Redakcia Plus JEDEN DEŇ

Počuli ste už o&nbsp;ľuďoch, ktorí odprevádzajúcu zomierajúcich na druhý svet? Kristína Tormová sa tiež stala „sprievodkyňou na druhý svet”, čím prekvapila aj svoje okolie. Nikto jej to najprv neveril. „Kamaráti si mysleli, že si robím vtipy, že som sprevádzačkou umierajúcich. Tak sa smiali, až im slzy tiekli a&nbsp;mne to bolo chvíľu smiešne a&nbsp;potom som pocítila, že som nesvoja. Lebo ono to vie byť zábavné, ale pokora a&nbsp;zodpovednosť, ktoré pociťujem, tie zážitky, ktoré mám, až také zábavné nie sú. Napokon sa zistilo, že kamaráti netušili, že niečo také ako dula pre umierajúcich vôbec existuje. Už vedia. Možno to bol strach zo smrti. Ktovie,” priznala Tormová nedávno vo svojom blogu na portáli <a rel="noopener" href="http://aktuality.sk">aktuality.sk</a>. Dokonca k&nbsp;tejto práci nepotrebuje ani antidepresíva, ako si mnohí mysleli. „Moje životné trápenia, bolesti a&nbsp;skúsenosti sú také silné a&nbsp;z&nbsp;úplne inej sféry, že toto sa mi nezdá až také náročné. A&nbsp;nie, neberiem preto žiadne lieky,” tvrdí.

„Som dulou pre umierajúcich. Už mám aj diplom z&nbsp;kurzu, ktorý sa mi po roku čakania podarilo absolvovať. Bol to len začiatok, ktorý ma utvrdil v&nbsp;tom, že to naozaj chcem robiť,” hovorí s&nbsp;tým, že ešte donedávna mala zo smrti veľký strach. „Smrti som sa až panicky bála. Odmalička. Často som plakala len z&nbsp;predstavy, že niekto umrie. Odmietala som chodiť na pohreby, nemohla som chodiť do nemocníc,” prezradila Kristína. Tá Kristína, ktorá teraz pomáha umierajúcim. Kde nastal ten zlom? „Prešlo to. Zlomila to asi tá moja blízkosť s&nbsp;koncom, o&nbsp;ktorej som už neraz písala, ten niekdajší intenzívny a&nbsp;vtedajšou životnou situáciou podložený pocit, že tu už nechcem byť. Prelomila to skutočnosť, že som stále tu. Že žijem, že každý deň si nájdem niečo, z&nbsp;čoho mám motýliky v&nbsp;bruchu, že zažívam niečo krásne. Vďačnosť za život,” hovorí. Vydať sa na túto cestu pomoci prispel aj fakt, že okolo nej začali umierať blízki ľudia.

„Zrazu som smrť videla inak. Bola som s&nbsp;vami, objímala vás, smiala sa s&nbsp;vami, kupovala vám čiapky a&nbsp;parochne a&nbsp;držala som vás za ruku, keď vám holili posledné vlasy z&nbsp;hlavy. Jasné, aj sme pri tom plakali, veď to je veľmi smutné a&nbsp;bolestivé. Ale aj sme sa smiali. Asi aj práve preto, že sme si vzájomne dovolili plakať. A&nbsp;aj preto, že blízkosť smrti často otvára trináste komnaty fakt brutálnemu čiernemu humoru, ktorý sa nikdy nesmie dostať na verejnosť! Plnenie prianí a&nbsp;snov na poslednú chvíľu,” píše v&nbsp;blogu. A&nbsp;prispela k&nbsp;tomu aj strata jej dlhoročného kamaráta Marcela Nemca, pri ktorom bola, keď odchádzal vo februári tohto roku, a&nbsp;ktorého popol nedávno na jeho želanie rozsypala v&nbsp;Paríži.

Vďaka Marcelovi Nemcovi sa zbavila strachu zo smrti &gt;&gt;

„Pre Marcelovo umieranie som sa zbavila predsudkov a&nbsp;strachu zo smrti, ktoré som mala. Okrem toho mi za posledný rok umreli aj dve kamarátky,” prezradila v&nbsp;rozhovore pre <a rel="noopener" href="http://aktuality.sk">aktuality.sk</a> s&nbsp;tým, že dulou sa môže stať hocikto. Niekedy stačí iba sedieť pri posteli, pohladkať, zaspievať. Inokedy ide o&nbsp;zážitok. Skrátka ste pri človeku, ktorý odchádza, necíti sa byť sám. Netreba si však duly mýliť so zdravotníckou starostlivosťou. „Neprebaľujú ani nekŕmia,” vysvetlila. "V&nbsp;zahraničí napríklad existuje terapeutický kôň, ktorý chodí za umierajúcimi," pokračovala.

Viacerým sa možno bude zdať zvláštne, prečo sa niekto chce dať sprevádzať pri umieraní cudzou osobou, keď má rodinu. „Pre rodinných príslušníkov je často náročné rozprávať sa s&nbsp;odchádzajúcim príbuzným o&nbsp;tom, čo by potreboval a&nbsp;ako si odchod predstavuje. Niekde medzi nimi stojí obrovský smútok a&nbsp;strach. Vtedy prichádza dula ako akési komunikačné zariadenie medzi dvoma stranami,” vysvetlila Tormová, ktorá túto úlohu robí bez nároku na honorár popri svojej práci a&nbsp;rodine.

Kristína Tormová: Odprevádzam umierajúcich na druhý svet! S ľuďmi pred smrťou aj vtipkujeme