Eva Štenclová

Mladá Banskobystričanka je dôkazom, že choroba zaútočí nečakane a kruto. Valentína bola bezproblémovým dieťaťom. Sama priznáva, že život mala skvele naštartovaný, napriek tomu sa ocitla na dne. Stiahla ju tam anorexia, v ktorej si doslova bahnila a pocit hladu si užívala. Najšokujúcejšie je, že choroba ju zasiahla už ako osemročnú! „Mala som pocit, že mám veľké bruško a pripadala som si tučná,“ hovorí Valentína.

Pri pohľade do zrkadla mávala stavy úzkosti, ktorých sa nevedela zbaviť. Darmo jej všetci vraveli, že je štíhla. „Mala som však veľké líčka. Niektorí ľudia mi to zvykli hovoriť, že mám plnú tváričku,“ spomína. „Opasok som si zaťahovala tak silno, že som mala vrezanú pracku do tela, odrela ma až do krvi. Postupne som sa začala vyhýbať určitým potravinám a úplne som prestala jesť sladkosti,“ opisuje. Napriek tomu mala napohľad úspešný život. Ako štrnásťročná napísala prvú knihu. Fantasy román pre tínedžerov vyšiel o rok s názvom Pokrvní.

Valentíne sa darilo v škole aj v športe. Vybrali ju do prípravnej skupiny na majstrovstvá Európy v terénnom behu. „Vtedy nás merali a vážili. Po trojtýždňovej chorobe som nebola v extra forme. Veta: ‚Je to fajn, ale môže to byť aj lepšie‘, bola pre mňa poslednou kvapkou,“ spomína. Začala žiť s kalorickými tabuľkami. „Vážila som si každé vajíčko, rajčinu, ryžu. Chudla som a už som to nevedela zastaviť,“ priznáva. Keď jej váha rapídne klesla, vedela, že je zle.

Cítila to aj na tréningoch, pričom chudnutím chcela svoje výkony zlepšiť. Lenže organizmus vyčerpaný hladovkami to nedokázal. „Podvedome som vedela, že mám nízky energetický príjem a tušila som, čo sa deje. Zastaviť som to však nechcela,“ hovorí. Do toho prišla mononukleóza. Vynechala tréningy, ale o to viac hladovala. Ak niečo zjedla, bola to troška zeleniny, tvarohu alebo kuracina. Schudla na alarmujúcich 39 kíl. Utrápení rodičia to začali radikálne riešiť.

Mali s ňou nepríjemný rozhovor s množstvom sĺz a zapierania. „Odviedli ma k psychiatričke, no aj tak som liečbu odmietala a schudla na 37 kíl. Anorexiu som si prevtelila do postavy najlepšej kamarátky. Nechcela som sa jej pustiť, spájalo nás silné puto,“ vysvetlila. Neodradili ju ani vypadávajúce vlasy, podráždenosť a strata priateľov. Uzatvárala sa do hlbokej temnoty s depresiami a pocitmi nenávisti voči sebe.

„Nemala som zmysel života. Vedela som, že to ničí mňa aj moju rodinu, no bahnila som si v tom. Len som ležala na posteli a užívala si pocit hladu,“ hovorí o najhorších chvíľach. Zvrat prišiel, keď jej, totálne zoslabnutej, zavolal tréner atletiky. „Povedal, že by dal všetko za to, aby ma znovu videl na dráhe. Vtedy som si uvedomila, čo som stratila a čo robím svojim blízkym,“ povedala. S pomocou rodičov sa dala dohromady. Začala jesť a dostala sa na súčasných 45 kíl.

Trvalo jej to však skoro dva roky! Priznáva, že si stále musí dávať veľký pozor, aby do toho znovu nespadla. „Z najhoršieho som vonku, ale ešte stále nie úplne. Je to boj na celý život,“ priznáva Valentína. O anorexii vždy a všade hovorí veľmi otvorene. „Chcem tak pomáhať ďalším, ktorí ňou trpia,“ vysvetľuje. Valentína je študentkou druhého ročníka medzinárodnej strednej školy LEAF Academy v Bratislave, kde všetky predmety, okrem slovenčiny, vyučujú v angličtine.

Chce študovať žurnalistiku a politológiu, priťahuje ju diplomacia a medzinárodné vzťahy. Jej snom je živiť sa písaním kníh a novinárčinou. Je na najlepšej ceste: nedávno vyšlo druhé vydanie jej trilógie Pokrvní - v kvalitnejšej väzbe a mierne prerobené. Momentálne už Valentína pracuje na druhej časti.

<h3>Takto sa mlad&aacute; Valent&iacute;na tr&aacute;pila</h3>
<ul><li>162 cm meria Banskobystri&#269;anka</li><li>46 kg je jej p&ocirc;vodn&aacute; v&aacute;ha</li><li>37 kg mala, ke&#271; na tom bola najhor&scaron;ie</li><li>45 kg v&aacute;&#382;i dnes, po 2 rokoch lie&#269;enia</li></ul>
<h3>Ako rozpozna&#357; anorexiu</h3>
<ul><li>&#8202;pacient &#269;asto tvrd&iacute;, &#382;e u&#382; jedol a nie je hladn&yacute;</li><li>&#8202;zmen&scaron;uje si porcie</li><li>&#8202;jedlo vyhadzuje, chod&iacute; po &#328;om na toaletu</li><li>&#8202;preru&scaron;&iacute; styky s priate&#318;mi, venuje sa aktivit&aacute;m, ktor&eacute; sa t&yacute;kaj&uacute; v&aacute;hy (cvi&#269;enie, beh) alebo jedla</li><li>&#8202;m&ocirc;&#382;e by&#357; podr&aacute;&#382;den&yacute; a nes&uacute;streden&yacute;, m&aacute; hor&scaron;ie v&yacute;sledky v &scaron;kole</li><li>&#8202;zhor&scaron;&iacute; sa mu ple&#357;, padaj&uacute; vlasy</li><li>&#8202;u diev&#269;at sa m&ocirc;&#382;e strati&#357; men&scaron;tru&aacute;cia</li></ul>
<h3>&#268;O JE MENT&Aacute;LNA ANOREXIA</h3>
Ide o poruchu pr&iacute;jmu potravy. V&auml;&#269;&scaron;inou postihuje &#382;eny, najohrozenej&scaron;ie s&uacute; vo veku 15 &ndash; 25 rokov. &Uacute;zkostlivo dbaj&uacute;, aby nepriberali. Dr&#382;ia drastick&eacute; di&eacute;ty, chudn&uacute; pomocou intenz&iacute;vneho cvi&#269;enia, u&#382;&iacute;vaj&uacute; preh&aacute;&#328;adl&aacute;, diuretik&aacute; (l&aacute;tky na odvodnenie) alebo si po jedle vyvolaj&uacute; vracanie. Pod&#318;a Svetovej zdravotn&iacute;ckej organiz&aacute;cie sa BMI (Body Mass Index, teda pomer v&aacute;hy k v&yacute;&scaron;ke) pohybuje u zdrav&eacute;ho &#269;loveka od 19 do 25, u pacientov s anorexiou kles&aacute; pod 17,5.
<h3>PRIZNANIE BIATLONISTKY</h3>
Svoje sk&uacute;senosti s anorexiou m&aacute; aj zn&aacute;ma &#269;esk&aacute; &scaron;portovky&#328;a a dr&#382;ite&#318;ka Svetov&eacute;ho poh&aacute;ra v biatlone v sez&oacute;ne 2015/2016. O svojich probl&eacute;moch s chorobou, ktor&eacute; pre&#382;&iacute;vala, p&iacute;&scaron;e v knihe &bdquo;Jin&aacute;&ldquo;, ktor&aacute; sa ned&aacute;vno dostala na pulty kn&iacute;hkupectiev. V jednej z kapitol prizn&aacute;va, &#382;e jej hladovanie dospelo do &scaron;t&aacute;dia, ke&#271; jedla len odli&#269;ovacie tamp&oacute;ny namo&#269;en&eacute; vo vode.
&nbsp;

Ako poraziť anorexiu

Sú známe a slávne, a predsa - alebo práve preto? - podľahli anorexii. Niektoré sa z toho už nikdy dostali.

Klinický psychológ Jindřich Cupák sa vo svojej praxi stretol s nejedným prípadom anorexie. Žiaľ, niektoré mali aj tragické konce. Vysvetľuje, prečo najmä mladé dievčatá prepadnú tejto chorobe a ako s ňou bojovať.

V našej kultúre diktuje móda ideál štíhlosti. Náchylné podľahnúť mu sú najmä dievčatá. Niekedy stačí nevinná poznámka o ich výzore a už to ide. Začnú strácať sebakontrolu, a keď prídu na to, že majú problém, samy si s ním neporadia. Potrebujú odbornú pomoc, ktorú, žiaľ, vyhľadávajú dosť neskoro.

Čo si majú rodičia všímať, aby tomu predišli?

Treba pozorovať, ako sa dieťa stravuje a či nevyvíja nadmerné telesné aktivity formou nejakého cvičenia alebo behania. Dochádza aj k poruchám vnímania. Vlastné telo vidia deti ako obézne, aj keď im stovka ľudí bude hovoriť, že je štíhle. Pri vážení si ukrývajú do župana závažie, fľašu s vodou a podobne. Majú snahu zavádzať.

Je to veľmi ťažké. Naozaj ide o boj na celý život. Sú obdobia remisie, teda prijateľnej váhy, obmedzení fyzických aktivít a príjmu primeraného množstva potravy. Človek však nikdy nevie, kedy sa zase dostaví pocit obéznosti.Zažili ste vo svojej praxi veľa takýchto prípadov?

Dosť. A najsmutnejšie je, keď sa to končí samovraždou. Niektorí to nevedia zastaviť a vo svojej bezvýchodiskovej situácii zvolia takéto radikálne riešenie. Napriek tomu, že spolupracuje celá rodina aj všetci naokolo. No zažil som aj šťastné konce, keď sa takýto človek vráti do normálneho života. Chudosť na ňom je stále zjavná, ale dokáže bežne fungovať v práci aj súkromí.

UŽÍVALA SOM SI POCIT HLADU: To, čo prežívala mladá Valentína (17), môže poznačiť aj vás!