Malý Riško, ktorého má Mirka&nbsp;zo svojho prvého manželstva, je&nbsp;onkologický pacient, čo je náročné pre každú jednu mamu. O to viac, keď sa jej narodí ďalšie dieťa, ktoré potrebuje jej pozornosť a&nbsp;lásku. Napriek týmto skutočnostiam sa Mirka nikdy nepoddala, hoci, ako sama už v minulosti priznala, miestami to bolo&nbsp;poriadne náročné. "Stať sa mamou je niečo neuveriteľné a prevratné. Kým sa ňou žena nestane, tak to tak nevíma. Treba si to naozaj zažiť," začala svoje rozprávanie pred pár dňami v relácii rádia Europa 2&nbsp; <a href="https://www.europa2.sk/shows/small-talk-s-veronikou-porazili-leukemiu-o-tom-ako-sa-im-to-podarilo-porozpravala-mirka-luberdova-1193505" target="_blank" rel="noopener">Small talk</a>, kde ju spovedala moderátorka Veronika Cifrová Ostrihoňová.

"Keď sa Riško narodil, mala som 25 rokov, prišlo to tak zo dňa na deň. Bola som modelka, ale už niekoľko rokov som robila bookerku. Neplánovala som to, nechala som to na prírodu. Riško mi vstúpil síce dosť skoro do života, aj teda mi ho dosť radikálne pomenil, nie úplne tak najednoduchšie. Aj keby som to všetko vedela dopredu, išla by som do toho. Jediné, čo by som zvažovala, by mi bolo ľúto, že moje dieťa si musí prejsť náročným obdobím, aké on mal," prezradila Luberdová.&nbsp;

"Riško je od 1,5 roka liečený na leukémiu. Potom po dvoch rokoch sa u vrátila, čize bol dvakrát liečený na leukémiu a museli sme teda podstúpiť transplantáciu kostnej drene, lebo liečba nebola dostatočná v jeho prípade. A zaplať, Pán Boh, teraz máme za sebou už tri roky a pár mesiacov, kedy je vlastne po tej transplantácii. Denne berie lieky, a je sledovaný. Liečime sa už 6,5 roka. Veľmi ma to mrzí, že musel mať takýto štart do života, aj mi to robí niekedy dosť problém, aj teraz ma úplne zalieva taký stres a taká guča v hrdle. Je mi to ako matke veľmi ľuto, že týmto musel začať," pokračovala so smútkom v hlase dvojnásobná mamina Mirka.&nbsp;&nbsp;

Väčšina 25-ročných žien, ktoré sa živia prácou modelky, si žijú svoj život. Zrazu, keď príde bábätko a ešte aj vážne ochorie, všetko sa zmení. A to bol prípad aj Mirky Luberdovej. "V tom veku je človek taký nejaký odolnejší a menej vníma tie hrozby okolo. Ja na sebe pozorujem, že naozaj, čím som staršia, som opatrnejšia a plná možno nejakých obáv, ale samozrejme, že to asi aj ten Riškov stav tak vo mne spustil. V prvom momente som si neuvedomovala, čo to všetko pre nás znamená. Najprv vás prepadne strach, lebo, áno, je to diagnóza, ktorá sa v niektorých prípadoch môže skončiť tragicky. Človek túto situáciu pochopí, až keď to zažije. Ja by som veľmi priala, aby toto nikto nezažil. Strašne verím, že raz zistia, čo je ten spúšťač, lebo my sme to nemali ani genetické, ani sa vlastne nevie, čo to spúšťa, bolo by úžasné, keby sa tomu dalo predísť. Potom postupne sa ukázalo, čo to všetko obnáša. Bolo to veľmi náročné. Ešte som mala dosť síl, dovtedy som dosť dynamicky žila, veľa som toho zažila, takže som mala si z čoho čerpať. Keď to prišlo, tak sme boli veľa zavretí v nemocnici a izolovaní od sveta, takže mi to dosť začalo chýbať. Našťastie Riško bol v tom veku, kedy som mu stačila len ja, rodičia a blízki. Pri druhej liečbe to už bolo ťažšie, lebo opustil škôlku, v ktorej bol šťastný. Miloval spoločnosť, deti, bol veľký extrovert, čiže keď sa tá choroba vrátila, bol to dosť veľký úder pre nás všetkých aj tým, že to bolo aj druhýkrát. Spravili sme všetko pre to, aby sa to nevrátilo. Zmenili sme od základov náš život, zmenili sme stravovanie, veľa alternatív sme do toho zapojili. Keď sa to vrátilo, bol to pre mňa naozaj veľký úder a kopanec. A veľký strach. To sa nedá ani opísať ten moment, ani to nejdem teraz rozoberať, lebo by sme skončili teraz tento rozhovor," hovorí Mirka.

Ako sa na Riškovi podpísala choroba

"Riško sa veľmi vyvíja, veľmi sa to mení. Dlho bol radostné dieťa napriek tomuto všetkému, bol taký celkom vyspelý, lebo bol stále s nami dospelými, veľmi pekne začal rozprávať. Naozaj nikdy nedovolil, kým sa mu niečo nevysvetlilo. Bol disciplinovaný. To si ľudia nevedia predstaviť, tá liečba má fázy, pacienta môže čokoľvek z vonkajšieho sveta napadnúť, vy žijete v hygienicky uzavretej izbe 2 x 3 metre, a nie je to destká izba, ale nemocničná, nesmie nič zo zeme zdvihnúť, musíte pri ňom žiť iba v rúšku, všetko musí byť sterilné, musíte často meniť oblečenie, návliečky, jedlo sa mu nosí zabalené. Keď mu padne hračka na zem, musíte ju prevariť, osprejovať, vydezinfikovať, zabalenú opäť priniesť naspäť. Pacient nesmie vôbec z tej izby vyjsť a to trvalo niekoľko mesiacov. Ani raz nešiel Riško k dverám, že chcel ísť von, naučil sa nosiť rúšku na tvári a chápal, že ju nesmie dať dole. Ja dodnes nechápem, ako bol neskutočne vzorný. Veľa bral kortikoidov, čo naozaj veľmi vplýva na náladu človeka. Chvíľku sme boli aj na antidepresívach, keď toho bral už veľa, tak to na neho dosť doliehalo. Mne to strašne uľahčovalo situáciu tým, že aký bol statočný a skvelý," dodala statočná Mirka, ktorá sa napriek tejto smutnej životnej skúsenosti odhodlala mať aj druhé dieťa. Pred dvoma rokmi sa jej totiž narodila dcérka Izabelka, hoci sa v minulosti zaprisahala, že už ďalšie dieťa nechce mať.

Keď sa bojíte, že dieťa sa nedožije rána

"Nedokázala som si už predstaviť, že by som sa ešte takto mala o niekoho báť. Poznám totiž tie pocity, že sa bojíte, že sa vaše dieťa nedožije ďalšieho rána, sú to hrozné veci, a dodnes skladám kobúk pred rodičmi, ktoré stratili svoje dieťa a dokážu aj naďalej fungovať. Bojím sa toho, že by sa to stalo. Keď sme boli na transplante, strávili sme tam dva mesiace, naozaj som tam každý deň bojovala o jeho život. Oslavovali sme tam dokonca jeho 5. narodeniny. Na noc som musela chodiť mimo boxu, kde sme sa liečili a vždy som sa bála každého rána, že či sa budem mať ku komu vrátiť a nevedela som si predstaviť, že by som o neho prišla a budem len Mirka," dodala s traslavým hlasom bývalá misska.&nbsp;&nbsp;

DOJÍMAVÁ spoveď Luberdovej o chorom synčekovi Riškovi: Chvíľu sme boli aj na antidepresívach! Bála som sa, že sa nedožije rána!