Je mi do plaču, keď na to pozerám, ale finančne sme to už nedokázali utiahnuť – rozhliada sa starosta Stakčínskej Roztoky (okres Snina) Juraj Pyteľ (60) po prázdnych triedach bývalej školy. Z priestoru, kde sa ešte v júni učili tamojšie deti, sála nostalgia.

Tabule, lavice, diplomy na stenách či kostlivec v kúte triedy akoby ešte stále čakali, že v septembri tam opäť pribehnú školáci a všetko bude ako predtým. Osud je však už nezvratný. Škole, ktorá voľakedy mala aj vyše osemdesiat žiakov, definitívne odzvonilo.

V minulom školskom roku totiž do miestnej málotriedky chodili už len štyri deti. Ďalších osem bolo zapísaných do materskej školy, reálne ich tam však chodila sotva polovica. V tomto roku sa dokonca nenašiel ani jediný prváčik. Dostali sa tak do situácie, keď počet zamestnancov školy bol takmer rovnaký ako počet žiakov. To sa pri systéme, keď školy dostávajú peniaze podľa počtu žiakov, už uživiť nedalo.

„Keby sme mali aspoň deväť, desať detí, ešte by sme zaťali zuby, ale toto už bolo neúnosné,“ vraví starosta.

Riaditeľka, dve učiteľky, kuchárka, upratovačka i kurič dostali výpovede a školopovinné deti nasmerovali do susedného Stakčína.

„Tam sa potešili, lebo im pribudli žiaci, a teda aj peniaze. Od nás navyše dostanú aj nejaké vybavenie, ktoré sa na iné ako učenie použiť nedá.“

Na papieri má pritom táto zemplínska obec tridsaťštyri detí vo veku do pätnásť rokov. Reálne ich je v dedine s tristo dušami podstatne menej. Stratili sa?

„Naše deti sú kdekade po svete, len nie u nás,“ vyslovuje podstatu problému starosta. V chudobnom pohraničnom kraji na východe Slovenska je totiž práca vzácnejšia ako zlato a ak chcú tamojší ľudia prežiť, musia za robotou vycestovať.

„Deti potom chodia do školy tam, kde majú rodičia robotu,“ dodáva Juraj Pyteľ a dokumentuje to tohtoročnou pôrodnosťou:

„Narodili sa nám síce tri deti, ale reálne do obce pribudlo jedno. Tie dve zvyšné tu majú rodičov iba prihlásených. Dlhodobo však žijú mimo obce a ktovie, či sa niekedy vrátia.“

„Mne sa cestovať nechce. U nás bolo lepšie,“ krúti sa hanblivo štvrták Patrik Červeňák (9). Ešte rok mohol bezpečne odkráčať zopár stoviek metrov a bol by v škole.

Navyše pod dohľadom mamy Márie (38), ktorá tam učila v materskej škole. Na zrušenie školy doplatili obaja – Patrik bude musieť ráno čo ráno bežať k autobusu, ktorý ho odvezie do školy v Stakčíne ,a jeho mama zasa bude cestovať na úrad práce.

„Nie som nadšená, ale chápem, že pri tom počte detí sa to nedalo zvládnuť. Aj sme sa na to v škole už psychicky pripravovali. Keby však bolo ako voľakedy, že deti museli chodiť do školy tam, kde mali trvalé bydlisko, nemali by sme problém,“ poukazuje na úskalie slobodnej voľby školy pani Mária a starosta jej dáva za pravdu: „Radšej by som potom riešil, kde deti umiestniť.“

V Jarovniciach (okres Sabinov) majú na začiatku tohto školského roka úplne opačné problémy. Na chodbách sú upratovačky, kuchárky čistia kuchyňu, svoje robia údržbári, pol stovky učiteľov rieši rozvrh. „Kam však dám päťdesiat prvákov, ešte netuším,“ vraví pár dní pred prvým septembrom riaditeľ Jozef Bugna (58).

Čisto rómska škola, ktorú pred štyridsiatimi rokmi postavili pre tristo detí, ich už má vyše tisíc. Učí sa tam doslova v každom kúte a navyše na dve zmeny, triedy urobili zo skladov i z kabinetov,no ani to nestačí.

Naplnili už aj miestnosti v starom kaštieli a plný je i rodinný dom, ktorý obec na tento účel kúpila.

V Jarovniciach pritom majú ešte ďalšiu základnú školu, v ktorej je tristoštyridsať žiakov, a stošesťdesiat detí chodí do špeciálnej školy. Obe sú tiež naplnené do prasknutia.

Pragmatický riaditeľ školy pritom vie presne pomenovať príčinu tohto populačného boomu: „Kým budú deti pre rodičov zdrojom príjmu, inak to ani nebude.“

V päťapoltisícovej obci s najväčšou rómskou komunitou na Slovensku je totiž väčšina ľudí bez práce, pričom pre niektorých z nich je najvzdialenejším navštíveným kútom sveta úrad práce v Sabinove.

Rodiny so siedmimi i desiatimi deťmi tu nie sú ničím výnimočným, a preto rok čo rok otvárajú čoraz viac prváckych tried.

„Vlani sme ich mali osem, tento rok ich bude desať.“ Taký obrovský počet prvákov súvisí aj s faktom, že polovica z nich každý rok prepadne.

„Až osemdesiat percent detí tejto školy pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Škôlku nepoznajú, potrebovali by nultý ročník, aby sa v škole zorientovali. Takéto triedy však nedokážeme otvoriť, lebo nemáme kde.“

Jozef Bugna je v tejto škole už tridsiaty prvý rok. Ešte pred pár rokmi upozorňoval na neúnosnosť situácie.

„Dostal som za to po prstoch a odvtedy ich do problému nestrkám. Priestory sú vecou zriaďovateľa. Štát to však hodil na obce, no tie peniaze na budovanie škôl nemajú a tak či tak ich potom pýtajú od štátu. Celé je to pomýlené.“

Riaditeľ však nejasá ani v situácii, keď mu na dvore školy konečne pribúda osem ďalších tried v novej prístavbe z kontajnerov.

„To predsa nie je riešenie. To je krátkodobé a dočasné zmiernenie neúnosného stavu. Vôbec nám to neodbúra dvojzmenku, ktorá nepridáva deťom chuti do učenia. Hovoriť tu o nejakých ďalších aktivitách po vyučovaní sa nedá, lebo ich nemáme kde robiť.“

Navyše kontajnery do začiatku školského roka nedokončia, takže znovu bude musieť improvizovať. Ďalšie štúdium je pre deti tejto školy skôr výnimočnou udalosťou ako pravidlom. Okrem toho mnohé slečny sa už v puberte dávajú na dráhu mamičiek.

„Každý rok ich v škole máme deväť, desať. Mali sme aj slečnu, ktorá základnú školu končila s dvoma deťmi.“ Potreby ďalších a ďalších tried sa tu teda tak skoro nezbavia. Jedna téma, dva rozdielne konce. Jedno ich však spája – peniaze.

Podľa Michala Kaliňáka, hovorcu Ministerstva školstva SR, boli v tomto roku pre úbytok žiakov zrušené školy v obciach Kamenín, Železník, Tvrdomestice, Stakčínska Roztoka, Malé Ripňany, Malinovo a tiež v Žiline, Rožňave i v Seredi.

„Opačnú situáciu prežívajú v niektorých základných a špeciálnych školách prevažne v Prešovskom a Košickom kraji, kde pre veľký počet žiakov majú dvojzmennú prevádzku.

V Stráňach pod Tatrami, Podhoranoch, Krížovej Vsi a Jarovniciach sme začali situáciu riešiť formou výstavby modulových škôl. Štát poskytne na výstavbu každej zo škôl dvestotisíc eur, pričom obce zo svojich rozpočtov zasa financujú projekty a stavajú základy i technickú infraštruktúru.“

Kde sú deti? Na východe pribúdajú školy už len pre Rómov