Dominika Piovarčiová

Zlatica Švajdová Puškárová - moderátorka Televíznych novín

Keď sa povie 17. november 1989, čo vám ako prvé napadne?

17. 11. 1989 sa skončilo obdobie neslobody a temna. Nech je súčasnosť akokoľvek náročná, sme jej strojcami v slobodnej a demokratickej krajine. Môžeme tvoriť, vzdelávať sa, cestovať, pracovať na svojich zručnostiach. Šikovným a húževnatým môže patriť svet bez toho, aby mali limity pre vierovyznanie či rodinné pomery. Nevládne strach a obavy, nie sú povinné nezmyselné frázy o budovaní romantického socializmu a ľudia sa vo veľkom „sledujú“ akurát na sociálnych sieťach.

Ako si spomínate na nežnú revolúciu? Ako ste ju prežívali?

Pamätám si to veľmi presne. Cez revolučný víkend som bola s rodičmi na návšteve u rodinných známych. Nikdy nezabudnem, ako dávali zábery z Prahy, všetci sme to veľmi prežívali. Vtedy som si začala písať revolučný denník. Dodnes ho mám odložený, je plný reportáží 12-ročného odhodlaného dievčaťa o priebehu nežnej revolúcie. Vtedy som začala snívať svoj sen o novinárčine. Neskôr si pamätám, že aj v detskej izbe som mala dlho nalepený portrét Milana Rastislava Štefánika.

Ako vám rodičia vysvetľovali to, čo sa dialo v uliciach?

Vyrastala som v kresťanskej rodine. Chodili sme do kostola aj v ťažkých časoch, keď sa mnohí obávali prejaviť svoj názor. Môj starý otec bol kostolník a ja som odmalička čítavala v kostole. Môj strýko dva roky pred revolúciou emigroval do zahraničia a napriek všetkému sa naši režimu nebáli. Naopak, boli veľmi hrdí na svoje hodnoty a presvedčenie. U nás sa počúvalo rádio Vatikán či Slobodná Európa, veľa sa diskutovalo o politike, perestrojke Gorbačova, studenej vojne. Dostala som už v detstve silný príklad statočnosti a odvahy.

Čo vám alebo vašim rodičom na živote v socialistickom Československu prekážalo?

Žiadne obdobie ani politické zriadenie nie je ideálne, ale je zásadný rozdiel žiť v demokracii a totalitnom režime. Hlupáci sa stávali lídrami iba preto, že boli poslušní smiešnym heslám, zjazdom, výborom. Mnohí žili na okraji spoločnosti iba preto, že odmietali donášať, prispôsobiť sa socialistickým heslám. Nadanie sa často kritizovalo, umenie potláčalo, veda a pokrok boli obyčajne triednymi nepriateľmi. Občas mám pocit, akoby sa totalitný režim v spomienkach scvrkol iba na rady na vianočné mandarínky. Možno aj preto sa niektorí s akousi nostalgickou blaženosťou pozerajú do tých čias. Určite by ho však hodnotili inak, keby ich blízkych týrali, odvliekli, ľudsky odstavili. Vždy budem preukazovať rešpekt ľuďom novembra ´89, pretože mali odvahu meniť aj naše životy. Vtedy nikto netušil, aký bude koniec. Tak ako sa revolúcia skončila nežne, mohla byť aj krvavá. Vtedy si pýtalo kus odvahy postaviť sa na barikády. Dnes odvaha pomerne zlacnela. Celkom sa pousmejem nad ľuďmi, ktorí teraz hovoria o hodnotách, ktoré nadobudli až v čase, keď už neohrozovali ich kariéru a životy. Aj preto si nesmierne vážim mojich starých rodičov aj rodičov, v akej progresívnej atmosfére ma od detstva viedli životom.

Na čo pred rokom ´89 spomínate s úsmevom na perách?

Pamätám si na naše cesty do Juhoslávie. Okrem nepoznaných sladkostí som si domov vždy priniesla aj prázdne obaly sprchových gélov značky FA. Keď sa v Petržalke strihali ostnaté drôty, jeden sme si zobrali na pamiatku domov a tiež sme stáli v kolónach na výlet do Hainburgu. Prišli sme do potravín rakúskej dedinky a mali sme pocit, že sme v inej civilizácii.

Čo vravíte na socialistické účesy a módu?

Každé obdobie je s odstupom času úsmevná. Keď ju však človek prežíva, má pocit, že je to najlepšie, čo ho stretlo. Moja mamina krásne štrikovala aj šila, takže ja som nosila veľmi pekné originálne veci. Neskôr som si veľa vecí štrikovala aj sama. Možno o 20 rokov sa budú naši vnuci smiať na dnešných stylingoch.

Jana Hospodárová - moderátorka Športových novín

Spomínate si na prvé rifle, prípadne iné módne vychytávky, ktoré ste mali medzi prvými?

V Michalovciach, kde som vyrastala, bol výborný tuzex, takže prvé rifle boli práve odtiaľ. Naši chodievali na nákupy do Maďarska, Maďari boli už vtedy v móde o krok vpredu. Taktiež podnikanie tam na rozdiel od nás malo zelenú. Ľudia, ktorí sa narodili po roku 1989, si nedokážu predstaviť, ako sme žili.

Ako sa vám ako rodine žilo za bývalého režimu?

Žili sme ako väčšina ostatných rodín. Neboli sme prenasledovaní, nikto z našej rodiny neemigroval. Rodiny na seba mali viac času. Tú obrovskú neslobodu, uniformitu, tresty za názor, zamknutie vo východnom bloku či opovrhovanie náboženstvami som ako dieťa nepociťovala... týkalo sa to skôr generácie mojich rodičov.

Čo vám na živote v socialistickom Československu prekážalo?

Práve som to povedala. Nedávno som v zúfalej bratislavskej zápche cestovala autom so svojím strýkom. Narodil sa v štyridsiatych rokoch a povedal mi, či si dokážem predstaviť, že keď oni mali prvé auto, boli celí natešení, keď vôbec nejaké auto na ceste stretli. Radostne si mávali. Hovorím to ako príklad toho, aký asi je rozdiel medzi socializmom a súčasnosťou.

Najmä na čas, ktorého bolo dostatok. Čas sa pre mňa stal najvzácnejším artiklom. Spomínam si tiež na vzťahy, ktoré sa mi zdali vrúcnejšie. Ľudia si veľmi nemali čo závidieť. Na druhej strane, kto je postihnutý závisťou, bude závidieť čokoľvek, takže úplne ideálne to ani v tomto smere nebolo. Čas sa mi zdá to najlepšie, čo vtedy bolo. Žilo sa pomalšie.

Jednoznačne si musíme chrániť slobodu, za ktorú naši rodičia či starší súrodenci bojovali. Nesmieme nikomu dovoliť cenzurovanie a zastrašovanie. Mali by sme na to myslieť pri blížiacich sa voľbách. A nedovoliť pánom hore, aby nás o ňu obrali. Toto tu už raz bolo a dopadlo to politickými väzeniami, ľuďmi obávajúcimi sa vyjadriť úprimne svoj názor, zamknutím za hranicami či zabíjaním emigrujúcich na hraniciach s Rakúskom. Toto už nikdy viac! Sloboda je jedným zo základných ľudských práv.

Ako si spomínate na 17. november 1989? Čo ste vtedy robili, kde ste boli?

Mal som 6 rokov, takže si pamätám skôr emócie: chladné počasie, štrngajúce kľúče a Hoffmanova pesnička: Sľúbili sme si lásku.

Za minulého režimu sa veľa vecí pašovalo. Spomínate si na prvé rifle, prípadne iné módne vychytávky, ktoré ste mali medzi prvými? Odkiaľ ste ich mali?

Rifle si nepamätám, ale spomínam si, ako mama kúpila od kolegyne pašovaný dvojkazeťák Sharp za 4 000 korún, čo bolo výrazne viac ako priemerný mesačný plat. Počúval som na ňom rozprávky a, mimochodom, funguje dodnes.

Ak by ste si mali spomenúť na jednu vtipnú historku, ktorá by súvisela so socializmom, čo by to bolo?

Mama ma zobrala v októbri ´89 do Viedne na výstavu pohybujúcich sa modelov dinosaurov. Nebolo to jednoduché, vybavovala to pol roka, ale ja som bol napokon sklamaný. Lebo tie dinosaury neboli v životnej veľkosti, ale zmenšené v pomere 1:2. Čo iste chápete, že je pre škôlkara tragédia.

Ste dnes spokojnejší a šťastnejší ako za minulého režimu?

Bez váhania, určite. Na hraniciach nie sú drôty a nestrieľa sa tam. A aj keď dnešná situácia nie je v mnohom ideálna, je v našich rukách, čo s tým spravíme.

Kvetka Horváthová - moderátorka Telerána a Reflexu

Patrila som k tým, ktorí mali takéto módne vychytávky ako poslední. Nemali sme žiadne známosti ani možnosti, ako sa dostať k takým veciam. Napriek tomu mama bola celkom zručná krajčírka, a tak nám so sestrou, vďaka vtedy vychytenému lifestylovému časopisu so strihmi - Burda, často šila oblečenie. Nebolo to síce také, ako nosili niektoré moje spolužiačky, ktoré mali tie najmódnejšie kúsky zo Západu, ale prežili sme to. :-)

My sme boli úplne obyčajná rodina. Mama bola učiteľka v MŠ a otec pracoval ako technik na Kamzíku. Žili sme v trojizbáku na petržalskom sídlisku. Mali sme jednu škodovečku, pri mori sme boli dvakrát - raz v Bulharsku a raz sa nám podarilo dostať víza do Juhoslávie. Nemali sme toho veľa, žili sme skromne, ale napriek tomu si nespomínam, že by sme boli nejako tragicky nešťastní.

Jediné, čo sa ma ako dieťaťa dotýkalo a uvedomovala som si to, bolo, že sme nemohli cestovať tam, kam by sme chceli a že som nemohla hocikde a hocikomu povedať, že chodíme do kostola.

Tých príhod bolo viac. Ale medzi tie, na ktoré sa už dnes všetci pozeráme s úsmevom, bola naša vysnívaná dovolenka v Juhoslávii. Keď sa nám konečne podarilo získať víza, začala sa niekoľkotýždňová príprava na vysnívanú cestu k moru - otec dával do poriadku každú voľnú chvíľu škodovečku na parkovisku, plánoval trasu s mapou v ruke, mama zas varila a zavárala plnenú papriku, kapustnicu a iné dobroty… Cesta to bola nekonečná, v preplnenom aute, ktoré aj vďaka svojmu nákladu šlo (v porovnaní s dnešnými cestami a výkonmi dnešných vozidiel) pomaly ako slimák… Napokon sme dorazili na miesto, rozložili stan v kempe a šli sa prvýkrát v živote pozrieť na more. Potom sa nám však rozpršalo, a tak sme niekoľko dní strávili v stane, zjedli všetky mamine zavárané špeciality a po minutí zásob aj optimistickej nálady, že azda sa už konečne vyčasí, sme sa zbalili a vyrazili späť na strastiplnú, nekonečnú cestu domov. :-)

Viktor Vincze - moderátor Televíznych novín

Viktor, vy ste 17. novembra v roku 1989 ešte neboli na svete. Chceli by ste však ten deň zažiť? Ako vnímate nežnú revolúciu?

História ma baví od základnej školy, takže áno, chcel by som tam byť. Na Námestí SNP by som mal navyše možnosť stretnúť mojich rodičov, ktorí boli určite veľmi smiešne oblečení. 17. november a nasledujúce udalosti sú pre mňa každý rok absolútne fascinujúcim obdobím, vďaka ktorému môžeme aj dnes robiť tento rozhovor.

Viete si predstaviť, že by ste si dnes nemohli kúpiť v obchode žiadne rifle a že ovocie by patrilo k „podpultovému“ tovaru?

Z pohľadu životného prostredia by nám nemožnosť kupovať si handry každý deň len prospela. Šatstvo síce možno nebolo také módne, ale ľudom dlhšie vydržalo, nehádzali ho do koša po niekoľkých praniach. Samozrejme, nedostatok potravín je extrémom, ale rovnako ním je aj dnešné plytvanie.

Čo by vám najviac chýbalo alebo prekážalo, keby ste žili pred novembrom ´89?

Skrývanie sa, tajomstvá, šepkanie, všetko „hlavne nenápadne“.

Lenka Vavrinčíková - moderátorka Televíznych novín

Lenka, 17. novembra 1989 ste mali rok alebo dva. V každom prípade ste boli malá na to, aby ste vedeli, čo sa okolo vás dialo. Určite však z rozprávania rodičov viete, ako to vtedy vyzeralo. Ako vám popísali nežnú revolúciu?

Možno sa budete čudovať, ale vďaka môjmu tatinovi môžem dnes povedať, že som bola priamy účastník nežnej revolúcie. 17. novembra 1989 som mala necelé tri roky. Tatino pre mňa vtedy prišiel do jasličiek v Dúbravke a električkou sme išli do mesta na námestie. Pamätám si iba, že som mu sedela na ramenách, všade bolo veľa ľudí, no, samozrejme, som vtedy vôbec nevedela, čo sa deje.

Keď som bola mladšia a postupne k nám začali prichádzať zahraničné obchodné reťazce s oblečením, tak som sa správala ako typická nákupná maniačka. No dnes sa na to pozerám trochu inak. Po rokoch míňania peňazí na oblečenie som doma nazbierala slušnú kopu vecí, ktoré, keď sa dali do vriec, vo mne vyvolali až takú jemnú úzkosť a zhrozenie že: „Preboha, naozaj som nosila a potrebovala až toľko vecí?” Dnes si môžeme kúpiť všetko, aj to, čo reálne nepotrebujeme za pár drobných a otázne je, či nám to urobí aj adekvátnu radosť. Kedysi boli rifle vzácnosť, no verím, že ten, kto ich mal, sa z nich tešil oveľa viac ako dnes. Moja mama mi napríklad hovorila, ako si z prvej výplaty kúpila šaty za 500 korún, čo bola takmer polovica jej platu. Dodnes na to spomína, neviem, či ich aj nemá odložené v skrini. Veľa vecí si aj uštrikovala, uháčkovala alebo ušila na stroji. A to mi je v dnešnom konzumnom čase sympatické.

Asi najviac by mi chýbala moja osobná sloboda a prekážal by mi pocit, že ak nepôjdem s davom, budem vyčlenená zo spoločnosti. Neviem si predstaviť, že by mi napríklad niekto z nejakého dôvodu zakázal študovať na vysokej škole alebo by reguloval hudbu, ktorú chcem počúvať. Naša generácia si to už ani nevie predstaviť a počúvame o tom iba z rozprávania starších, no je veľmi dobré pripomínať to aj dnešným mladým ľuďom, aby pre nich demokracia nebola iba slovo a vážili si, čo všetko majú. Napríklad cestovanie. Dnes sadneme do auta, vyberieme sa na výlet do Viedne, Budapešti… kúpime si letenky a ideme na opačnú stranu zemegule… a berieme to ako úplnú samozrejmosť.

Sú podľa vás dnes ľudia šťastnejší n a spokojnejší ako za socializmu?

Nemyslím si. Možno bezprostredne po revolúcii prišla taká vlna eufórie z nových pomerov a zo slobody, kedy ľudia húfne cestovali do Rakúska kupovať videá a hriankovače. Ako mi hovoril môj otec, jeden známy mu po návrate z Rakúska povedal: „Milan, ešte aj tá tráva je tam zelenšia”. No každé obdobie má okrem svojich výhod aj negatíva. Dnes je úžasné, že máme milión možností, môžeme robiť takmer všetko, čo sa nám zachce. No na druhej strane, keď si má človek vybrať z toľkých možností, často je zmätený a zistí, že vlastne nevie, čo chce a čo ho urobí šťastným. Aj z ekonomického hľadiska - áno, môžeme cestovať po celom svete, ale veľa ľudí si to, bohužiaľ, nemôže dovoliť… Výrobcovia nám v reklamách ukazujú nové produkty a veci, aby v nás vyvolali nespokojnosť s tým, čo už doma máme a donútili nás kúpiť si niečo nové a stále lepšie a, samozrejme, drahšie.

Kedysi mladí ľudia dostali byty zadarmo, dnes sa však pre bývanie zadlžia na celý život. Ako tento systém vnímate?

Postarať sa mladej rodine o bývanie bol naozaj jeden veľký benefit socializmu. Bol to určite fajn pocit, mať postarané o strechu nad hlavou. Dnes je predstava o vlastnom bývaní napríklad v hlavnom meste pre mladého človeka, čerstvého absolventa školy, nereálna. Jedinou možnosťou je pomoc rodičov alebo hypotéka a to je už celoživotný „nôž na krku”, keďže nadchádzajúcich 30 rokov musí človek platiť splátky. Ale ako som už hovorila, každé obdobie má svoje plusy a mínusy.

Daniel Očenáš - moderátor Športových novín&nbsp;

Mal som vtedy 11 rokov a chodil som na základnú školu v Bratislave. Napriek tomu, že som bol relatívne malý, celkom živo si spomínam na to, ako sme štrngali kľúčmi na Námestí SNP, na rečníkov na tribúne či sledovanie revolučných udalostí v televízii.

Spomínate si na prvé rifle, prípadne iné módne vychytávky, ktoré ste mali medzi prvými? Odkiaľ ste ich mali?

Ako prvé sa mi asi vybavia „cool” bundy, ktoré museli mať v tom čase čo najviac vreciek. Tradičnou destináciou, kde sa dali zohnať, bolo Maďarsko.

Vyrastal som v bratislavskom Starom meste a boli sme štandardná rodina, ktorá nemala žiadne výrazné problémy. Pamätám si, že v roku 1984 kúpil otec prvé auto, červenú Škodu 105L, s ktorou sme potom absolvovali dovolenky v NDR či v Bulharsku.

Mal som bezstarostné detstvo, takže sa mi vybavia najmä klasické vilomeniny, ktoré sme robili s kamarátmi. Pamätám si na tradičné jarné brigády, keď sme si všetci susedia spoločne čistili okolie svojich domov. Mám pocit, že ľudia vtedy žili o čosi súdržnejšie, čo však súvisí aj s dnešnou uponáhľanosťou. Záleží na tom, ako si to človek nastaví. Veď dnes predsa nikto nezakazuje ľuďom, aby sa stretávali a pomáhali si.

Chodil som na základnú školu československo-bulharského priateľstva a raz som bol v tábore v bulharskej Ravde. Spomínam si, že Bulhari vtedy mali licenciu na výrobu Schweppesu a veľmi sme sa tešili, že si môžeme dať „západnú” malinovku.

Ďakujeme za 30 rokov SLOBODY! Veľký rozhovor so známymi markizákmi na tému NEŽNÁ REVOLÚCIA!