Odjakživa ju bavil svet šoubiznisu, pikošky z domácej scény, ale aj zo zahraničia. A tak sa tomu napokon už dlhé roky venuje aj profesne.

Alexandra Kmeťová

Fanúšikov ste nedávno šokovali, že plánujete koncert so symfonickým orchestrom. Ako vám to napadlo?

V krátkosti: V roku 2009 vychádzal album Kráľ, bolo to obdobie, keď som definitívne zo sídliskového chlapca prešiel na druhý breh a stal som sa celebritou pre tých ľudí. Už som z toho začal žiť, mal som za sebou dva albumy Kontrafaktu, dva sólové albumy, bolo to presne vtedy, keď bolo vidieť a markantne cítiť, že sa to už dá nazvať kariéra, celkom úspešná. V tom období, zhruba 2010 - 2011, sa mi ozval jeden Čech, že chce robiť orchester, tak sme sa stretli. Bolo to však celé kostrbaté a pomaličky to prešlo do stratena. V roku 2017 sme si povedali, poďme to posunúť. Turné alebo niečo väčšie, zaujímavejšie. Bum, orchester, nápad bol na svete.

Nebojíte sa, že stratíte verný okruh fanúšikov, keď sa púšťate do takéhoto koncertu?

To vôbec. Nie som otrok fanúšikov. Nie som otrok nikoho.

Ste známy, že vulgarizmami v skladbách nešetríte. Ako to bude?

Vysvetlím vám to jednoducho. Pokojne môžem vymenovať skladby, že či tam hreším a prídeme na to, že tam nehreším.

Kedy ste vlastne prišli na to, že chcete byť raper?

Boli ste obyčajný chalan zo sídliska...

Mal som asi 13 rokov. Padol komunizmus, nevedeli sme nič o západnej kultúre alebo o nejakej MTV. Tam som videl nejakú reláciu o rape. Bol som tým totálne fascinovaný, či už videoklipmi, módou, lifestylom, rýmovaním, rapovaním, dídžejingom, beatboxom, breakdancom a ďalšími elementmi hiphopovej kultúry.

Vlastne z Ameriky sa to na vás všetko nalepilo?

Jasné! Nám nikto neukazoval, aký je v Amerike šoubiznis alebo hiphopová kultúra. Za komunistov nám to nechceli ukazovať, a zrazu keď to prišlo, tak som to ako chlapec nechápal. Chcel som ísť vtedy aj do Ameriky.

FOTKY ZO SÚKROMIA DARY A RYTMUSA NÁJDETE V GALÉRII ČLÁNKU >>

V tom čase nie. Mal som spolužiaka na strednej. Jeho sestra emigrovala počas komunizmu do Ameriky a náš sen bol ísť tam a ostať tam. Ale dobre, že sa tak nestalo, lebo dnes by som tu takto nebol. Ale boli sme rozhodnutí, že odídeme odtiaľto preč. Bolo to v prvej polovici 90. rokov. Už sme to inak cítili a mali sme túžbu ísť na západ. Medzitým ma fascinoval západný šoubiznis a v roku 2000 som to mal tak celé načítané, že som vedel, že už je iba otázka času, kedy nasadnem na ten vlak a definujem princípy sem.

Máte 40 rokov, nechcem teraz povedať, že ste starý, ale cítite sa na 40?

Niekedy ani neviem, koľko mám rokov a aký je deň. Necítim sa na 40. Športujem aj s mladými profíkmi a nič ma nebolí. Keď som bol napr. na Bali, tak tam som sa dozvedel, že neoslavujú ani narodky. Načo... Videl som všelijaké kultúry, kde tiež nevedia ani aký je deň alebo koľko majú rokov.

Ako vyzerá taký bežný deň u vás, keď ste spolu doma, lebo je o vás známe, že sa míňate...

Zobudím sa, donesie mi raňajky, normálne sa pozdravíme, dá mi pusu (smiech), odvezie malú do školy, potom ide s ňou na krúžky, ja si chillujem doma, povybavujem si veci v Prahe, a keď príde s malou, okolo 5., tak sme normálne do noci hore. Chodí spávať okolo 12., dovtedy si pozrieme nejaký film. Radi chodíme do kina, navštevujeme reštaurácie, cestujeme si po svete. Rozoberáme, analyzujeme, proste žijeme naplno. A je možno aj dobré, že nie sme spolu každý deň, že nie sme ako rodina, takí, čo len sedia pred televízorom a prepínajú kanály. Vždy keď idem do Prahy, mám pocit, ako keby som išiel prvýkrát za frajerkou.

Čiže aj po rokoch, čo ste spolu, sú tam tzv. motýle v bruchu?

Úplne. Máme to tak nastavené po rokoch, že vieme pracovať so svojím egom, že keď príde k nejakej výmene názorov, tak sa akceptujeme a tolerujeme, pretože vieme pracovať so svojimi egami.

Máte Daru už úplne prečítanú alebo sa stane, že vás vie ešte niečím prekvapiť?

Jasné, že ju mám prečítanú. To vidíte v priebehu chvíľky. Keby mi niečo prekážalo, tak spolu nie sme.

Viem, že túto otázku ste počuli už asi stokrát, ale čo vaša svadba?

Čítala som o vás, že papier k tomu nepotrebujete.

Tak, ale nikdy nemôžete vedieť. Viete, ako nenávidím plánovať a baviť sa o budúcnosti? Lebo vždy to je ináč. Vždy. Úplne. Normálne som pochopil a to aj odporúčam ostatným, že žime to, čo je teraz, a nie to, čo bude alebo bolo, lebo to sa nedá ovplyvniť, lebo normálne máte, s prepáčením, za*ebanú hlavu niečím, čo sa nedá ovplyvniť. A vždy to bude ináč. Nemôžete vedieť, čo bude budúci pondelok... Chápete? Dá sa to, že myslíte na to a privoláte si to, ale nemôžete tlačiť na pílu.

Raper Rytmus nám OTVORIL dvere do sveta mimo pódia: Ako vyzerá môj bežný deň s Darou!

Autor článku

Alexandra Kmeťová