Juraj Búry

K prvým protestom u nás došlo už vo štvrtok 16. novembra 1989. Médiá ich však ignorovali. Zhromaždenia, ktoré boli o deň neskôr, noviny tiež nespomínali. V nedeľu v tom čase žiadne denníky nevychádzali. Noviny však mlčali ešte aj v pondelok 20. novembra 1989. Prvé správy sa objavili až o&nbsp;deň neskôr. Texty sa od&nbsp;seba líšili len v&nbsp;drobnostiach. Noviny písali akoby podľa jedného scenára. O&nbsp;demonštráciách písali zo začiatku len ako o&nbsp;výtržnostiach, ku ktorým došlo na&nbsp;akciách spojených s&nbsp;oslavou Dňa študentstva.

V&nbsp;utorok 21. novembra 1989 sa o&nbsp;demonštrantoch písalo ako o&nbsp;výtržníkoch a&nbsp;narušiteľoch. No vtedy sa už konali demonštrácie vo väčšine miest a&nbsp;nedali sa ignorovať. Jazyk článkov sa menil zo dňa na&nbsp;deň podľa toho, ako na&nbsp;ne reagovalo vedenie KSČ. V&nbsp;tých dňoch sa objavili aj prvé články, ktoré predstavovali Občianske fórum (OF), Verejnosť proti násiliu (VPN) a&nbsp;ich vedúce osobnosti. Jednotlivé texty však boli ešte stále skôr naladené proti demonštrantom a&nbsp;držali stranu systému.

Zlom v&nbsp;tejto rétorike nastal zhruba týždeň po&nbsp;17. novembri, keď už bolo jasné, že KSČ sa nezaobíde bez personálnych zmien a&nbsp;svoju doterajšiu pozíciu viac neudrží. Začiatkom decembra sa o&nbsp;OF a&nbsp;VPN už písalo ako o&nbsp;rovnocenných partneroch politického dialógu. Podľa Ondreja Podolca z&nbsp;Ústavu pamäti národa počas komunistického režimu mala vládnuca štátostrana úplnú kontrolu nad šírením informácií.

„Okrem toho fungovala aj cenzúra a&nbsp;šéfredaktori boli navyše aj trestne zodpovední za&nbsp;obsah svojho periodika. Spolu so spoločenským pohybom po&nbsp;novembri 1989 stúpala aj odvaha v&nbsp;jednotlivých redakciách. Ľahšiu pozíciu mali redakcie, ktoré priamo nepodliehali štruktúram komunistickej strany, napríklad Práca či Smena,“ povedal.&nbsp; V&nbsp;novembri 1989 spočiatku demonštrovali hlavne študenti a&nbsp;umelci.

Ako sa pozícia demonštrantov upevňovala, začínali na&nbsp;prelome novembra a&nbsp;decembra štrajkovať i&nbsp;jednotlivé robotnícke a&nbsp;odborárske zväzy. V&nbsp;decembri, keď politická scéna vrela, objavujú sa aj prvé pokusy o&nbsp;nové politické združenia. O&nbsp;demokracii sa hovorilo už otvorene, no stále prevládal názor, že republika by mala byť ľavicovo orientovaná, aby ľudia nestratili sociálne istoty.

Politológ Radoslav Štefančík doplnil, že zo slovníka dobovej tlače dokážeme veľa vyčítať.&nbsp; „Je evidentné, že po&nbsp;17. novembri politici pochopili, že tak ako v&nbsp;Nemecku, Poľsku alebo Maďarsku sú ich dni zrátané, preto sa ich vplyv na&nbsp;médiá zmenšoval.“ To malo podľa odborníka vplyv aj na&nbsp;verejnú mienku.

„Určite pomohlo presvedčiť a motivovať dovtedy pasívne sa prizerajúcich občanov. Sloboda tlače a&nbsp;zákaz cenzúry totiž boli základnými požiadavkami lídrov revolúcie. A&nbsp;keď videli, že sa to začína napĺňať, mohlo to ostatných povzbudiť k&nbsp;aktívnejšej činnosti. Myslím si však, že napriek cenzúre väčšina ľudí zaujímajúcich sa o&nbsp;politiku mala informácie o&nbsp;dianí v&nbsp;susedných krajinách, takže to bola len otázka času, kedy vlna demokratizácie zasiahne aj Československo,“ podotkol politológ.

Čo písali noviny v novembri 1989: Bránili komunistov do poslednej chvíle