Odjakživa ju bavil svet šoubiznisu, pikošky z domácej scény, ale aj zo zahraničia. A tak sa tomu napokon už dlhé roky venuje aj profesne.

Alexandra Kmeťová

Od vašich kultových Pelíšok ubehlo už 25 rokov. Ako si dnes spomínate na nakrúcanie? – Veľmi dobre! Bolo to veľmi vtipné, ale ťažké v&nbsp;tom, že pre Kodeta to bola životná rola, bol úžasný herec, bol podobný ako Jiří Schmitzer, išiel do toho na 100 %, ale niekedy sa zasekol na jednom slove a&nbsp;všetci pozerali, čo sa deje. Som šťastný, že sme ho všetci podržali a&nbsp;on odviedol dobrú prácu.

Čo si myslíte, čím to je, že Pelíšky sú doteraz stále také úspešné? – Bude to augustom 1968 a&nbsp;tým, čo tomu predchádzalo a&nbsp;potom nasledovalo, je to v&nbsp;kolektívnej pamäti pre ľudí, ktorí to bezprostredne nezažili. Pre tých, ktorí to zažili, je to ako pre nás rok ‘89 alebo Kennedy pre Američanov, alebo 11. september. Každý si z&nbsp;tých období pamätá noviny, časopisy. A&nbsp;tá trauma kolektívnej pamäti bola braná s&nbsp;humorom. Neviem, preto sa to asi podarilo. Pôvodne sme chceli scenár oveľa dlhší a&nbsp;hlavné postavy mali byť tí mladí. Boli to také Šakalí léta bez pesničiek. Nikde sme s&nbsp;tým však neuspeli, nedostali sme žiadny grant, nechceli to televízie, nikto to nechcel. Chcel to len Ondřej Trojan, ktorý dovtedy produkoval len nejaké klipy. Poprosil som vtedy Jiřího Menzla, aby nám k&nbsp;tomu napísal odporúčací list. Poznali sme sa. On mi napísal, že to bude fantastický film, len to chce ešte trochu popracovať na scenári. Nas*al som sa a&nbsp;vyhodil som to. Potom to niekde ležalo…

Čiže hrozilo, že Pelíšky by ani nevznikli? – Áno. Trojan to však stále chcel. Išiel za Menzlom a&nbsp;mňa zaujímalo, čo mu vlastne na tom prekážalo, keď vtedy napísal, čo napísal. Povedal, že postavy rodičov sú oveľa lepšie napísané a&nbsp;tí mladí sú skvelí, keď ich pozorujú. Menzlovi som povedal, že už je starý (asi tak ako ja dnes, smiech) a&nbsp;že tí mladí mu asi nič už nehovoria. Prečítal som si to a&nbsp;povedal som mu, že keď vyhodíme všetko to, ako idú na zábavu, bude to stáť asi štvrtinu z&nbsp;toho, čo malo. Potom mi Menzl povedal, že neprekáža, že tam nebude príbeh, ale každá scéna musí byť vtipná alebo dojímavá. Vznikol potom z&nbsp;toho oveľa lacnejší scenár a&nbsp;zrazu sme sa začali pri ňom smiať, a&nbsp;tej rady, že tam nie je príbeh, sme sa držali. A&nbsp;nebola tam ani zápletka.

Film je známy kultovými hláškami, ktoré si ľudia dodnes pamätajú. Boli všetky podľa scenára či niektoré vznikli aj spontánne? – 95 % ich bolo v&nbsp;scenári, niektoré drobnosti vznikli podľa situácie, keď napríklad pani Zázvorková zahlásila „… a&nbsp;skláři nebudou mít co žrát“, to bola jej poznámka. Alebo Bolek si vymyslel slová s&nbsp;ruským prízvukom. Skoro všetko však bolo v&nbsp;scenári. Okolo toho ‘68 sme trochu improvizovali, ale to neboli hlášky. Napríklad ako otec hral hymnu, to sme vymysleli počas nakrúcania. Starší herci pri tom plakali.

Aký máte najsilnejší zážitok z&nbsp;nakrúcania, prípadne, čo sa vám vybaví ako prvé, keď si spomeniete na Pelíšky? – Asi toto, čo som teraz povedal – to nahrávanie hymny. Potom účasť hereckých legiend – Kodet, Bolek alebo prvé dni, keď sme začali točiť v&nbsp;ateliéroch na Barrandove. Keď sme každý deň končili nakrúcanie, Stella Zázvorková objednala sekt z&nbsp;pumpy, ešte sme sa chvíľu rozprávali. Tie rozhovory s&nbsp;nimi si stále pamätám. S&nbsp;Bolkom a&nbsp;Jardom Dušekom bola obrovská zábava. Jardu som poznal, ale Bolka vtedy ešte veľmi nie. Veľmi som si ho zamiloval aj potom v&nbsp;ďalších mojich filmoch.

AKO SA MU SPOLUPRACOVALO S KODETOM, ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE &gt;&gt;

S&nbsp;legendou Jiřím Kodetom sa vám ako spolupracovalo? – S&nbsp;Kodetom som už predtým točil a&nbsp;bol som presvedčený, že spolu už nikdy nič robiť nebudeme. Bolo to veľmi napínavé. Ale to nebolo jeho vinou a&nbsp;ani mojou. Robil som jeden televízny film, dopadlo to dobre, do ústrednej roly som vtedy obsadil Miloša Kopeckého. Potom som oslovil Svatopluka Beneša, on však nevidel na jedno oko. Žena mu nahrávala dialógy, on to zabúdal. Na poslednú chvíľu som potom oslovil Kodeta. Nestihol sa to naučiť, stále sme sa hádali, no obdivoval som ho a&nbsp;povedal som si, že mu dám ešte šancu. Prvý deň sa mu nedarilo, všetci boli z&nbsp;toho zúfalí. Pozrel som si tie zábery s&nbsp;tým, že aspoň niečo použijeme. Režisér Jiří Krejčík mi však povedal, že takú charizmu a&nbsp;nasadenie, aké má Kodet, nikto nemá a&nbsp;že musíme byť trpezliví, že on nám to vráti.

A&nbsp;oplatilo sa … – Začali sme byť na Kodeta dobrí, až na malé výnimky. On sa napríklad hanbil pred Krejčíkom, že u&nbsp;neho začínal, on bol vtedy režisérskou hviezdou stredného veku. Trochu sa mu aj posmieval: „Pán Kodet, vy si ho*no pamätáte!“ Ale nakoniec sa do toho Kodet ponoril a&nbsp;užil si to, aj Milka Vášáryová ho podržala.

Spomínate si na najúsmevnejšiu príhodu z&nbsp;Pelíšok? – Možno keď sme robili ten plameň, ktorý z&nbsp;úst vyšľahol Miroslav Donutil. Prišli pyrotechnici, nastavili to, išla skúška a&nbsp;vyšľahol plameň na tri metre. Naozaj sme to točili, nebol to trik, všetci pri tom vybuchli od smiechu. Ale dlho nám trvalo, ako to urobiť. Vždy keď človek prekoná prúser, je to potom najlepšie.

Dnes sa české komédie točia ako na páse, no ani jedna nemá ambície stať sa kultovkou ako Pelíšky. Čím to podľa vás je? -To by som nepovedal. Vždy je niečo, čo vybočí, ale nechcem to nejako posudzovať. Záleží aj na tom, v&nbsp;akom veku ten film ľudia vidia. Napr. film Gympl je úplne kultový. Bol úspešný medzi mladými. Potom film Samotári – to sú generačné veci.

<a rel="noopener" href="https://www1.pluska.sk/gal/soubiznis/domaci-soubiznis/reziser-jan-hrebejk-si-zaspominal-na-svoje-kultove-pelisky-natacanie-s-kodetom-bolo-narocne" target="_blank">ZÁBERY Z KULTOVÝCH PELÍŠOK NÁJDETE V GALÉRII &gt;&gt;</a>

Keď idú Pelíšky na Vianoce v&nbsp;televízii, pozriete si ich? – Pelíšky na Vianoce nepozeráme ani nič iné. Deti to však videli, nemajú proti tomu odpor, ale pre nich to kultové nie je. Deti si niečo pustia na Netflixe.

Režisér Jan Hřebejk si zaspomínal na svoje kultové PELÍŠKY: Natáčanie s Kodetom bolo NÁROČNÉ

Autor článku

Alexandra Kmeťová