Pavol Konštiak

Kedy ste prvý krát v živote pocítila, že chcete byť ženou?

Hmmm….to je veľmi zložitá otázka, pretože psychosomaticky som vlastne bola ženou od narodenia, akurát sa príroda so mnou škaredo zahrala a obalila ma do mužského tela. Avšak takýto status praesens som si ako dieťa samozrejme nemohla plne uvedomiť, pretože som i ja spadla do pasce genderontogenézy, čo znamená, že som podľahla výchove, ktorej aktéri ma považovali za chlapca. Takže ten pocit sa skôr manifestoval ako somatopsychická inkongruencia v podobe hlbokej dismorfopsie – inými slovami som veľmi intenzívne nenávidela vlastné telo, ktoré mi bolo doslova odporné.

Áno, rozumiem. Narodili ste sa ako dievča v chlapčenskom tele, ale pre svet ste boli napriek tomu chlapcom. Ako ste trávili detstvo? Hrali ste sa s autíčkami, alebo skôr s bábikami?

Ach, áno. Pani príroda mi prichystala aj ďalší čudesný trest – bola som indigovým dieťaťom, takže som niečo také, ako sa s niečím, alebo na niečo hrať nepoznala. Mojimi hračkami boli odborné knihy a matematické rovnice, ktoré som celé dni riešila a ostatný reálny svet ma vlastne ani moc nezaujímal. Ale možno to bolo aj moje vyslobodenie z nutnosti čeliť neustálej konfrontácií prameniacej z mojej pohlavnej inkongruencie v prípade, ak by som bola mentálne štandardná a cítila potreby hrať sa, či iným spôsobom sa kontaktovať s ostatnými deťmi.

<strong>VIDEO: Pavol Konštiak, Plus JEDEN DEŇ</strong>

Áno, matka to predsa len vycítila, čo sa prejavovalo tým, že mi dovolila, aby som nosila ženské prvky ošatenia a tolerovala mi ženský účes a celkový ženský image. Dôsledkom toho bolo to, že som skutočne vyzerala ako dievča a chlapci sa mi preto posmievali, že som teploš a podobné invektívy.

Prišla puberta a s ňou dospelosť. Ako ste toto prežili?

(Smiech) Moja puberta, to je kapitola sama o sebe. Erupcia hormónov spôsobila priam frenetický záujem o druhé pohlavie, ale, čuduj sa svete – bola to vlastne tretia čudesná hračka prírody, ktorou ma príroda obdarila – bola som ženou v mužskom tele, ale vzápätí som bola ženou – lesbičkou. Takže pre svet som sa zrazu stala „normálnou“, pretože som ako chlapec bažila po dievčatách presne tak, ako sa to vyžadovalo a očakávalo.

No, pravdu povediac ani moc nie. Asi preto, že som nevyzerala moc mužsky. Architektúra mojej tváre niesla príliš veľa ženských rysov a aj keď som sa neskôr začala výlučne obliekať ako chlap, nebola som pre ženy zaujímavým objektom, nakoľko vo mne nevideli dokonalé črty mužnosti.

To ale znamená, že ste napokon prijali rolu muža, dobre som to pochopil?

Áno, pochopili ste to veľmi správne. Proste puberta mi priniesla akési zmierenie sa s tým, že mám mužské telo a rozhodla som sa tento nezvratný a desivý fakt rešpektovať. Jednoducho som to vzdala.

Ako sa dnes spätne pozeráte na túto rezignáciu, neľutujete toho?

Áno, dnes to považujem za najväčšiu chybu v mojom živote. Tým, že som do klietky zavrela svoje ja - skutočnú ženskú podstatu - a začala žiť nie svoj vlastný život, ale život niekoho iného, som premárnila vyše pol storočia nenaplnenej prázdnej existencie.

Veď v podobe muža ste dosiahli solídnu kariéru - takmer 20 rokov byť hlavným architektom mesta to nie je len tak. Ale moje túžby a sny siahali ďaleko, ďaleko vyššie. Mojou hlavnou životnou výzvou bolo ako vedkyňa letieť do vesmíru a byť účastníčkou expedície na Mars. Toto by som ako žena nepochybne dosiahla, ale ako muž som bola absolútne bez šance.

Veď všeobecne sa hovorí, že v týchto veciach majú väčšie predpoklady na úspech muži ako ženy. To je podľa mňa len mýtus. Ako žena by som disponovala podstatne vyšším mentálnym i emočným potenciálom. Moja hmatateľná skúsenosť hovorí jasne – ženy majú rámcovo až 3 krát vyššiu percepciu sveta, ako majú muži.

Ak je to tak, prečo majú vo svete stále dominanciu muži? Aspoň ja to tak vnímam, ale určite aj väčšina našich čitateľov.

Jednoducho preto, pretože ženy majú strach svoj potenciál naplno rozvinúť. Plus do toho prichádza materstvo a otroctvo, ktoré sa vznešene nazýva manželstvom. Ženy podľahli fylogenéze, ktorá má obrovskú perzistenciu a ktorá podvedome ženu núti mať k mužom submisívny vzťah a robiť mu slúžku. Inými slovami sa talent a obrovský potenciál žien utápajú v každodenných životných trivialitách.

Zaujímavé. Ale vráťme sa k vám. Kedy ste sa rozhodli, že odhodíte rolu muža a stanete sa tým, čím naozaj ste, to znamená ženou?

Bol to proces, ktorý vo mne kvasil stále a vlastne nikdy neutíchal. Stále som žila v presvedčení, že niečo so mnou nie je v poriadku. Bol to však skôr akýsi komplex pocitov a podivných preferencií v konaní a správaní, ako nejaký logický úsudok. V podstate som bola 56 rokov ženou, ale tento fakt som si nikdy nepriznala ako skutočnosť, pretože ma miatlo moje mužské telo a toto poznanie bolo natoľko protirečivé, že ma ho nikdy nenapadlo riešiť radikálnou zmenou postoja, ktorý by vyústil do definitívnej pohlavnej konverzie.

Avšak kľúčový zvrat vo vašom myslení a postoji predsa len nastal. Kedy to bolo a za akých okolností?

Tým bodom zvratu, ako ste to priliehavo nazvali, bolo stretnutie s istou obdivuhodnou ezoteričkou a rozhovory s ňou o živote, jeho zmysle a o našej duchovnej pozícií v ňom. Táto úžasná bytosť, ktorá sama čelila bolestnej somatickej distorzií, vo mne prebudila motiváciu a silu správne katalogizovať môj problém a postaviť sa voči nemu priamo a rozhodne bez ohľadu na to, aké konzekvencie to bude mať na môj psychosociálny status vo vzťahu k okolitému svetu.

Ako je to v práci? Čo na vás hovoria vaši kolegovia?

Momentálne som na invalidnom dôchodku, takže nepracujem. Samozrejme, za čias môjho pôsobenia ako architekt na meste Ružomberok som bola ako muž, aj keď sa u mňa už vtedy črtali ženské pudy, ale najavo som to moc nedávala.

Manželka to prijala celkom v pohode, ale k tomu sa vyjadrovať bližšie nechcem. Deti nemáme.

Chápem. A čo vaši susedia a blízki. Ako vás oni vnímajú, keď vás poznali ako muža a teraz chodíte po okolí ako žena?

Bolo im to trocha divné, ale prijali to. Vôbec sa nevysmievajú, dokonca sú prívetiví a keď idem von, dokonca mi otvoria dvere ako dáme. Takže ma to moc teší. Aj keď v meste som sa stala terčom posmeškov, vôbec som si to nepripúšťala. Takých ľudí si jednoducho ani nevšímam. Mám svoj život, ktorý naplno prežívam a ostatní ma jednoducho nezaujímajú. Priateľky mám, ktoré sú tiež transgederky a sme v kontakte, aj keď sú z iných častí mesta. Síce sa nenavštevujeme, ale si píšeme a navzájom si radíme.

Takže ste sa stali tým, čo sa v odbornej terminológií nazýva transgender, alebo transsexuál. Je vás – ľudí s takouto, alebo podobnou skúsenosťou viac kontaktujete sa vzájomne ?

Áno. Štatistiky hovoria, že počet ľudí, ktorí sa narodili v tele opačného pohlavia je na Slovensku okolo 300. A odlišné sú aj spôsoby, akými my, takto postihnutí, svoj problém riešime. Niekomu stačí len resekcia, iní trvajú na celkovej exstirpácií a následnej chirurgickej remodelácií absentujúceho orgánu. Ja som zatiaľ vo fáze, kedy tento problém neriešim, ale sa len proste radujem a prežívam to kúzelné očarenie z toho, že konečne môžem byť sama sebou.

A nie je to tak, že transgenderov je na Slovensku viac a svoj problém pred svetom skrývajú? Čo si o tom myslíte vy?

Áno, jednoznačne s vami súhlasím. Pretože žiť v pocite, že vám vaše telo nepatrí - že vlastne jediným orgánom, ktorý reprezentuje vašu identitu je váš duch a mozog - je niekedy doslova až zničujúce. Avšak na to, aby ste svoj mozog a vaše ženstvo integrovali do mužského tela, treba obrovskú odvahu a vôľu, pretože musíte čeliť nevyhnutnosti, že vás svet ľudí, ktorí vás ako muža doposiaľ poznali, bude odmietať a nikdy vás, až na vzácne výnimky, neprijme. Ľudia proste tento fenomén nepoznajú, nechápu ho a odmietajú mu porozumieť. Nedokážu pochopiť, že aj transgenderi sú úplne obyčajné ľudské bytosti akú sú oni sami.

Chceli by ste tým, čo svoje trápenie pred svetom skrývajú niečo odkázať?

Jednoznačne im chcem odkázať, aby sa zmeny postoja ku vlastnému životu ani trochu nebáli a i keď možno stratíte priateľov, či náklonnosť rodiny, váš život sa tak radikálne zmení, že túto konverziu možno smelo nazvať znovuzrodením sa do úplne nového života. Zrazu zistíte, že všetko, čím ste doposiaľ žili bol len akýsi iluzórny temný sen, ktorý sa pomaly rozplynie ako hmla do ríše definitívneho zabudnutia. Zmena sa začína vo vás. Nikdy nečakajte na zmenu mimo vás. Budete utvárať svet len tým, že zmeníte to, čo existuje vo vás. Nemôžete sa vyhnúť sebe a tomu, čo ste. Život vás núti pozrieť sa sebe samému do očí, stáť zoči-voči svojim rozhodnutiam, svojim podmienkam a okolnostiam a svojej osobnej integrity. Nevyhýbajte sa svojmu životu pri pokuse vyhnúť sa možným stratám. Tie za to nestoja, lebo v opačnom prípade by stratami nikdy neboli. A keď si myslíte, že na znovuzrodenie sa je príliš neskoro, nie je to tak, pretože i sekunda života v pocite očarenia z vlastného bytia vám dá viac ako tisíc premárnených životov...

FOTO Muž, ktorý bol roky hlavným architektom Ružomberka, šokuje: Ako žena som šťastnejšia!