história. Až dodnes.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?

Neviem, či by som dokázal vypichnúť len jednu vec. Keď vychádzame z toho, čo je poslanie advokácie, o čo by sa mal advokát celý čas snažiť, právo nie je len formou podnikania, aj keď to vykonávame za odmenu. Advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva fyzických a právnických osôb. To by mal každý jeden advokát vnímať tak, že je to vlastne poslanie pomáhať. Pôsobím aj v civilnom práve. Venujem sa aj občianskemu právu, ako aj obchodnému právu. Samozrejme, v médiách najviac rezonujú kauzy spojené s trestným právom. Advokát by mal vždy hľadieť na to, akým spôsobom môže tomu klientovi pomôcť. Nebrať klienta ako tovar. Napríklad, ak by som vedel, že nejaký prípad je vopred odsúdený na neúspech a napriek tomu by som klienta neupozornil na to, aký je môj názor, je to neetické, zavádzajúce, som povinný ho poučiť, že napríklad nárok je premlčaný alebo tento nárok súd nemôže prijať, bude súdom odmietnutý. Advokát nie je len ten, za ktorým niekto príde a povie; napíšte mi toto, lebo ja to takto chcem. Ja som povinný ho po prvé nielen poučiť, no zároveň hľadať aj možnosti, ako mu pomôcť. Ale nie všetci advokáti k tomu tak pristupujú, a preto sa snažíme v Slovenskej advokátskej komore vychovávať aj týmto spôsobom advokátskych koncipientov. Mala by to aj verejnosť tak vnímať, že advokát má predovšetkým pomáhať. Veľakrát, som si toho vedomý, sú iné skúsenosti ľudí, ale nedá sa to generalizovať. Je to v praxi často práve naopak, klienti mávajú s advokátmi rôzne, aj negatívne skúsenosti, čo robí zlé meno celej advokátskej profesii.

Takže ste nikdy nemali niečo ako výhradu svedomia? Či dobrý advokát by mal obhajovať za každých okolností?

Zatiaľ som ju nikdy nemusel uplatniť. Advokát je však povinný poskytnúť právnu pomoc, ale máme podľa zákona možnosti, ako odmietnuť poskytnutie právnej služby. V súčasnosti je medializovaná aj jedna kauza, ktorá teraz rezonuje, ktorú by som z výhrady svojho vnútorného presvedčenia nevedel prevziať a vykonávať v nej obhajobu. Ale konkrétne nebudem menovať.

Vráťme sa k trestnému právu. Nie je to také kľučkovanie alebo hľadanie dier v zákone? Najkreatívnejší druh práva, taká čerešnička?

Vraví sa, že keď chcete byť slávny, robíte trestné právo, keď chcete byť múdry, robíte civilné právo, a keď chcete byť bohatý, tak robíte obchodné právo. Trestné právo je zaujímavé, pretože každý prípad je iný, čo platí však aj v iných. No viete skĺznuť aj tu do rutiny. Je hlavne zaujímavé, že sú to orgány činné v trestnom konaní, ktoré musia preukazovať, že niekto niečo spravil. To vnímam ako výzvu. Je to súboj dvoch strán, niekto niečo tvrdí a my sme proti. A súd by mal čo najmenej do toho zasahovať.

Teraz ste to tak načrtli, súd, prokurátor, polícia, advokát. Aké sú medzi vami vzťahy?

Snažím sa tie vzťahy vnímať čisto profesionálne. Rešpektujem, že každý si robí svoju prácu.

Takže žiadna rivalita? Zazeranie či ohováranie na chodbe?

Rivalita môže byť na tej úrovni, že odborne budeme súperiť, bez toho, aby sme skĺzli do osobných urážok či konfliktov, ktoré tam nepatria. Môžem mať názor, ktorý prejavím v nejakej písomnosti, môžem napríklad podať sťažnosť, kde uvediem, že postup je nezákonný.

Áno, to je vaša práca. Ale také chodbové šuškanie? Akú máte skúsenosť?

Vychádzam z &nbsp;toho, ako sa snažím k tomu ja pristupovať. Stane sa. Dostane sa aj advokát do neprimeraného konfliktu či už s vyšetrovateľom alebo prokurátorom. Často viem odhadnúť, čo sa dá od koho očakávať. Môj názor je, že máme výsluchovú miestnosť alebo pojednávaciu miestnosť a to je ten priestor, kde sa môžeme v úvodzovkách hádať a súperiť.

Takže sa niekde zavriete, tam sa dohadujete a potom sa vrátite pred sudcu?

Nie, nefunguje to tak, ako vidno v amerických filmoch. Napriek tomu nevidím dôvod, prečo sa vyšetrovateľa nespýtať osobnú otázku, ako sa má. Alebo aj sudcu sa normálne slušne spýtať, ako sa mu darí alebo zaželať pekný deň. Môžeme byť v pojednávacej miestnosti súperi a nepriatelia, ale nie je vylúčené, aby sme v súkromí potom išli &nbsp;napríklad s kolegom advokátom na kávu. No tie vzťahy by mali byť na tej úrovni, aby to neskĺzlo do osobných urážok. Je to upravené aj v zákone o advokácii aj v advokátskom poriadku.

Áno, máme zákony, no tie sa porušujú. Ak by sa všetci riadili podľa zákonov, nemali by ste ani prácu.

To je samozrejmé, ale to je aj úloha Slovenskej advokátskej komory v prípade, ak advokát porušuje zákon o advokácii alebo naše stavovské predpisy. Slovenská advokátska komora rieši množstvo disciplinárnych konaní, lebo sa navzájom advokáti pochytili, alebo niekto na niekoho niečo nevhodné napísal.

Čo znamená, že napísal?

Napríklad nejaký advokát protistrany napíše na druhého advokáta, že je „debil“ alebo inú urážku. Napíše to do písomného podania na súd.

To je dosť detinské...

No vidíte, to sa stáva aj tu. A presne vtedy nastupuje advokátska komora. Nie je to však len nevhodné správanie advokátov, väčšina disciplinárnych previnení je v tom, že niekto nevyúčtuje odmenu, neinformuje klienta tak, ako by mal. Predmetom disciplinárnych konaní je mnohokrát vzťah: advokát a klient.

A aké sú potom postihy? Finančné pokuty?

V prípade, ak ide o vzájomný konflikt medzi advokátmi, je povinnosť vykonať zmierovacie konanie, aby sa predišlo oficiálnemu podnetu, pričom je advokát povinný vyzvať toho druhého kolegu - advokáta na zmierovacie konanie. Sú rôzne možnosti disciplinárnych opatrení, ako písomné napomenutie, verejné napomenutie, peňažná pokuta, dočasné pozastavenie funkcie a &nbsp;potom najprísnejšie je už vyčiarknutie zo zoznamu advokátov.

Pamätáte si nejaký taký prípad, keby bola advokátovi odobratá licencia?

Ja som taký prípad nemal, ale viem, že boli ojedinele aj také prípady.

Čo také musel spraviť?

Neviem presne, ale určite dosť závažné porušenie stavovských predpisov.

Zostaňme pri vašej práci. Vnímate nejaké najväčšie problémy v našej justícii?

Nie som zrejme najkompetentnejší, aby som mohol všeobecne zhodnotiť stav a problémy justície. No ako advokát sa nazdávam, že nie je správne, pri tomto všetkom, čo sa deje, veci zovšeobecňovať a vytvárať atmosféru, že ideme všetkých potrestať. Ja si nedovolím povedať, že by ten náš systém súdnictva nefungoval. Najdôležitejšie je, aby nedochádzalo k zásahom do súdnej moci neprimeraným spôsobom. Súdna moc by mala byť nezávislá. Samozrejme, vyskytujú sa rôzne problémy, s ktorými bojujeme aj my advokáti. Ale môžem povedať, že za posledné roky sa naozaj v rôznych veciach výrazne snažia sudcovia dávať pozor, byť ostražití, aby nevznikali prieťahy v konaní a súdne spory netrvali tak dlho. Justícia má určité problémy a je potrebné zmeniť aj celospoločenské nastavenie, to nie len vec súdnej moci v štáte. Ale nemyslím si, že by bol súdny systém ako celok teraz nefunkčný. Mám skúsenosť s vysokou profesionalitou, nedá sa zovšeobecňovať, sú tam mnohí čestní sudcovia, neskorumpovateľní ľudia. A vývoj právneho poriadku reaguje na to, ako sa ľudia snažia aj obchádzať zákony. Právny poriadok totiž nemôže všetko predpokladať. Je to reakcia zákonodarnej moci na kreativitu ľudí, na to reaguje. Aj právny poriadok sa vyvíja, aj naša spoločnosť a tiež potrebuje nejaké „ozdravné“ procesy.

V poslednom čase rezonuje v spoločnosti podplácanie sudcov, vyšetruje sa to. Stretli ste sa vy niekedy s niečím takýmto, alebo dopočuli ste sa o tom?

Toto je z môjho pohľadu veľmi citlivá vec, vzhľadom k tomu, že obhajujem jednu z osôb, pri ktorej sa dokazuje, či časť justície mala byť manipulovaná. Bolo by z mojej strany absolútne nesprávne, neprofesionálne, aby som sa k tomu vyjadroval, pretože je to stále živá vec a moja klientka je jedna z obvinených v tejto kauze, ktorá je intenzívne sledovaná celou spoločnosťou.

Vraveli ste, že je to stále živá vec. Máte pocit, že v takýchto prípadoch škodí zvýšený záujem novinárov a medializácia takýchto procesov?

Ja chápem záujem novinárov, ako aj verejnosti v tom zmysle, že je tu nejaké prekvapenie. Samozrejme, je to prípad, ktorý vyvolal prvotný šok, pretože sa doteraz niečo podobné v takom rozsahu voči sudcom a advokátom ako podozrivým neodohralo a verejnosť má právo sa o to všetko zaujímať, respektíve ľudia to nemôžu vnímať akokoľvek ospravedlňujúco, ak takéto podozrenia vznikajú. A potom, prirodzene, ľudia chcú veriť, že ak bola otrasená ich istota, že sú tie súdy nezávislé a nestanné, nech sú všetci potrestaní. Na druhej strane treba rešpektovať prezumpciu neviny, a to aj zo strany novinárov. To je aj vec novinárskej etiky, ja si ich prácu veľmi vážim, ale je to aj ich úloha, aby nepodľahli presvedčeniu, že musia nasýtiť celú atmosféru a verejnú mienku. Každý chce ísť na súd s myšlienkou, že aj ten sudca bude nezávislý a nestranný. Ale nemyslím, že justícia je v absolútnom rozklade a nefunguje. Máme okolo 1 200 sudcov, a ak teda tieto podozrenie sú predmetom vyšetrovania, tak sa týkajú len nejakého percenta a nie dobré „hodiť celú justíciu do koša“, nie je treba vytvárať atmosféru, ktorá znásobuje dopyt po najprísnejších trestoch. Žijeme v právnom štáte a nemôžeme si zákon a právo prispôsobovať, ako sa nám to hodí. Ale to vravím bez toho, aby som akokoľvek z mojej strany vyslovil podozrenie, keďže fungujem v tejto vyšetrovanej veci ako obhajca.

Aký je váš názor na vynášanie zo spisov a medializáciu prebiehajúcich prípadov?

Keď sme v trestnom konaní, tak máme jasne napísané v Trestnom poriadku, že prípravné konanie je neverejné. To znamená prístup k spisu má vyšetrovateľ, obhajca, obvinený, prokurátor a poškodený, prípadne splnomocnenec poškodeného. Nikto iný nemá právo do spisu nahliadnuť a oboznámiť sa s obsahom. Potom je tu druhá vec, tá neverejnosť prípravného konania. V konkrétnej vyšetrovanej veci som to povedal, keď o kauze začali referovať médiá. Povedal som to na úvod, teda už 11. marca v Nitre, že sme v štádiu prípravného konania, nebudem hovoriť detaily, kto čo povedal, ako povedal, či bol taký svedok vypočutý, alebo nebol a iné. Pretože na to nie som oprávnený.

Áno, ale uniknuté informácie sa dostanú k médiám od niekoho z tých osôb, čo ste menovali, a majú prístup do spisu.

Prepáčte, ale to už nie je môj problém.

Ale nie je to také kopanie do vašich rád? Všetky skupiny asi súhlasia, že je to nesprávne, no aj tak sa informácie dostanú von.

No asi s tým niekto nemusí súhlasiť. Ťažko sa na to hľadá odpoveď. Potom je úlohou kompetentných subjektov, ktoré v prípade zisťujú konkrétnu osobu, aby preverili, kto tieto informácie vyniesol zo spisu a akým konkrétnym spôsobom to dala von novinárovi. Samozrejme, novinári si chránia svoj zdroj a na to sa odvolávajú. A sme v začarovanom kruhu.

So spomínanými procesmi vstupuje do hry aj politika. Nejeden politik sa vyjadruje k prípadom a niektorí sa snažia z toho vytĺcť aj kapitál. Dávajú statusy a podobne. Aký je váš názor na takéto vezenie sa na vlne a poukazovanie na cudziu morálku?

Každý nejakým spôsobom vykonáva advokáciu, každý sa k tomu stavia svojim spôsobom. Akákoľvek politizácia alebo vybíjanie politického kapitálu v akejkoľvek veci znižuje právo na spravodlivý proces. Neprimeraná medializácia veci môže byť v neprospech klienta.

Deje sa to aj v prípade vašej klientky. Vyjadruje sa k tomu premiér, poslanci a mnohí iní, ktorí by mali poznať ústavu a byť nestranní, majú práve tento proces ako hlavnú tému dňa. Je tu nadradený verejný záujem?

Isteže nejaký verejný záujme sa dá vždy odôvodňovať z jednej aj druhej strany. Ale napríklad vynášanie zo spisov nemá akékoľvek opodstatnenie vo vzťahu k verejnému záujmu. No ak osoba bola alebo je vo verejnej funkcii, je povinná zniesť väčšiu mieru kritiky. A potom je tu zo strany verejnosti spomínané právo na informácie. Ale nemyslím si, že &nbsp;akákoľvek kauza alebo trestná vec, ktorá sa deje alebo je predmetom vyšetrovania, by mala byť politizovaná. Treba vždy zachovať prezumpciu neviny a zároveň právo na spravodlivý súdny proces. Treba si uvedomiť, že aj ten spôsob medializácie vyvoláva určitý obraz o danej veci.

Chcete povedať, že médiá informujú nepravdivo?

To v žiadnom prípade. Ale spôsobom prezentácie prípadu sa ľudom dostáva do podvedomia aj celý rad hodnotiacich úsudkov, čo formuje aj verejnú mienku s určitými hodnotiacimi úsudkami, tak to vyvoláva aj dojem u všeobecnej verejnosti. Nechcem povedať, že by nejaký vyšetrovateľ, prokurátor alebo sudca bol ovplyvňovaný týmto spôsobom. Len hovorím, že to má celospoločenský dosah.

Tak ako by sa mali zverejňovať podobné správy?

Podľa mňa malo byť zverejnené že, zadržali toho a toho, je to ten a ten, je tam nejaké podozrenie, prepojenie a nevybíjať na tom politický kapitál. Ale deje sa to tu už dlhodobo, že cez trestné právo sa zviditeľňujú politici. Napríklad pri Mikulášovi Černákovi.

Ale tam nebolo také podozrenie na prepojenia na najvyšších činiteľov štátu.

Nech sa to vyšetrí, preukáže alebo nepreukáže. Ale nie správe vyjadrovanie rôznych osôb ku kauzám bez toho, aby mali poznatok, čo je obsahom spisu. To platí aj vo vzťahu k mojej klientke.

Áno, k Monike Jankovskej a jej údajnej vine sa už vyjadril asi naozaj každý.

Každý sa už k tomu vyjadril, každý už povedal prečo má pocit, že má čo k tomu povedať. Uvedomujúc si predovšetkým to, že v súčasnosti sa táto vec vyšetruje, niekto vzniesol obvinenie, rozhodol o sťažnosti, rozhodnutie je odôvodnené, je uvedené prečo to tak je a napriek tomu, že s tým nemusím súhlasiť, tak si nemyslím, že je správne, aby sme sa vyjadrovali napríklad k výške trestu, ktorá by bola adekvátna, lebo to je porušenie prezumpcie neviny. Pretože ešte nikto nebol doteraz odsúdený. Podotýkam, že to musí platiť, malo by to platiť všeobecne, nielen vo vzťahu k mojej klientke.

Neviem, či odpoviete, ale keď sme pri pani Jankovskej, mnohých to zaujíma. Ako zvláda väzbu a navštevuje ju niekto?

Návštevy iných osôb ako advokátov, sú úplne zakázané pre koronavírus. Návštevy zatiaľ nefungujú. Ale zaviedli teraz skype a môže uskutočňovať videohovory.

Advokát by mal svojho klienta dobre poznať a mala by byť medzi nimi veľká dôvera. Ako sa takýto vzťah vytvára?

Je za tým aj veľa psychológie. Vzťah advokáta a klienta je založený na spoločnej dôvere. Klient, ktorý osloví advokáta, môže ísť aj cez nejaké odporučenie, väčšinou je to na referenciu. Máloktorý klient zazvoní len tak na zvonček.

To by si mohli ľudia s vami spojiť, že sídlite v budove Bonaparte, kde mal Marian Kočner svoje byty, ktorý mal mať prepojenie s Monikou Jankovskou, ktorú vy zastupujete.

Sídlo mojej advokátskej kancelárie je založené na základe nájomného vzťahu, ktorý vznikol dávno pred začatím trestného stíhania proti mojej klientke Monike Jankovskej a žiadnym spôsobom nesúvisí so zastupovaním mojej klientky Moniky Jankovskej. Nemal som ani nemám informácie o vlastníckych vzťahoch Mariana Kočnera.

Mal by si advokát so svojím klientom rozumieť?

Niekedy si s klientom viac sedíte, niekedy menej. Napriek tomu, najdôležitejšie je pomôcť klientovi. Avšak advokát nikdy nesmie byť závislý od klienta, vzťah musí byť výlučne profesionálny. Veľakrát ani nie je dobré, ak advokát skĺzne do priateľského vzťahu s klientom, aj keď sa to niekedy stane.

A je rozdiel medzi klientmi ženami a mužmi? Ženy bývajú viac citlivejšie. Napríklad, keď zostaneme pri tom trestnom práve, žena to inak vníma ako muž. Najmä, ak je odtrhnutá od rodiny...

Je to iné, každá ľudská bytosť je individuálna. Nedá sa to zovšeobecňovať. Sú určité osobitosti pri mužoch aj ženách. Veľakrát sa stane, že žena prekvapivo vydrží viac ako muž.

A je pravda, že advokát vždy drží stranu klientovi? Sú veci, ktoré vie, ale neprezradí?

Platí, že my neobhajujeme skutky konkrétnej osoby, my obhajujeme ich právo, právo na obhajobu a s tým spojené práva, ktoré sú im zaručené. To je úloha advokáta. Základom je advokátska mlčanlivosť. &nbsp;A zároveň sme povinní sa riadiť pokynom klienta. Vždy v každej veci. Ten pokyn, ak by bol v rozpore so zákonom, advokát ním viazaný nie je. A najmä mojou povinnosťou nie je skúmať pravdivosť tvrdení môjho klienta. Ja som viazaný jeho pokynmi, v prípade, ak zistím, že skutočnosti, ktoré uviedol klient, sú iné, ako som ich zistil ja, tak som povinný ho na to upozorniť. Napríklad vymyslím si: klient povie, ja som ho nezabil, no advokát zistí, že u klienta našli doma vražednú zbraň, škvrny na oblečení s krvou obeti, tak ho upozorním, že dôkazy svedčia proti nemu. Nemôžem to ignorovať bez toho, aby som klienta na to neupozornil. Ak tieto dôkazy nebudeme vedieť vyvrátiť, môžu ho uznať za vinného.

Takže nikto by nemal používať také výrazy ako napríklad advokát mafiánov? Nedávno mal súd právnik Dušan Daňový, o ktorom sa takto hovorí.

To sa, bohužiaľ, takto nešťastne spája, nemyslím, že to je správne. Advokát neobhajuje skutky, ale dané osoby. Nás nemôžu spájať a stotožňovať s našimi klientmi, no stáva sa, že nás niekedy priamo verejnosť stotožňuje so správaním a skutkami klienta. Bohužiaľ sa to tak robí. Aj advokát sa však musí snažiť zachovať si od daného prípadu a aj svojho klienta potrebný profesionálny odstup.

EXKLUZÍVNE Obhajca Jankovskej Peter Erdős: TAKTO jeho zverenkyňa zvláda väzbu!