Martin Kukučka

Taký je aj príbeh Ladislava (50) a Marcely (47) Václavkových z Dubnice nad Váhom. Rakovina im zobrala jediné dieťa, milovaného Marcela († 17). „Syn v máji 2012 skolaboval. Lekári až po mesiaci vyšetrení zistili, že má v mozgu nádor vo veľkosti slepačieho vajca. Pred dlho zanedbanou onkologickou diagnózou liečili neúčinne len na vedľajšie príznaky a po prvom nebezpečnom kolapse prešlo ďalších 10 dní bez účinnej liečby. Operácia neprichádzala do úvahy, takže na rad prišla chemoterapia. Tá chorobu na čas zmiernila, ale potom opäť prepukla. Po troch rokoch prišla tragédia,“ spomína nešťastne Marcelov otec Ladislav. „Keby lekári prišli včas na to, čo je so synom, možno nemuselo prísť tak skoro k najhoršiemu. Uznávaní odborníci tvrdia, že kvalitnou prevenciou by sa dali zredukovať následky choroby a dieťa by žilo dlhšie. V našom prípade sa tak nestalo. Nedá mi to spávať, aby sa niečo takéto stalo v našej vyspelej spoločnosti,“ dodáva otec vyčítavo.

Ťažko chorý Marcel naposledy vydýchol v apríli 2015. Ako tvrdia jeho rodičia, náklady na liečenie ich zrazili doslova na dno, z ktorého sa dodnes nedokázali odraziť. O syna sa totiž starali 24 hodín denne aj počas jeho nemocničného liečenia na detskej onkológii v Bratislave. Starostlivosť o Marcela najskôr zhltla rodinné úspory. Keď bolo treba ďalšie peniaze, nezostalo nič iné, ako si ich požičať. Pochopenie našli u rodiny a priateľov, dlh u nich sa však postupne vyšplhal na 10 tisíc eur a manželia vedia, že pôžičky musia vrátiť.

Najskôr však musia vyrovnať dlh za príspevok od štátu na auto, ktoré malo uľahčiť krátky život ich syna, inak hrozí exekúcia. „Marcel dostal na kúpu auta príspevok vyše 6 600 eur. Keď zomrel, úradníci vypočítali, že vozidlo mohol používať asi 1,5 roka a pýtajú od nás takmer 5 100 eur,“ vysvetľuje pán Ladislav. Predaj auta manželia neplánujú. „Bol to Marcelkov majetok a zostalo nám ako spomienka na neho. Do auta sme museli investovať 3 tisíc euro, pretože príspevok bolo 80 percent z nákupnej ceny. Predajom by sme prišli o spomínaných 3 tisíc eur,“ zdôvodnili manželia.

Vrátiť musia aj časť príspevku na opatrovanie, ktorý bol 270 eur na mesiac. „Keď bol syn v nemocnici dlhšie ako mesiac, podľa úradníkov nemal nárok na opatrovateľský príspevok, čo bolo spolu zhruba 600 eur,“ spresnil pán Ladislav. Vrátenie peňazí za auto a opatrovanie považuje za veľkú nespravodlivosť. Ako spočítal, dohromady dlhujú okolo 16 tisíc eur, ktoré nemajú.

Manželia žijú zo180 eur čiastočného invalidného dôchodku, ktorý má pani Marcela. Teraz začala s brigádou, ktorá by jej mala priniesť životné minimum. Pán Ladislav, elektrotechnický inžinier, odišiel z roboty v roku 2012 po tom, ako Marcel potreboval intenzívnu starostlivosť. „Nepracujem, pretože sa na to zdravotne necítim. Zatiaľ sa snažím aspoň zdokonalovať v jazykoch,“ zdôvodnil pán Ladislav.

Ako sa dá vyžiť z tak mála peňazí? „Je to zložité. Za byt platíme 140 eur a zvyšok je na jedlo. Aby sme pokryli náklady, musíme si ešte požičať a to nás veľmi trápi. Sme v beznádejnej situácii,“ hovoria otvorene manželia. „Najhoršie je, že keď vás postihne takáto tragédia, štát vás v tom nechá a nepomôže. Kompetentných nezaujíma, ako žije takáto rodina a aké ťažkosti prežíva, vrátane všetkých následkov,“ dodáva s trpkosťou v hlase pán Ladislav.

Milovaného syna Václavkovým každý deň pripomínajú modely železníc, ktoré boli jeho veľkou vášňou. „Marcelko bol fanatik do železničky. Začal s tým v šiestich rokoch, keď objavil moju staré vláčiky. Tak ho to chytilo za srdce, že sa tomu venoval celý život. Tak, ako niekto je talentovaný na matematiku, on mal veľký talent pre techniku a jazyky,“ spomína láskyplne otec.

Prázdne miesto v panelákovom byte na dubnickom sídlisku a hlavne v utrápených srdciach by Václavkovi chceli zaplniť láskou k dieťaťu, ktorému by radi robili náhradných rodičov. „Je veľa detí, ktoré potrebujú lásku a my by sme ju veľmi radi dali jednému z nich. Na to sa však najskôr potrebujeme zbaviť dlhov, aby sme konečne mohli žiť bez obáv, čo bude zajtra,“ uzavreli Marcelovi rodičia.

Zúfalí rodičia volajú o pomoc: Boj o život chorého syna ich dostal na samé dno!