Rozprávame sa po premiére hry „2:22 – príbeh duchov”, kde bola hlavná téma duchovia. Ako sa vám páčila? - Bolo to zaujímavé. Je pravda, že jej pointa je veľmi podobná, ako bol slávny film Šiesty zmysel s&nbsp;Bruceom Willisom.

Čo vy a&nbsp;duchovia? Máte nejakú skúsenosť? Stretli ste sa napr. niekedy s&nbsp;nejakými podozrivými zvukmi? Alebo vám napr. padol obraz pri nejakej súvislosti… - Duchov nevyvolávam. Bála by som sa. Obraz mi padol, lebo nedržal klinec (smiech). Ale takéto strašidelné veci – s&nbsp;tým nemám skúsenosť. Keď som zažila slabučké zemetrasenie, to bol taký náznak možno niečoho, ale nič strašidelné. Nevenujem sa ani čiernej mágii, desí ma to.

Ani v&nbsp;detstve/mladosti ste napr. nevyvolávali duchov, čo sa zvyklo robiť v&nbsp;detských táboroch? – Áno, to sme raz skúšali. Viem, že sme sa vtedy aj riadne zľakli a&nbsp;zvries-kli sme. Ale toto bolo fakt, že z&nbsp;detskej recesie. Teraz nič také nerobím. Ani by som si nešla dať nikdy nič veštiť.

Diváci vás stále môžu vidieť v&nbsp;Divadle Nová scéna. Čo máte nové po pracovnej stránke? - Áno, hrám v&nbsp;dvoch predstaveniach, občas nejaké eventy, vystúpenia. Rada trávim čas, keď je konečne jar a&nbsp;teplo – veľmi rada robím v&nbsp;záhrade, hrabem sa v&nbsp;hline, zametám, veľmi ma to baví. Možno raz budem nejaká záhradná architektka (smiech). Pomáha to aj čistiť hlavu. Všeobecne si myslím, že fyzická práca človeku prospieva. Dnes možno niektorí ani netušia, čo je to fyzická práca.

Práveže niektorí ľudia k&nbsp;nej pričuchli počas obdobia covidu, keď sa začali viac venovať záhradám, prírode atď… - Áno a&nbsp;niektorí boli nútení si nájsť inú prácu, keďže o&nbsp;svoju prišli. To nie je žiadna hanba manuálne pracovať.

Črtá sa vám nejaká premiéra v&nbsp;blízkej budúcnosti? - Premiéra nie, ale uvidíme od septembra, čo bude. Možno sa nejaký starší muzikál opráši.

Všimla som si, že sa pomenej objavujete v&nbsp;spoločnosti. Čím to je? - To sa vám zdá preto, lebo dnes to všetko funguje hlavne cez sociálne siete. A&nbsp;ja nemám svoj Instagram. Neživím sa tým, že by som tam vešala môj život. Viem, že niektorí tam toho dávajú až príliš. Ja tam zámerne nie som, možno si tým uberám popularitu, ale vôbec mi&nbsp;to neprekáža. Lebo mi na tom až tak nezáleží. Mám aspoň svoj pokoj a&nbsp;súkromie.

Ako rada trávite voľný čas? Čo robí taká Katka Hasprová, keď nemusí pracovať? Okrem teda vašej obľúbenej záhrady? - Rada som s mojím mužom. Užívame si čas spolu, všetko robíme spolu. Veľmi si to vážim, lebo v&nbsp;dnešných časoch je to veľmi vzácne. Kam sa pozriete, tam sa rozchádzajú, podvádzajú. My si užívame našu lásku.

S&nbsp;manželom ste už niekoľko rokov – patríte teda k&nbsp;tým stabilnejším párom… - Áno. Veľmi si to vážim. Niekedy mi je ľúto, že sa toho nedožil môj otecko. Myslím si, že by si s&nbsp;Ivanom veľmi rozumeli.

Viete sa aj pohádať? - Jasné. Sme krásny harmonický párik, no potom sú tie blesky taliansko-arabské z&nbsp;manželovej i&nbsp;mojej strany, a&nbsp;potom sme zase harmonický párik (smiech). Občas máme blesky, no&nbsp;potom je zase dobre.

FOTKY KATKY HASPROVEJ PO ÚMRTÍ JEJ MILOVANEJ MAMY SONE VALENTOVEJ V GALÉRII >>

Ako sa zvyknete udobrovať? - Udobriť sa vieme veľmi rýchlo, lebo nie je dobré ísť spať pohnevaní a&nbsp;urážať sa a&nbsp;byť zdutý. Vieme si k&nbsp;sebe nájsť cestu. To sú drobnosti – princíp vzťahu, že to funguje.

FOTO Hasprová nám poodhalila SÚKROMIE: Je mi ľúto, že otec nestihol spoznať môjho MANŽELA